Užitočné informácie

Čo sú to psychické poruchy

Psychické (tiež mentálne či duševné) poruchy sa v minulosti označovali ako duševné choroby. Tento názov evokoval, že ide o reálne choroby duše či mozgu. Avšak medzi chorobami v pravom slova zmysle a duševnými poruchami existuje celý rad odlišností. Máloktoré z nich majú známu univerzálnu príčinu. Často nie je ani jednoznačne diagnostikovateľné, kedy človek tú-ktorú poruchu už má a kedy ešte nie. Aj preto sa už v súčasnosti zavádzajúce pomenovanie duševné choroby nepoužíva a bol vystriedaný slovom poruchy.

Najjednoduchšie by sa psychické poruchy dali popísať ako syndrómy, čo v jazyku medicíny znamená spoločný výskyt niekoľkých typických, vzájomne súvisiacich symptómov (príznakov). Keďže hovoríme o psychických poruchách, ich „príznaky“ nemajú telesnú podobu (ako napríklad bolesť hrdla či horúčka), ale psychickú. Týkajú sa teda nášho vnútorného sveta alebo určitých aspektov nášho správania. 

Psychická porucha je teda súbor takých vzorcov v myslení, cítení, vnímaní či správaní človeka, ktoré:

  • sú netypické (väčšina ľudí ich nemá)
  • v histórii ľudstva sa opakovane vyskytujú v podobnej forme u rôznych ľudí
  • zhoršujú kvalitu života ich nositeľa či  jeho okolia. V niektorých prípadoch môžu byť tieto vzorce doslova život ohrozujúce (napr. pri depresii, kedy sú častým prejavom samovražedné sklony, alebo pri mentálnej anorexii, kedy mladé dievča odmieta prijímať potravu). Iným príkladom je napr. antisociálna porucha osobnosti, čo je určitá štruktúra osobnosti, ktorá sa štatisticky spája so sklonmi ku kriminálnym činom. Avšak všetky psychické poruchy spája fakt, že buď obmedzujú kvalitu života daného človeka, alebo ohrozujú jeho okolie.

Už z uvedeného popisu je zrejmé, že pojem psychická porucha v skutočnosti nezodpovedá zaužívanej predstave určitého objektívneho nálezu v mozgu, a teda istej formy choroby. Spomínal som, že pôvodný názov duševné choroby sa už v súčasnosti našťastie nepoužíva. Avšak i slovo porucha navádza k predstave, že fungovanie čohosi vnútri ľudského psyché je tu narušené a funguje nesprávne. Nie je to však celkom tak. Objektívne vieme povedať iba toľko, že tam niečo funguje inak než u priemerného človeka. A toto niečo môže svojmu nositeľovi spôsobovať vo fungovaní v našej spoločnosti určité problémy. Či je to dobré alebo zlé, to vám nikto povedať nedokáže.

Štatistická povaha duševných porúch

Možno sa pýtate, či majú psychické poruchy reálny základ v mozgu, teda na biologickej úrovni. Samozrejme, že majú. Avšak nie v takom zmysle, že by niektorá časť mozgu nebola zdravá a nefungovala by správne. Psychické poruchy majú svoj základ v mozgu presne tak isto, ako v ňom má základ každá naša myšlienka a každá naša predstava. O nič viac a o nič menej. A predsa má každá naša myšlienka či predstava zároveň pôvod i v našej mysli.

Ak vyššie uvedenú otázku preformulujete a spýtate sa, či sú dnes známe presné mozgové procesy, ktoré pri jednotlivých psychických poruchách zlyhávajú (a teda sú ich biologickou príčinou), musíme pri prevažnej väčšine porúch odpovedať nie. Keďže mozog a naša psychika sú v tomto svete jedným, možno očakávať, že všetko, čo je v našej psychike, bude jedného dňa pozorovateľné technológiami na pozorovanie mozgu. To však neznamená, že by takáto porucha mala mať biologickú príčinu, ktorá je nadradená príčine psychologickej. Znamená to iba toľko, že k liečbe každej poruchy je možné pristupovať minimálne dvoma rozdielnymi cestami: psychologickou zmenou zvnútra, teda psychoterapiou, alebo zásahom zvonka na biologickej úrovni, ktorý má najčastejšie podobu farmakoterapie, teda liekov. Náš web je venovaný prvej z nich, psychoterapii, ale voľbou medzi nimi dvoma sa v tomto článku ešte budeme venovať nižšie.

Celý koncept psychických porúch sa spája s medicínskym spôsobom nazerania na človeka skôr než so psychologickým. Jeho hlavným účelom je pomenovať problémy toho-ktorého človeka a zaradiť ich do určitých kategórií tak, aby odborníci na duševné zdravie mohli o týchto problémoch jednoducho a účinne komunikovať. Na tomto mieste by bolo vhodné dodať, že slovo porucha (podobne ako choroba) je samo osebe doménou medicínskeho nazerania na človeka. Ako som už uviedol vyššie, trochu nešťastne v sebe nesú obe tieto slová skrytý negatívny význam, evokujúci čosi pokazené, patologické. Avšak nie všetky psycholoterapeutické školy sa na takomto vnímaní duševných porúch zhodujú. Mnohé z nich sa k poruchám stavajú rozdielne a chápu ich skôr ako viac či menej prechodné stavy, signály, ktoré nás upozorňujú na hlbšie duševné problémy, či dokonca krízy, ktoré sú síce bolestivé, avšak ich prekonanie nás napokon vždy obohatí.

Máme za to, že najrozumnejšie je vnímať mentálne poruchy ako určité kategórie na zatriedenie ľudských duševných problémov, s ktorými si jedinec sám zvyčajne nevie rady. Tieto kategórie boli vytvorené na základe vyše storočného systematického zbierania štatistických údajov z pozorovaní psychiatrov po celom svete. Títo odborníci napríklad opakovane pozorovali, že niektorí ľudia mávajú dlhodobo smutnú náladu, stratu záujmu o každodenné radosti, celkovú stratu záujmu o svet a niekedy i samovražedné myšlienky – a tak vznikla duševná porucha depresia.

Vďaka týmto systematickým poznatkom dnes vieme pomerne presne povedať, čo zhruba môže taký človek s depresiou prežívať, s čím sa v živote potýka, čo jeho stav zlepšuje a čo naopak zhoršuje a konečne, ako ho možno zmierniť, či úplne odstrániť.

Výhody klasifikácie psychických porúch

Duševné poruchy sú pojmom, ktorý sa nepoužíva dlhšie než dvesto rokov.  Jeho používanie so sebou prináša, podobne ako akýkoľvek ľudský vynález, určité výhody i nevýhody.

Hlavným prínosom klasifikácie duševných porúch spočíva v jej presnosti. Nakoľko je založená na obrovskom počte štatistických údajov, prináša so sebou schopnosť pomerne spoľahlivo predpovedať vývoj duševných problémov daného človeka. A táto klasifikácia dnes už naozaj pokrýva väčšinu tých najpodivnejších duševných útrap, s akými sa ľudia počas svojich životov stretávajú. A to im poskytuje úľavu. Úľavu preto, lebo každý človek na planéte vďaka nej môže zistiť, že jeho osobné prekliatie či „osobný démon“ už boli v minulosti popísané u mnohých ľudí, a že na ne nie je sám. A nie je ani blázon.

Navyše, ak sa takýto človek plný duševnej bolesti ponorí do štúdia svojej poruchy hlbšie, môže pomerne jednoducho zistiť, ako sa s ňou doposiaľ darilo popasovať iným ľuďom, aké má k dispozícii možnosti, vyhliadky a alternatívy odbornej pomoci (pomoc je pri pri psychických poruchách vhodnejšie slovo než liečba). V tomto vidíme skutočný význam klasifikácie duševných porúch – v šírení uvedomenia, že akokoľvek podivné veci sa dejú v našom vnútri, celkom isto v tom nie sme sami. Že ľudia spravidla žijú tie isté príbehy, a naše chodníčky cez temné krajiny trpiacej duše už pravdepodobne vychodili pred nami iní. Psychoterapeut či psychiater, ale rovnako tak i správna literatúra, nám môžu v pátraní po tomto vychodenom chodníčku pomôcť.

… a jej nevýhody

K hlavným nevýhodám klasifikácie duševných porúch, ako i akejkoľvek inej kategorizácie, patrí nebezpečenstvo „nálepkovania“. Tieto poruchy sú totiž na Slovensku ešte stále tabu, opradené množstvom predsudkov. Ľudia, nevediac, čo to mentálne poruchy vôbec sú, tradične vnímajú ľudí, ktorým boli diagnostikované, ako bláznov, niekoho nepredvídateľného či šialeného, od koho si radšej treba držať odstup. Tradičný medicínsky marketing mentálnych porúch ako objektívnych chorôb boju s týmito predsudkami vôbec nenapomáha. Verím, že keby si všetci Slováci boli vedomí relatívnosti a účelovej povahy klasifikácie týchto porúch, zmizla by aj ich predpojatosť voči ľuďom, ktorí nimi boli onálepkovaní.

Ďalšou nevýhodou používania klasifikácie duševných porúch je, že je založená na súčasnej psychiatrickej vede, a veda vždy podlieha paradigme svojej doby. Paradigma je preferovaný spôsob myslenia, dominantný filozofický prúd danej doby. Názorové odklonenie od tohto štýlu myslenia pre človeka automaticky znamená vylúčenie z mainstreamových odborných kruhov. Kedysi bolo paradigmou, že Zem je stredom vesmíru, alebo že je plochá. K základným paradigmám dnešnej doby patrí predovšetkým filozofia materializmu, ktorá hovorí o tom, že všetko, čo existuje, je produktom neživej a nevedomej hmoty. Táto paradigma v akademickej psychológii stále prevláda i napriek tomu, že moderná teoretická fyzika nám už takmer sto rokov tvrdí niečo iné. Avšak paradigma znamená, že je niečo brané tak samozrejme, že sa nad inými možnosťami jednoducho ani neuvažuje.

Obmedzovanie ľudskej skúsenosti na túto paradigmu automaticky vylučuje možnosť určitých skúseností, ktoré do nej nezapadajú. A tak sú všetky druhy skúseností, ktoré by sa na Východe alebo v domorodých národoch označili ako spirituálne, podľa západnych merítok začlenené spolu so schizofréniou do kategórie psychóz, a sú teda chápané ako vážne mentálne poruchy. Rozvoj transpersonálnej psychológie sa koncom minulého storočia pričinil o spopularizovanie konceptu „psychospirituálnej krízy“, pod ktorý zaradili práve tento typ skúseností, aby ho vyčlenili z kategórie psychóz a nebolo k nim pristupované ako k chorobám. Nakoľko súčasnej akademickej vede vládne materialistická paradigma, nie je dnes možné, aby bol koncept psychospirituálnej krízy v širokých odborných kruhoch braný vážne. Napriek tomu sme považovali za prínosné sa o ňom aspoň zmieniť.

Príčiny mentálnych porúch a ich liečba

Teraz, keď už viete, že psychické poruchy nie sú skutočnými chorobami, bude vám v tomto novom svetle pravdepodobne pripadať celkom logické, že neexistujú ani univerzálne príčiny týchto porúch. Inými slovami, nefunguje to tak, že depresia je vždy spôsobená jednou príčinou a obsedantno-kompulzívna porucha (OCD) druhou. Rovnaký psychický konflikt môže u jedného vyvolať depresiu, u druhého OCD a u tretieho panickú poruchu. A platí to i naopak – traja ľudia môžu mať depresiu, pričom jej najhlbšia psychická príčina môže byť u každého z nich úplne odlišná. Na to, aby sme sa dopracovali k najhlbším koreňom svojich duševných problémov, slúži práve psychoterapia. Avšak pozor – nie so všetkými duševnými poruchami dokáže psychoterapia pohnúť.

Ktorý z dvoch základných prístupov k liečbe si zvoliť, psychoterapiu či lieky? Voľba záleží v prvom rade na jednotlivcovi. Lieky so sebou nesú vedľajšie účinky. Jediným vedľajším účinkom psychoterapie je naproti tomu všeobecný osobnostný rast a nárast spokojnosti i v iných životných oblastiach (samozrejme za podmienky, že je psychoterapeut kvalitný, klient s ním spolupracuje a nepreruší terapiu predčasne v prechodnom období medzi otvorením určitej bolestivej témy a jej úspešným vyriešením a integráciou). Avšak psychoterapia vyžaduje čas, vôľu a aktívnu angažovanosť klienta. Psychoterapia kladie na jedinca určité osobnostné nároky: často požaduje ochotu pozrieť sa na seba samého vo svojej plnej škaredosti, ochotu pripustiť, že „to nie tí druhí, ale ja“, a v neposlednom rade ochotu zmeniť seba a možno i svoj život. Je to tá ťažšia cesta a nie každý je schopný na nej uspieť. Takmer vždy sú však k dispozícii obe možnosti.

V dvoch prípadoch je na mieste zvažovať farmakoterapiu ako metódu prvej voľby. Prvým z nich sú psychotické poruchy (najviac zastúpené schizofréniou). Pre tieto poruchy zatiaľ neexistuje účinná a vedecky potvrdená forma psychoterapie. Lieky sú preto doposiaľ tým najlepším, čo bolo pre týchto ľudí na umožnenie ich fungovania v spoločnosti vymyslené.

Druhý prípad súvisí s tým, že akákoľvek porucha sa môže u človeka rozvinúť do ľahšej či ťažšej formy. Pri skutočne ťažkých štádiách psychických porúch býva farmakoterapia často dôležitá na to, aby bolo vôbec možné s takýmto človekom  pracovať psychoterapeuticky. Dokáže ho totiž relatívne rýchlo stabilizovať i v prípade takého vnútorného rozpoloženia, v ktorom by na psychoterapii jednoducho nebol schopný aktívne spolupracovať. Pri ťažších formách mentálnych porúch je teda zo začiatku liečby často tou najlepšou voľbou kombinácia farmakoterapie so psychoterapiou.

Avšak pozor. Je dobré vedieť, že účinky niektorých typov liekov automaticky rušia efekt istých psychoterapeutických metód. Napríklad používanie neuroleptík (antipsychotík) pri iných než psychotických poruchách pravdepodobne bude rušiť efekt väčšiny známych psychoterapeutických prístupov, nakoľko k ich základným účinkom patrí otupenie emocionality, kreativity a spontaneuity, čo sú základné piliere nemála psychoterapií. Podobne niektoré druhy liekov na spanie spôsobujú bezsenný spánok, čo automaticky znemožňuje prístup k snom, ktorých analýza je v mnohých psychoterapeutických tradíciách taktiež kľúčová.

Prešli sme si teda niekoľko najdôležitejších pravidiel. Zvyšok už záleží od vášho poznania svojho stavu a osobných preferencií.

Zhrnutie

Ukázali sme si, že psychické poruchy nie sú skutočnými chorobami. Že ich objektívna existencia, zakotvená v mozgu, je často relatívna. A predsa existujú a ich existenciu ako opakujúcich sa vzorcov v ľudskom psyché nemožno poprieť. Psychoterapeuti a psychiatri poskytujú celý repertoár možností, čo s nimi. Je dôležité rozumne sa rozhodnúť pre psychoterapiu, farmakoterapiu alebo ich kombináciu. Pokiaľ sa rozhodnete pre psychoterapiu, náš web je tu práve preto, aby vám pomohol spraviť si o jednotlivých psychoterapeutických metódach potrebný prehľad. Vaším verným pomocníkom sa však môže stať aj odborná či populárna literatúra na tému jednotlivých psychických porúch, ktorej je na trhu viac než dosť a môže vám pomôcť preniknúť do objektívnejšieho porozumenia vášho problému hlbšie.

Mgr. Martin Oravec

Mgr. Martin Oravec

Psychoterapeut v zácviku

Som zakladateľ projektu VHLAVE.SK. Aktuálne v oblasti psychológie oficiálne nepracujem, takže ma pokojne môžete považovať za amatéra. Psychológia je však moja srdcová záležitosť, v ktorej sa dlhodobo vzdelávam a v neposlednom rade ju istým spôsobom žijem, a preto o nej píšem. Svoje články tvorím zväčša inšpirovaný vlastným procesom sebapoznávania, a píšem v nich o tajoch ľudského psyché, o ktorých verím, že má zmysel písať. Azda niekedy niekomu v niečom pomôžu, alebo ho k niečomu inšpirujú.

Zobraziť autorov profil