O individuácii, alebo nasledovaní vlastných príbehov

Jungov pojem individuácia je pre mňa jedným z najdôležitejších pojmov v psychológii vôbec. Verím, že je v ňom zakódovaný samotný základný princíp života a kľúč k jeho naplňujúcemu prežitiu. Hoci sa individuácia najčastejšie popisuje ako “bytie samým sebou”, táto definícia nie je ničím viac, než prázdnymi slovami. Rád by som preto tento proces popísal do väčšej hĺbky, tak, ako ho vnímam vo svete ja.

Každý človek v istom momente pocíti čosi, čo môže nazvať ako volanie svojej duše či svojho srdca. Ak chcete, volanie hlbších a evolučne starších častí mozgu – bola by veľká škoda, zanevrieť na vlastnú individuáciu iba preto, lebo vo vašom neocortexe nie je miesto pre slová ako duša či srdce. Každopádne, toto volanie je pociťované spravidla ako túžba po určitej skúsenosti, po prežití určitého príbehu.

Toto volanie nijako nesúvisí s tým, či sa človek chce zviditeľňovať a presadzovať vo svete, alebo radšej ostávať v bezpečí normality a nevyčnievať príliš z davu. Nesúvisí ani s tým, či človek pochádza z individualistickej kultúry typu USA, alebo z kultúry kolektivistickej, ako je napríklad Japonsko. Pre jedného môže ísť o volanie vstúpiť do politiky či podnikať, v inom sa môže rozvinúť silná túžba odísť žiť na samotu mimo civilizácie. Ale aj pre “normálnych” sa vždy nájde priestor pre individuáciu: môže ísť o túžbu po určitom milostnom románe, túžbu stať sa dobrou matkou, cestovať, alebo sa naučiť v práci presadzovať svoje názory či hovoriť nie.

Na tomto procese ma však fascinuje jedna vec: človek v skutočnosti nikdy nemá tušenia, po čom to jeho duša skutočne túži! Navonok zatúžila iba po istej predstave. Predstave šťastného vzťahu, vysokého postavenia, objavovania krásy prírody či vzdialených kultúr, alebo prekonania vlastných obmedzení. Háčik je však v tom, že svet nikdy nie je zhodný s našimi predstavami. Vnímam to tak, že predstavy našich túžob sú iba akýmisi “pascami”, ktoré nás lákajú a smerujú na naše individuálne cesty. V skutočnosti totiž ide práve o tie cesty.

Ak chcete vedieť, aké je to, byť slávnym, stači si vypočuť výsek zo slovenského hip-hopu. Takmer každý z našich rapperov, ktorý svoju vytúženú slávu dosiahol, venoval aspoň jednu pieseň tomu, aká je sláva zradná. Že to, čo si pôvodne s túžbou predstavoval, vôbec nezodpovedalo realite. 

Je to z časti tým, že bez výnimky všetko na tomto svete má svoju svetlú aj tienistú stránku. Naše túžby sú prirodzene (aspoň u väčšiny z nás) túžbami po tých svetlých stránkach vytúžených skúseností. Avšak ak tieto skúsenosti raz naozaj prežijeme, zákonite budeme musieť spoznať aj ich tienisté aspekty. Keby ste náhodou predsa len pochybovali o tom, že všetko dobré má i svoju odvrátenú stránku, stačí si spomenúť, že na konci to aj tak definitívne stratíte. V tej chvíli to bude celkom isto horšie, než ako keby ste to nikdy nemali. A predsa je táto skúsenosť pre vašu dušu tak esenciálne dôležitá, že do toho idete. A to i s vedomím nevyhnutnosti budúceho utrpenia, ku ktorému by nebolo došlo, keby ste celý život prežili v bezpečí klietky.

Ďalším faktom je, že životné skúsenosti si nikdy nedokážeme vopred predstaviť, nech sa o to akokoľvek snažíme. Nielen že vo svojich predstavách úplne ignorujeme tienistú stránku vecí, ale aj tá svetlá je iba chabým konštruktom našich myslí. Až sa vytúžených skúseností konečne dočkáme, zistíme, že ich kvalita a hĺbka ďalekosiahle presahujú všetky naše predstavy. Volanie srdca je práve o tom, aby sme si danú skúsenosť skutočne, aj so svojou špecifickou kvalitou a v plnej hĺbke prežili. Koniec koncov, nie je samotný život práve o tom, prežiť si plnú a hlbokú skúsenosť? Túžime vo svojom vnútri po živote bezpečnom, alebo intenzívnom?

Ako to už býva, okolie nás často od volania nášho srdca odrádza. Samozrejme tak reagujú tiež iba na základe vlastných predstáv. Na rozdiel od nás si však pravdepodobne predstavujú skôr tienisté stránky našej vytúženej cesty, než tie svetlé, ktoré si predstavujeme my. Ani jeden z nás nemá pravdu o tom, aké to na tej ceste skutočne bude. Isté je len jedno, že na nej zažijete presne to, čo vaša duša potrebuje prežiť.

Aby to však nebolo príliš jednoduché, prvotný impulz k individuácii nemusí byť vždy pociťovaný ako túžba. Nemusí dokonca ani len vzniknúť v našom vnútri. Niekedy nás život sám pozýva k tomu, aby sme si prežili určitú skúsenosť. Tieto momenty zvyčajne pociťujeme tak, že hoci my sa o túto skúsenosť nijako obzvlášť nezaujímame, ba dokonca sa jej môžeme i vyslovene brániť, avšak „svet sám akoby to po nás chcel“. Dejú sa nám určité veci, stretávame určitých ľudí a tí ľudia možno opakovane rozprávajú o určitých témach, ktoré akoby vzhľadom na náš osobný príbeh v danom čase neboli náhodné. Akoby nám chceli niečo prikázať, niekam nás poslať. Po istom čase ich už často nie je možné viac ignorovať. Sami sme však príliš malí na to, aby sme dokázali chápať, kam nás to ten svet volá. Podobne ako v prípade túžobného volania srdca, aj v prípade volania sveta, pokiaľ ho vôbec vnímame, si o svojej „misii“, na ktorú sme boli povolaní, vytvárame iba veľmi zjednodušené predstavy. Keďže sme si ich však nevysnívali sami, tentokrát sa tieto predstavy môžu často točiť práve okolo tienistých stránok daných misií a ignorovať tie pozitívne.

Svet nie je ani dobrý, ani zlý. Alebo presnejšie, je aj dobrý, aj zlý. Aj váš život môže byť buď súčasne dobrý aj zlý (hoci po istú dobu je možné aj snažiť sa to zlé nevidieť), alebo ani jedno, ani druhé. Podstatné je, aby sme svetu dôverovali a boli ochotní sa mu odovzdať. Chápať, že oproti nemu sme aj s našími individuálnymi zámermi ničím, a keď nás niekam volá, nemá cenu s ním bojovať.

Na ceste svojej individuácie som zistil ešte jednu dôležitú vec. A síce, že k pôvodne predstavovanému cieľu na konci nášho vytúženého dobrodružstva (či misie, na ktorú sme boli povolaní) na konci dňa ani vôbec nemusí dôjsť. Počiatočná predstava je tu často iba preto, aby sme s jej vidinou pred očami spravili prvé kroky novým smerom, mysliac si, že kráčame za ňou. Akonáhle sa však ocitneme na novej ceste, odkryjú sa pred nami úplne iné skúsenosti, než ako sme predpokladali. A novo odkrytá cesta, ktorá so sebou prinesie aj nové obzory, nás môže zaviesť úplne iným smerom. Pôvodná predstava našej mysle teda slúžila iba ako zámienka, ktorá nás mala na túto novú cestu “vhodiť”.

Všetko teda začína v srdci ako nejasné pudenie určitým smerom. Ako toto pudenie nasledujeme, začína sa pred nami rozvíjať nová skúsenosť. A tá sa pred nami odvíja, krok za krokom, až kým vypijeme jej pohár až do dna a prežijeme jej plný potenciál. So všetkým dobrým i zlým, čo k nej patrí. Až na tejto ceste sa stávame tým, kým naozaj sme. Žiadnou prácou na sebe, ale jednoducho žitím samým. To je individuácia, či nasledovanie svojho procesu.

Na konci každého plne prežitého príbehu si človek môže povedať: „Mnoho som zažil a mnoho som sa toho naučil.“ Snáď by som tieto slová ešte doplnil o dodatok: „Nežil som však preto, aby som sa učil. Učil som sa, pretože som žil.“ Akokoľvek ide iba o ďalšiu predstavu mojej mysle, osobne túžim po tom, aby som si tieto slová mohol jedného dňa povedať na smretľnej posteli.

Mgr. Martin Oravec

Mgr. Martin Oravec

Psychoterapeut v zácviku

Sem môžete napísať čokoľvek, čo by ste o sebe radi napísali. Bude sa to zobrazovať na začiatku Vášho profilu. 

Tento text si môžete naformátovať podľa svojej ľubovôle, dokonca si sem môžete pridať aj link na iný web (hoci to môžete spraviť aj v políčku Vaša webstránka v sekcii Všeobecná charakteristika).

Zobraziť autorov profil