Hoci Pankrác bol takmer od narodenia trochu zvláštny, niekedy v jeho piatom roku si jeho rodičia uvedomili, že s ním niečo asi nebude v poriadku.

Pankrác sa síce naučil hovoriť po slovensky, ale nikdy sa nenaučil používať reč spôsobom, akým ju používajú iní ľudia. V skutočnosti Pankrác nikdy nepochopil, aký má rozprávanie význam. Používa ho iba na informovanie o stave vecí a logicky si myslí, že ostatní ľudia hovoria tiež z rovnakého dôvodu. Logicky… áno, logika je niečo, s čím Pankrác nemá problém.

To, s čím Pankrác problém má, je empatia, schopnosť vcítiť sa do druhého. Aj jeho chabá úroveň empatie je však iba vonkajším prejavom jeho ešte hlbšieho nedostatku. Tým je neschopnosť tzv. sociálnej atribúcie, teda usudzovania o zámeroch a motívoch správania druhých ľudí. Vďaka tejto neschopnosti Pankrác, podobne ako iní autisti, nemá tušenia, čo sa asi tak môže diať v hlavách druhých ľudí. S týmto faktom na pamäti už nie je také ťažké pochopiť jeho očividné zvláštnosti, ako napríklad neschopnosť vyrozumieť z reči druhého človeka akýkoľvek nevyslovený záver, metaforu, vtip… čokoľvek, čo nebolo doslovne povedané. Musel by si totiž najskôr domyslieť, že v hlave jeho kamaráta sa nachádza nejaká iná myšlienka než tá, ktorú zachytil svojim sluchom a zanalyzoval podľa pravidiel slovenského jazyka.

Z rovnakého dôvodu má Pankrác problém vychádzať s rovesníkmi, ako i s autoritami. Ak sa od neho niečo žiada, nechápe, prečo by to mal spraviť. Jeho reakcie na druhých ľudí sú iné, zvláštne a nikto im nerozumie. Nie je prekvapujúce, že v škole sa Pankrác stal obeťou šikany. Podobne ako akýkoľvek psychický problém však znáša túto šikanu omnoho ťažšie než jeho rovesníci. Nemôže sa s tým totiž nikomu zdôveriť. Nemá totiž komu, veď on nechápe, že druhí ľudia sú rovnako vedomé bytosti ako je on sám. Nechápe to, lebo sa do nich nevie vžiť. Druhí ľudia sú preňho nepochopiteľné stroje, ktoré nereagujú podľa logického a očakávaného poriadku. Prečo by sa im teda s niečím mal zdôverovať? A vôbec, prečo by si k nim vytváral nejaké putá? Aký je vlastne význam medziľudských vzťahov? Odpovede na tieto otázky Pankrác nepozná.

Pankrácov svet je vlastne celý jednou záhadnou otázkou a čím viac je v kontakte s ľuďmi, ktorých správanie je nepredvídateľné a nelogické, tým viac je vystresovaný. Jeho výbuchy hnevu a zúfalstva po takomto preskúmaní prestávajú byť nepochopiteľné: predsa len má každý človek rád, keď svetu okolo seba dokáže porozumieť a do určitej miery ho i predvídať. Pankrác a iní autisti to však nedokážu. A práve preto lipnú na najrôznejších rituáloch a stereotypoch. Aspoň tie im totiž v tomto chaotickom a nepredvídateľnom svete prinášajú nejaké istoty, nejaký zrozumiteľný systém.

Pankrác musí mať každý deň raňajky o ôsmej ráno, obed o 12:40 a večeru o pol siedmej. Raňajkuje každý deň praženicu, obeduje kuracie alebo bravčové na šťave s ryžou a večeria… posledné dva roky pizzu. Jeho rodičia sa po prvom ročníku na základnej rozhodli so svojím synom presedlať k domácemu vzdelávaniu so súkromnou učiteľkou. Odvtedy má denný režim nasledovný: po raňajkách prichádza učiteľka, ktorá s ním preberá najskôr matematiku, po nej slovenský jazyk a do tretice dejepis. “Škola“ sa mu končí o dvanástej. 

Od dvanástej do 12:40 sa hrá s rodinnými fotoalbumami. Presnejšie, hraním sa by to nazval nezainteresovaný divák, avšak Pankrác túto aktivitu vníma ako jednu z najdôležitejších a najvážnejších aktivít v jeho živote vôbe. Všetky fotky najskôr povyberá z albumov, následne ich premieša a potom ich ukladá späť do albumov podľa špecifického poradia, ktoré si vypočítal na základe komplikovaných matematických vzorcov na základe podobnosti jednotlivých fotiek, ich spoločných a rozdielnych znakov. Napokon fotky znova vyberie, aby ich poukladal späť do pôvodného poradia, v akom boli v albume usporiadané, keď ho vytiahol. 

Po obede s ním mama chodí na prechádzku k fontáne, kde strávia približne dve hodiny sledovaním vody v pohybe.

Pankrác má ešte jednu zvláštnosť. Chýba mu predstavivosť. Vďaka tomuto nedostatku nie je schopný hrať sa tak ako ostatné deti. Detské hry typu “poďme sa hrať na…” sú pre neho nepochopiteľné, keďže si nedokáže predstaviť, že je povedzme kráľom alebo policajtom. Veď on ním predsa nie je – je dieťaťom, nie policajtom. Tak o čo sa to usilujú tí jeho spolužiaci, ktorí sa spolu hrávajú na policajtov? Čo to vyvádzajú?

Pankrác trpí poruchou nazývanou Aspergerov syndróm. Ide o ľahšiu formu autizmu, ktorá sa od jeho ťažších foriem líši predovšetkým nenarušeným intelektom a zachovanou (i keď svojsky používanou) rečovou schopnosťou. Autizmus nie je v súčasnosti možné liečiť žiadnymi známymi metódami, či už psychologickými alebo psychiatrickými. Čo však možné je, je naučiť sa so svojím autistickým dieťaťom komunikovať a vytvoriť mu prostredie, v ktorom pre neho svet bude menej stresujúci. Jeho rodičia, od ktorých to vyžaduje dlhodobé úsilie a pevnú vôľu, môžu siahnuť po niekoľkých psychologických prístupoch, ktoré im s týmto cieľom pomôžu. Všetky z nich však majú spoločné jedno: systematická práca sa očakáva od rodičov a nevykoná ju za nich žiadny psychológ. 

V skutočnosti to väčšinou ani nie sú psychológovia, kto rodičom autistického dieťaťa na tejto ceste pomôže. Sú to predovšetkým rôzne inštitúcie a neziskové organizácie, na ktoré sa môžete obrátiť s prosbou o pomoc. Mnohé z nich poskytujú služby ako denný stacionár pre autistické deti alebo zabezpečenie individuálnych dobrovoľných asistentov, ktorí odľahčia rodičom prácu, pretože ak chceme na autistu terapeuticky pôsobiť, vyžaduje to takmer nepretržitú starostlivosť. Túto mu však nie vždy vedia jeho rodičia poskytnúť.

Videá na tému Autizmus & Aspergerov syndróm

Temple Grandin: Svět potřebuje všechny typy mysli