Bonifác je na prvý pohľad úplne normálny chlapec. Pri dlhšom pozorovaní by sme si však na ňom všimli určité “zvláštnosti”. Akoby totiž neustále vykonával akési magické rituály – opakoval rovnaký pohyb rúk, rovnaký počet ráz, a pritom odriekal rovnaké slová. Navonok to môže pôsobiť ako obyčajné “zlozvyky” či “šialenstvo”. Keby sme sa však Bonifáca spýtali, ako sa cíti vo vnútri, zistili by ste, že mu celé dni napádajú odporné a nemorálne myšlienky, proti ktorým sa svojimi “magickými rituálmi” snaží bojovať. Veľmi pravdepodobne sám seba pre tieto myšlienky považuje za zlého človeka a možno uvažuje i nad tým, že je “psychopat”, a vo svojom vnútri zvádza proti sebe samému obrovský vnútorný boj, pretože sám nechce byť zlým človekom.

Kedykoľvek Bonifác čaká na nástupišti na prichádzajúci vlak, mysľou mu prebehne myšlienka: “Čo tak pod neho skočiť? Skoč tam!”
Keď čaká na vlak spolu s mamou, myšlienka často naberie inú formu: “No tak, soť do nej, hoď ju pod ten vlak!”
Občas mu podobná myšlienka napadne aj v súvislosti cudzím človekom na ulici – najčastejšie v súvislosti s bezzbranne a nevinne pôsobiacimi ženami a deťmi.
Podobné myšlienky má Bonifác kedykoľvek, keď stojí na balkóne, či kedykoľvek vidí kuchynský nôž. Vždy v ňom vzbudzujú hrôzu a odpor – on to predsa nechce spraviť. Nechce to spraviť ani svojej milovanej mame či otcovi, ani náhodnej pani na ulici, a napokon, nechce zabiť ani sám seba. Nechce to spraviť – napriek tomu však má iracionálne nutkanie, aby to spravil.

Nemajte strach. Ľudia s touto poruchou sa nakoniec VŽDY ovládnu, pretože majú veľmi dobre (možno až príliš) vyvinutú morálku a sebakontrolu. A preto im prosím dôverujte. Ak sa vám so svojimi myšlienkami priznajú, nie je to dôvod volať ani políciu, ani sociálku, ale vyhľadať odbornú psychologickú či psychiatrickú – podľa zváženia – pomoc. To bola ale iba krátka vsuvka, a teraz sa vráťme k Bonifácovi.

Nie všetky Bonifácove podivné myšlienky sa týkajú nutkania sebe či niekomu druhému ublížiť. Často majú podobu zlých “predtúch” či predstáv, znázorňujúcich smrť či utrpenie jeho blízkych, či dokonca celého sveta, alebo iné katastrofické scenáre, ktoré sa mu proti jeho vôli vnucujú do vedomia. Z takýchto predstáv Bonifác jednak ide zošalieť, jednak je v kútiku duše presvedčený, že ak ich okamžite nepotlačí, bude hroziť, že sa tieto scenáre naplnia.

Iní ľudia s touto psychickou poruchou mávajú aj iné typy nutkavých myšlienok, avšak všetky majú čosi spoločné. V prvom rade sú vždy negatívne – nesú v sebe negatívny emocionálny náboj, a pre svoj výslovne negatívny charakter sú nezlúčiteľné so sebaobrazom človeka, ktorému vstupujú do mysle. Druhým spoločným bodom je, že sa nedajú ignorovať. Vracajú sa stále a znova, a čím viac proti nim človek bojuje, tým sa vracajú častejšie a s väčšou intenzitou. Tieto myšlienky nazývame obsesiami.

Na rozdiel od niektorých iných duševných porúch, pri obsedantno-kompulzívnej poruche si postihnutý človek uvedomuje, že obsesie vychádzajú z jeho vlastnej mysle, a nepovažuje ich za myšlienky externé, nanútené nejakou vonkajšou entitou. Taktiež je dôležité, že nikdy nemajú podobu halucinácií, iba obyčajných neobyčajných myšlienok.

Kedykoľvek Bonifácovi zíde na um obsesia, vyvolá to v ňom vlnu sebanenávisti. Následne začne s obsesiou bojovať, aby si zachoval svoj obraz ako dobrého človeka. Za tie roky si Bonifác vyvinul prepracované rituály, ako s obsesiami bojovať. Jedným z takýchto rituálov napríklad je, že si trikrát za sebou vduchu alebo nahlas vyriekne meno človeka, proti ktorému bola posledná obsesia namierená, a to vždy súčasne s výdychom. Bonifác verí, že tento rituál mu pomôže zneutralizovať negatívnu silu obsesie a obrátiť ju v jej opak. Keby aj nepomohol, rozhodne mu však pomáha krátkodobo uľaviť svojej duši od návalu negatívnych emócií, ktoré v ňom vyvolávajú obsesie. 

Takéto rituály sa nazývajú kompulziami, a človek s obsedantno-kompulzívnou poruchou ich využíva na systematické potláčanie ohrozujúcich obsesií, čo mu z krátkodobého hľadiska prináša úľavu. Avšak z hľadiska dlhodobého mu všetky jeho kompulzie nesmierne lezú na nervy a miestami má pocit, že ho „privádzajú k šialenstvu“, nakoľko mu znemožňujú jednoducho byť uvoľnený a užívať si pokoj. Každú hodinu musí totiž Bonifác niekoľkokrát zopakovať celý repertoár kompulzií, a hoci si sám veľmi dobre uvedomuje ich iracionalitu a banálnosť, ale niečo iracionálne v ňom mu nedá pokoja a núti ho tieto kompulzie stále znova a znova vykonávať, aby sa tak ochránil a očistil pred minulými, ale i budúcimi obsesiami.

Bonifác má pre každú kategóriu svojich obsesií vytvorenú samostatnú kompulziu. Napríklad tak vyššie uvedeným rituálom bojuje proti nutkaniam niekomu ublížiť, proti predstavám katastrofických scenárov bojuje symbolickým pohybom rúk, ktorým do priestoru pred seba akoby nakreslil kríž, ktorým túto predstavu preškrtne, proti samozvaným “predtuchám” bojuje určitým systematickým spôsobom chôdze, o ktorom je akási iracionálna časť jeho mysle presvedčená, že má moc vytušenú negatívnu udalosť odvrátiť. 

Iní ľudia mávajú aj iné typy obsesií. Napríklad obsesie, ktoré ich nútia neustále pochybovať, či vykonali úkony, ktoré ľudia bežne vykonávajú automaticky – teda či za sebou zamkli dvere alebo vypli plyn. K bežným kompulziám, ktoré im pomáhajú týmto typom obsesií zamedziť, je zakaždým, keď tie dvere zatvoria, tri alebo viac ráz skontrolovať, či sú určite zavreté (resp. či je plyn určite vypnútý). Takéto kompulzie už na rozdiel od tých Bonifácových majú racionálny základ a nejde tu už iba o “magické rituály”.

Bežným a mediálne známym typom obsesií je samozrejme myšlienka založená na strachu z chorôb a z nákazy, proti ktorej ľudia bojujú kompulzívnym, prehnaným vykonávaním hygienických návykov, obzvlášť až posadnutým, niekoľkominútovým umývaním rúk.

Našťastie, obsesívno-kompulzívna porucha sa dá pomocou psychoterapie veľmi efektívne liečiť. Základnou metódou, ktorá sa pri jej psychoterapeutickej liečbe využíva, a ktorej by ste sa behom prvej fázy liečby nemali vyhýbať, je tzv. liečba expozíciou, teda vystavením človeka zoči voči jeho obsesiám a strachu z nich, bez toho, aby s nimi bojoval. Ide o jednu z techník kognitívno-behaviorálnej terapie, hoci podobný princíp býva využívaný taktiež v logoterapii, gestalt terapii, proces orientovanej psychoterapii či na klienta zameranej psychoterapii.

Metóda expozície spraví to, že vezme vašim obsesiám silu, ktorou ich sami udržiavate nažive. Budete sa čudovať, ako rýchlo tieto obsesie ustúpia, ako rýchlo sa pri naučení sa metóde expozície začnú obsesie – a s nimi i kompulzie – vytrácať z vášho života a ovládať ho. Najneskôr o niekoľko mesiacov už nad vami obsesie pravdepodobne nebudú mať žiadnu moc, ale pozor – to však neznamená, že úplne vymiznú. Z času na čas sa objavia a budú pre vás rovnakou záhadou ako boli vždy – akurát že tentokrát už nebudú mať silu, ktorú ste im predtým prepožičiavali svojou vlastnou pozornosťou, emóciami a bojom s nimi. 

V tomto bode už budete schopní s touto poruchou bez akýchkoľvek problémov fungovať a môžete sa rozhodnúť, či chcete v psychoterapii pokračovať alebo nie. Ak sa budete chcieť rozhodnúť pre psychoterapeutickú metódu, ktorá vám pomôže svojim obsesiám a ich pôvodu porozumieť na hlbšej úrovni, určite tak nerobte skôr, než dosiahnete tento bod a budete teda so svojimi obsesiami plne vysporiadaní. Pokiaľ by ste preskočili liečbu expozíciou a rovno by ste chceli začať s pátraním po tej časti vašej psychiky, ktorá je plná hnevu, nenávisti a strachu, pravdepodobne by to váš stav iba zhoršilo a efekt by bol presne opačný. Ak ste však už nad obsesiami získali potrebný nadhľad a emočný odstup, a chcete pokračovať na ceste sebapoznávania ďalej, môžete.

Videá na tému Obsesívno-kompulzívna porucha

OCD