Osem skalných psychologických faktov

Mnoho ľudí vníma psychológiu ako akúsi chaotickú pseudovedu, v ktorej nič nie je jednoznačné, a v mnohých veciach dokonca sama sebe protirečí. Takýto pohľad nemá až tak ďaleko pravdy. Avšak i v tejto vede existuje pár skalných faktov, ktoré rokmi nazbierali dostatočnú podporu na to, aby sme ich dnes mohli považovať za “vedecky dokázané”, alebo ak chcete, pravdivé. Poďme si prejsť niekoľko z nich.

1. Nepotláčajme emócie!

Hoci je to v našej spoločnosti občas ťažké, ak nie nemožné, emócie by sa nemali potláčať. Vedecké výskumy jednoznačne poukazujú na súvislosť medzi dlhodobým potláčaním emócií a najrôznejšími telesnými ochoreniami, ako i zníženým mentálnym výkonom. Nehovoriac o vlastnej psychickej pohode a kvalite našich vzťahov. K rovnakým záverom dospievajú aj psychoterapeuti z praxe, ktorých hlavná činnosť pozostáva práve zo snahy pomôcť ich klientom uvedomiť si emócie, ktoré potlačili tak hlboko, že si ich v priebehu rokov úplne prestali uvedomovať. Problémom však je, že oni existujú stále, i keď si ich už dávno neuvedomujeme. A čo je podstatné, v najhlbších vrstvách našej psychiky dokáźu narobiť omnoho väčšiu šarapatu, než by boli spravili na jej povrchu, keby sme si ich boli plne vedomí. Z hlbín nášho psyché sa k nám potlačené emócie vracajú najskôr v podobe zlých snov, neskôr psychických porúch a telesných chorôb.

Čo teda s emóciami robiť? Mám niekoho zbiť, až ma nahnevá? Mám sa hodiť o zem, keď mi niekto nedopraje? Nuž, v skutočnosti by to pre mňa bolo lepšie, než ako keby som sa tváril nasilu milo a presviedčal sám seba, že to, čo cítim, vlastne možno ani necítim. Samozrejme však ani tadiaľ cesta nevedie. Dôležité je v prvom rade dovoliť si cítiť čokoľvek, čo práve cítime. To je už samo osebe dostačujúce. Druhým krokom je naučiť sa konať v súlade s našimi emóciami, alebo minimálne nekonať v rozpore s nimi. Je podstatný rozdiel medzi konaním v súlade s našimi emóciami a skratovou emocionálnou reakciou. Ak sa naučíme svoje emócie preciťovať a prijímať, nebudeme už na základe nich nútení bezmyšlienkovito reagovať. Nebudeme viac ich otrokmi, i keď sa toho často obávame.

2. Naše dospelé vzťahy s druhými súvisia s našimi vzťahmi s rodičmi v ranom detstve

V psychoterapii sa tomu hovorí prenos. S kýmkoľvek strávime dostatočne dlhý čas a rozvinieme si s ním dostatočne hlboký vzťah, začneme na neho prenášať čosi z nášho vnútorného balastu, ktorý sme si počas detstva nazbierali od našich rodičov. Začneme voči nemu pociťovať určité emócie, začne nám vadiť určité jeho správanie, začneme naňho reagovať určitým spôsobom. Nič z toho v skutočnosti nevypovedá o tomto človeku. Vypovedá to o nás samých. Obvykle o tom, akú sme si v detstve vytvorili predstavu o druhých ľuďoch, mužoch či ženách, a o ich vzťahu k nám. Skúste sa len na chvíľu zamyslieť nad určitými špecifickými vzorcami, ktoré sa dlhodobo opakujú vo vašich partnerských vzťahoch (a oni sa naozaj opakujú). Nepotrvá pravdepodobne dlho, kým nájdete paralelu medzi týmito vzorcami a vzorcami, ktoré sa vyskytovali vo vašom detstve vo vzťahu medzi vami a vaším rodičom opačného pohlavia.

3. Naše vzťahy k druhým odzrkadľujú náš vzťah k jednotlivým súčastiam našej vlastnej osobnosti

S prenosom úzko súvisí aj pojem projekcia. Hranica medzi týmito dvoma fenoménmi je v skutočnosti tenká a miestami sa stiera. Princíp projekcie možno popísať tým, že do druhých ľudí premietame (projikujeme) určité časti samých seba, s ktorými sa nedokážeme vyrovnať a ktoré sami pred sebou ich popierame. To sa prejaví tým, že tieto stránky vidíme v druhých ľuďoch v našom okolí, na čo reagujeme najčastejšie hnevom či strachom. Myslíme si, že ten človek je neznesiteľný. Avšak na najhlbšej nevedomej úrovni v skutočnosti považujeme za neznesiteľnú iba časť seba samého, ktorú práve v správaní daného človeka vnímame.

Rozličné psychoterapeutické školy pristupujú k fenoménu projekcie rozdielne. Tie vedeckejšie z nich ju chápu ako selektívne vnímanie vecí, ktoré sú pre nás problematické – jednoducho sa na ne zameriavame ako na tŕň v oku. Spirituálnejšie prístupy predpokladajú, že ľudí s charakteristikami, s ktorými sme sa na sebe nevysporiadali, do svojich životov skutočne priťahujeme – naše vnímanie týchto ľudí teda nemusí byť vôbec skreslené. Či už je to tak alebo onak, projekcia funguje, a v záujme našich medziľudských vzťahov je výhodné ju prijať ako fakt. Hovorí nám to minimálne o dvoch veciach. Prvou je relatívnosť nášho vnímania druhých ľudí. Druhou je nádej, že až si raz budeme vedomí svojich temných stránok a budeme s nimi vysporiadaní, z našich vzťahov sa vytratí podstatná časť negativity a problémov vôbec.

4. Neurotické a emočné problémy detí odrážajú problémy ich rodičov

Hoci väčšina súčasných rodičov si to už uvedomuje, nikdy nie nevhodné podotknúť, že takmer všetky psychické a psychosomatické problémy detí sú viac či menej priamym dôsledkom problematického vzťahu dieťaťa s jeho rodičmi. To neznamená, že ho rodičia vychovávajú zle. Žiaden rodič nie je dokonalý. Rodičovstvo je tou najťažšou prácou na plný úväzok, a to navyše bez nároku na finančnú odmenu. S chybami sa teda ráta. Keby i boli obaja rodičia dieťaťa dokonalými rodičmi, ale mali by partnerské či osobné problémy, i to by na ich dieťa vplývalo a poznačilo ho to. Deti sú totiž zrkadlami. Tak, ako sa s ľahkosťou naučia materinský jazyk, naučia sa i negatívnemu pohľadu na ľudí, na svet či na seba, pokiaľ to vnímajú vo svojej rodine. Ak ste teda rodič dieťaťa, ktoré trpí psychickými problémami, prijmite za to zodpovednosť, a to, prosím, bez výčitiek. Buďte pripravení na to, že až navštívite detského psychológa, bude vám povedané, že pre jeho liečbu ste kľúčoví práve vy.

Mal by som podotknúť, že predošlé neplatí na všetky psychické poruchy – mnohé z nich súvisia s poškodením mozgu v priebehu vývinu (napr. dyslexia, dysgrafia, mentálna retardácia či autizmus). Či už má vaše dieťa to či ono, výčitky svedomia nie sú v žiadnom prípade tým, čo mu pomôže. Len toľko, že akákoľvek zmena musí začať u vás.

5. Telesné ochorenia môžu byť vyvolané psychikou

To, že psychika môže spôsobiť reálnu telesnú chorobu, už dávno nie je otázkou viery. Princíp, akým toto pôsobenie vzniká, je stále do istej miery tajomstvom. Z biologického hľadiská je preukázané, že dlhodobé pôsobenie stresových hormónov oslabuje imunitu a oberá nás o energetické zdroje. Málo ľudí však vie, že k tomuto procesu dochádza v omnoho väčšej miere pri chronickom strese, spôsobenom dlhodobo neriešenými problémami a potláčanými emóciami, a nie až tak v súvislosti s krátkodobými intenzívnymi emocionálnymi výkyvmi. Takže ak si myslíte, že prvoradé a postačujúce je “nerozčuľovať sa”, ste na omyle. Veci sú zložitejšie.

Okrem toho je vedecky preukázaná súvislosť medzi určitými osobnostnými črtami a výskytom určitého špecifického ochorenia. Takto je zmapovaných niekoľko “typických pováh”, pre ktoré je štatisticky pravdepodobnejšie, že v priebehu života dostanú napr. infarkt, žalúdočné vredy, Crohnovu chorobu či určitý druh rakoviny. Napríklad takzvaná „osobnosť typu A“, ktorá sa prejavuje prílišnou dravosťou, akčnosťou a perfekcionizmom, je oproti iným ľuďom náchylnejšia na to, aby dostala infarkt. Iný typ osobnosti je zasa náchylnejší na Crohnovu chorobu,  iný na astmu a podobne.

Niektoré telesné symptómy je tiež možné vyvolať konkrétnou sugesciou počas hypnózy. Týka sa to i reálnych fyziologických zmien, ako sú kožné vyrážky – i tie môžu vzniknúť na základe obyčajnej vety hypnotizéra. Toto všetko nasvedčuje tomu, že vzťah medzi telom a psychikou je naozaj komplexný a prepracovaný, a nemožno ho zredukovať iba na pôsobenie stresových hormónov. Je to ďalšou záhadou, s ktorou sa musíme zmieriť a jednoducho ju prijať.

6. Zdravotné problémy môžu byť psychikou i vyliečené

Občas sa usmievam, s akou samozrejmosťou ľudia používajú slovo “placebo efekt” bez toho, aby sa kedy poriadne zamysleli nad tým, čo toto slovo znamená. Pozná ho snáď už každý. Ide v skratke o vyliečenie silou vlastnej viery. Najčastejšie je to viera v silu určitého lieku či terapeutickej procedúry, vďaka ktorej sa hoci i z ťažkej choroby vyliečime, a to napriek tomu, že podaný “liek” či aplikovaná “terapia” nemali v skutočnosti žiaden reálny účinok. Placebo efekt je dnes považovaný za takú samozrejmosť, že je súčasťou všetkých farmaceutických výskumov. Aby sa preukázala efektívnosť nového lieku, musí sa polovici participantov výskumu podať tento liek a druhej polovici obyčajná cukrová tabletka. Čo bolo komu podané, sa participanti nedozvedia. Liek sa považuje za účinný až vtedy, keď spomedzi ľudí, ktorým bol aplikovaný, ustúpia príslušné symptómy v podstatne väčšej miere, než u kontrolnej skupiny, ktorej bolo podané iba placebo. S placebo efektom sa prirodzene ráta. A podobne ani vy nemôžete rozlíšiť, do akej miery vám pri poslednej angíne reálne pomohli antibiotiká, a do akej obyčajný pocit, že ste si tie antibiotiká vzali. Nehovoriac o tom, kedy ste si naposledy proti bolesti hlavy vzali Ibalgin.

Placebo efekt je v skutočnosti fascinujúci. Predpokladá totiž akúsi inteligenciu nášho tela – čosi iné v ňom totiž treba “opraviť”, pokiaľ si dáme placebo pri angíne, a čosi iné pri skleróze multiplex či rakovine, z ktorých sa z času na čas niekto vďaka sile svojej viery taktiež uzdraví. Naše telo tu reaguje na konkrétny obsah našej viery.

Placebo efekt nie je jediným princípom, prostredníctvom ktorého môže zmena v psychickom viesť k pozitívnej zmene v telesnom. Aj v rôznych psychoterapiách sa občas stáva, že pozitívna zmena v psychike vedie k následnému vymiznutiu telesných symptómov či celého ochorenia. Vtip je v tom, že k takejto potrebnej psychologickej zmene nikdy nedôjde, pokiaľ bude naším jediným cieľom telesné uzdravenie. Vyliečenie v procese psychoterapie nastáva zvyčajne ako jej priaznivý vedľajší efekt.

7. Sny vôbec nie sú bezvýznamné

Vo svojom okolí sledujem, že ľudia si výklad snov najčastejšie spájajú so snármi a s akousi šarlatánskou ezoterikou. Netušia pritom, že moderná psychoterapia sa vo veľkej miere tiež zakladá práve na výklade snov. Na ich analýzu máme dokonca k dispozícii viaceré overené postupy, ktoré nám spoľahlivo umožňujú dopátrať sa až k samotnému jadru významu daného sna.

V tejto chvíli nejdem popisovať, ako sa sny analyzujú. Chcem len pripomenúť v našej spoločnosti tak zabudnutý, a pritom banálny a každému dieťaťu snáď samozrejmý poznatok: že naše sny sú dôležité. Hovoria nám o tom, čo prežívame na hlbšej úrovni vedomia, než je tá, ktorú si bežne uvedomujeme. Hovoria nám o takých aspektoch seba a nášho života, ktoré v bdelom živote prehliadame. Neznamená to, že ich treba brať doslovne, ani že sa nimi treba za každých okolností riadiť. Je však mimoriadne prínosné byť si ich vedomý, vedieť si ich dať do súvisu s témami, ktoré riešime cez deň, a prihliadať na odkazy, ktoré sa nám snažia sprostredkovať.

Hoci nie každý psychológ sa snom venuje, žiaden si netrúfne tvrdiť, že sú bezvýznamné, či dokonca náhodné, ako si mnoho ľudí myslí.

8. To najlepšie, čo nám môže svet poskytnúť, je prijímajúci a akceptujúci vzťah

A rovnako je to tým najcennejším, čo môžeme druhému človeku poskytnúť my. Keby sme všetci mali medzi sebou vzťahy, v ktorých by sme sa cítili natoľko bezpečne a slobodne, aby sme v nich mohli bez strachu z posudzovanie vyjadriť čokoľvek, čo je v nás, žiadni psychológovia by pravdepodobne neboli potrební. Je známe, že tým najdôležitejším prvkom každej psychoterapie, nech už sú jej konkrétne metódy a spôsoby akékoľvek, je práve bezpodmienečne prijímajúci a akceptujúci vzťah terapeuta ku klientovi. Všetko ostatné je druhoradé. Tak ako v psychoterapii, aj v osobnom živote všetko ostatné príde, akonáhle je nám umožnené byť sám sebou a slobodne samého seba vyjadrovať. Až zažjeme skúsenosť, že nás druhý človek prijíma takých, akí sme, pričom mu nič netajíme, môže nastať druhý krok. Áno, tým je prijatie seba samého.

Neberme takéto vzťahy ako samozrejmosť, ktorú majú všetci okrem nás. V skutočnosti je takýto typ vzťahov v našej bláznivej spoločnosti veľmi zriedkavý. Udržiavame tu len povrchné vzťahy, spravidla sa navzájom vôbec nepoznáme, a o svojich najhlbších pocitoch hovoríme veľmi málo. Stačí si uvedomiť, že hovoriť o smrti a pominuteľnosti je v našich končinách tabu. Hovoriť o láske je zasa pre mnohých ľudí ťažké či dokonca trápne. Sme naučení rozprávať iba o svojich pracovných úspechoch (nedajbože neúspechoch), o druhých ľuďoch a nejakých tých žartoch – ale o ničom z toho, čo sa nás skutočne bytostne dotýka. Typ vzťahu, o akom hovorím, teda málokomu príde do života “iba tak”, a väčšina z nás na tom musí popracovať a vypestovať si ho. Až ale človek takýto vzťah alebo vzťahy má, pôsobia naňho ako katalyzátor jeho duševnej pohody, pocitu šťastia a sebarozvoja. Potom je tiež pravdepodobné, že jeho staré zranenia, napríklad z raného vzťahu s rodičmi, sa vyliečia, či stratia význam.

Nezabúdajme však, že vzhľadom na princíp projekcie je veľmi ťažké zažiť takýto typ vzťahu mimo rámca psychoterapie, pokiaľ najskôr dostatočujúco neprijímeme sami seba. Kým totiž neprijímame sami seba, neprijímeme bezpodmienečne ani druhého človeka. A kým neprijímeme druhého človeka, takého, aký je, nemôžeme to isté očakávať ani my od neho.

Mgr. Martin Oravec

Mgr. Martin Oravec

Som zakladateľ projektu VHLAVE.SK. Založil som ho s cieľom zhromaždiť na jednom mieste ľudskou rečou podané, konzistentné a explicitné informácie v oblasti tak chaotickej, ako je psychológia, psychoterapia a duševné zdravie. Nikdy ma neuspokojil rozporuplný a polovičatý spôsob, akým sú informácie tohto druhu prezentované štandardne, a tak som sa rozhodol to spraviť inak, hoci psychoterapiu nevykonávam.

Zobraziť autorov profil