Ako preprogramovať svoje podvedomie

Dlho som si myslel, že osobný rast a psychoterapia, ktorá je s ním pre mňa neoddeliteľne spätá, má byť v prvom rade o čomsi, čo nazývame “preprogramovanie podvedomia”.  Také preprogramovanie, po ktorom pre mňa situácie, dnes zložité, v budúcnosti viac zložité nebudú. Po ktorom ma moje dnešné obmedzenia viac obmedzovať nebudú. Akési preprogramovanie, po ktorom to, čo odo mňa dnes vyžaduje opustenie mojej komfortnej zóny, ho viac v budúcnosti vyžadovať nebude. Moja komfortná zóna sa tak rozšíri a zahrnie do seba i tie situácie, ktoré vo mne ešte včera vyvolávali strach a nepokoj.

Asi už tušíte, čo bude nasledovať. Samozrejme som časom zistil, že takto to nie je. Hoci niektoré psychoterapeutické školy to viac či menej dokážu, ale o to na konci dňa v živote nejde. Naopak, v živote ide práve o to, „naučiť sa” pohybovať mimo svojej komfortnej zóny, prijať tieto neprebádané priestory. Naučiť sa dávam do úvodzoviek, pretože to v skutočnosti nie je o žiadnom učení. Učenie je presne to isté ako preprogramovanie. Očakávať, že sa naučím pohybovať sa mimo svojej komfortnej zóny, v istom zmysle znamená očakávať, že si na jej opúšťanie zvyknem, a nebude to viac pre mňa znepokojujúce. To by ale muselo znamenať, že sa moja komfortná zóna rozšíri tak, že obsiahne všetko, čo je mimo nej, a teda viac už žiaden priestor “mimo komfortnej zóny” nebude existovať. Takto to ale v živote nechodí.

Dôležité teda nie je “naučiť sa” dnes pohybovať mimo komfortnej zóny, aby sme si na to zajtra zvykli, a viac to v nás nevyvolávalo strach a nepohodlie. Jediné, čo sa potrebujeme “naučiť”, je tento strach prežívať a prijímať. To však neznamená, že nabudúce už bude ten strach príjemnejší. Znamená to iba toľko, že príjmeme, že k životu patrí aj celé spektrum emócií a pocitov, ktoré nie sú vždy iba príjemné. Ničmenej, kým ostávame vo svojej komfrotnej zóne, väčšinou necítime žiadne. Cítime sa “normálne”, neutrálne. Naučiť sa pohybovať mimo komfortnej zóny znamená prijať ako súčasť svojho života celé spektrum emócií – aj pozitívnych, aj negatívnych.

Človek, ktorý sa tak bojí smrti, ktorá naňho číha za rohom, že celý život neopustí svoj domov,  vlastne už dávno zomrel. Pretože život sa začína tam, kde končí rutina, systém a predvídateľnosť, a s nimi aj tá všedná neutrálnosť.

Preto ak aj vy ešte stále vnímate svoj osobnostný rozvoj alebo psychoterapiu ako cestu k bodu, v ktorom pre vás už vaše obmedzenia viac nebudú obmedzeniami a to, čo vám dnes naháňa strach, viac vo vás žiaden nevyvolá, vykašlite sa na to. Vykašlite sa na to, aj keď vidíte, že ostatní vo vašom okolí takéto obmedzenia a strachy nemajú. Zbavovať sa strachu nikdy nebude konštruktívne – konštruktívne je jedine opúšťať pohodlnú rutinu a plne akceptovať, že pri tom ten strach máte. Až potom môže človek dospieť k uvedomeniu, že je to iba obyčajná emócia, a nie on sám. A možno potom spozná aj ten podivný pocit, že hoci sú jeho emócie akékoľvek, len nie príjemné, predsa je kdesi vnútri rád, pretože cíti, že žije.

Toto je asi najkratší blog, aký som v živote napísal. Jeho dĺžka je však vzhľadom na jeho posolstvo presne akurát. Chceli ste vedieť, ako preprogramovať svoje podvedomie? Ja vravím, že netreba ani o minútu viac tráviť hľadaním odpovede na túto otázku. To jediné, čo je potrebné – výjsť zo svojej zóny komfortu a precítiť svoj strach či iné strašidelné pocity – to môžete spraviť aj práve teraz.