Archetypy – Jungov slovník

V tomto blogu sa pokúsim popísať nepopísateľné a priblížiť, o čom vlastne vypovedá Jungov pojem “archetyp”. Článok síce predpokladá, že ste už toto slovo aspoň raz počuli a nevidíte ho prvýkrát. Ničmenej, pokúsim sa o jeho ucelený opis, takže aj v prípade, že vaše jediné asociácie na slovo archetyp sú v tomto momente “archa” a “typ”, verím, že po prečítaní tohto článku o ňom budete mať relatívne obstojný obraz. Pri tom všetkom si však zároveň zostávam vedomý toho, že fenomén archetypov v plnej miere poňať slovami nejde.

O archetypoch ste mohli počuť rôzne tvrdenia, pričom je pravdepodobné, že väčšina z nich vám toho veľa nepovedala. Hovorí sa o nich ako o akýchsi univerzálnych obrazoch, ktoré prebývajú v čomsi, čo Jung pomenoval „kolektívne nevedomie“ ľudstva, a objavujú sa opakovane jednak v našich snoch, jednak v mýtoch všetkých kultúr naprieč celou planétou i celou históriou ľudstva. Príkladmi takýchto obrazov je napríklad obraz múdreho starca, Anima (ženský princíp) a Animus (mužský princíp), či archetyp tieňa, do ktorého premietame všetky odmietané časti seba samých, s ktorými sa nestotožňujeme, a ktoré nám naháňajú strach. V našich snoch, mýtoch či rozprávkach často stretávame archetyp tieňa vo forme symbolického zosobnenia zla, napríklad v podobe diabla či inej hrôzostrašnej príšery nadľudských rozmerov. Archetypy sa podľa Junga a jeho následovníkov vyskytujú v iba mierne obmenených podobách aj v mýtoch takých kultúr, ktoré sa navzájom nikdy nemohli stretnúť. Smerujem tým k tomu, čo robí archetypy archetypmi: ich pôvod nie je vo vonkajšom svete, ale v ľudskej mysli. Archetypy sú čosi, čo je na určitej úrovni povedomé každému človeku a čo emocionálne žiadneho človeka nenechá chladným – a to bez ohľadu na to, že sme sa s ničím podobným za svojho života nestretli. Práve preto mohli archetypy ako súčasť svojich mýtov zároveň nezávisle od seba “vymyslieť” rôzne kultúry všetkých dôb a zemí.

Hneď na úvod považujem za vhodné zbúrať základný mýtus, ktorý znemožňuje akúkoľvek snahu o pochopenie archetypov. Ide o tvrdenie, ktoré som sám v predošlom odseku použil, a síce, že archetypy sú obrazy. Nie je to tak – archetypy nie sú vizuálne obrazy a nepochádzajú z ríše predstáv a imaginácií. V tejto ríši iba nachádzame ich symbolické vyjadrenie. Každý archetyp je totiž v prvom rade nositeľom istého veľmi špecifického významu. Jeho vonkajšia forma (teda jeho symbolický obraz, žijúci v ľudskej predstavivosti) nám mnoho nepovie, pokiaľ nevieme, ako sa na ňu správne pozerať.

Vzťah medzi významom či obsahom archetypu, ktorý rád označujem ako jeho “esenciu”, a jeho zodpovedajúcou vonkajšou formou (teda v prípade tzv. archetypu múdreho starca vzťah medzi vnútornými kvalitami ako múdrosť, poznanie, odstup či elderstvo a vizuálnym obrazom múdreho starca), je rovnaký, ako vzťah medzi zovňajškom toho-ktorého človeka a jeho vnútorným svetom. Inými slovami – nevypovedá o ňom prakticky nič. Predsa však pri bližšom pohľade na človeka zvonku môžeme intuitívne vycítiť niečo málo o jeho vnútornom svete. Môžeme sa na druhého človeka, jeho zovňajšok a aktuálne správanie zahľadieť, nechať na seba tento vnem pôsobiť, a následne sa nechať uniesť svojou fantáziou do jeho sveta, “zasnívať” sa doň. Nikdy tento svet nepochopíme úplne, a predsa si o ňom na základe “vonkajšej formy” dokážeme vytvoriť aspoň hmlistú a vzdialenú predstavu, ktorá často vôbec nie je úplne “odveci“.

S archetypmi je to podobne, až na to, že tie v skutočnosti žiadnu vonkajšiu formu ani nemajú. Vo svojej podstate archetyp nie je ničím iným, než kvalitou, spojenou s prežívaním určitej špecifickej skúsenosti, ktorá má v našom svete svoje pevne dané a nezastupiteľné miesto. Avšak v našich snoch, imagináciách, v zmenených stavoch vedomia, ale tiež i v rozprávkach a mýtoch všetkých ľudských kultúr, sú tieto aspekty nášho sveta vyjadrené symbolickou formou, čím nadobúdajú akýsi zovňajšok, vyjadriteľný v jazyku ľudských zmyslov a slov, ktorý ich esenciu najviac vystihuje. Tak hovoríme napríklad o múdrom starcovi či diablovi ako o čomsi, čo si ľudský mozog dokáže predstaviť. Avšak v skutočnosti tu ide o niečo úplne iné. Pokiaľ sa napríklad bavíme o archetype múdreho starca, museli by sme sa najskôr stať prototypom „múdreho starca”, aby sme zažili fenomenologickú (subjektívnu) skúsenosť sveta, ktorú nemôže zažiť a teda ani skutočne uchopiť nik iný, než naozajstný múdry starec.

A predsa sa niečo málo o esencii tejto skúsenosti môžeme dozvedieť, keď sa do jej symbolickej podoby – teda do predstavy “prototypu múdreho starca” zasnívame, necháme na seba túto predstavu pôsobiť a unesieme sa svojimi pocitmi a fantáziou… Aj vo vás sa to už v tejto chvíli na určitej úrovni deje, a to i za predpokladu, že vás starci ani mudrci nijako zvlášť neinteresujú. Už samotné slovné spojenie “múdry starec” vyvoláva v človeku určité pocity. Je to práve preto, lebo naozaj symbolicky vyjadruje určitý mocný aspekt nášho sveta, ktorý síce nedokážeme plne uchopiť (keďže múdrymi starcami sami nie sme – inak by ste si nepotrebovali čítať tento článok, a ani ja by som ho najskôr nepotreboval písať), a predsa má vnútri nášho psyché akési tajomné pevné miesto.

Aby sme mohli do tajov archetypov preniknúť hlbšie, skúste si teraz v rámci malého myšlienkového experimentu predstaviť “archetyp cestovateľa”, nech to už pre vás znamená čokoľvek. Pomôcka – nie nadarmo je slovo „archetyp“ podobné slovu “prototyp”. Vonkajšiu formu určitého archetypu si totiž vždy môžeme predstaviť ako prototyp určitého človeka. Moja predstava prototypu (a teda i archetypu) cestovateľa by sa dala zhrnúť asi nasledovne:

  • hlboký pohľad
  • vetrom ošľahaná tvár
  • nie príliš upravený zovňajšok
  • voľné a pohodlné oblečenie, ktoré má ďaleko od mainstreamových noriem obliekania, od toho, čo sa nosí i čo sa očakáva
  • v mojich predstavách sa tento cestovateľ (vo vašich trebárs i cestovateľka) pohybuje sám divokou a neprebádanou prírodou a stretáva cudzie a vzdialené kultúry

 

Vaša predstava sa samozrejme môže od mojej líšiť. Nezáleží na tom, pretože vonkajšia forma je iba symbolickým vyjadrením. Avšak archetyp cestovateľa vypovedá skôr o skúsenosti, akú by takýto človek, ktorého sme si práve spoločne vyfantazírovali – mal skúsenosť sveta, keby bol reálny. A táto skúsenosť by v sebe niesla určité aspekty a črty, ktoré sú previazané s jeho špecifickým životom ako cestovateľa. Niečo o chuti tejto skúsenosti sa môžeme dozvedieť, ak sa do svojej predstavy prototypu cestovateľa jednoducho zasnívame. Avšak drvivá väčšina týchto skúseností sa nám za života odhalí iba v prípade, že sa sami staneme cestovateľom.

Poďme sa teda teraz spoločne zasnívať – nechať sa voľne uniesť našou fantáziou – každý do svojej vlastnej predstavy prototypu cestovateľa. Aký je jeho svet, aké sú jeho pocity? Moje asociácie sa dajú zhrnúť zhruba nasledovne:

  • vášeň pre spoznávanie sveta
  • sloboda, nezávislosť, nespútanosť
  • určitá osamelosť
  • neprítomnosť záväzkov
  • určitá permanentná úroveň radosti, či snáď šťastie

 

Stále je to len moja fantázia. Vaša môže byť odlišná – aj v závislosti od toho, aká je moja a vaša predstava prototypu cestovateľa. Avšak teraz nechajme všetky predstavy bokom a vezmime si ako príklad človeka, ktorý je skutočne cestovateľom na plný úväzok, cestovateľom telom i dušou. Žiaden dovolenkový turista ani milovník hotelových rezortov, ale človek, ktorý má vášeň na vlastnú päsť objavovať vzdialené a jemu doposiaľ neznáme kúty sveta, a to vrátane lokálnych kultúr, v ktorých po nejakú dobu i prebýva. Takýto človek získa na svojej púti životom niekoľko nenahraditeľných skúseností, ktoré zažije iba malá časť ľudí. Pokiaľ ste sami cestovateľmi – hoci nie na plný úväzok – možno vám už niektoré z nich budú do väčšej či menšej miery známe. Prikladám teda tri príklady takýchto špecifických skúseností, ktoré cestovatelia zvyknú popisovať:

  • uvedomíme si veľkosť a rozmanitosť sveta, spolu s poznaním, že spôsob života, aký sme doteraz viedli, nie je jediný možný alebo správny
  • zistíme, že obmedzenia, spojené s kultúrnym a fyzickým prostredím nášho domovského kraja, neplatia na celom svete, a môžeme si dokonca vyskúšať byť iným človekom, na ktorého sa už nevzťahujú staré “rodičovské” pravidlá a obmedzenia, ktoré žijú v jeho hlave – tak silno spätej s našou pôvodnou kultúrou a často i s používaním pôvodného jazyka
  • spoznáme silu subjektívnej skúsenosti, ktorej sa nevyrovnajú žiadne predstavy. Môžeme počúvať príbehy o mori i o púšti celý život, ale musíme ich zažiť vo svojej plnej kráse a hĺbke, aby sme im porozumeli. Potom pochopíme, že skúsenosť je to najcennejšie, čomu sa nevyrovnajú žiadne slová ani predstavy.

 

Tento zoznam by samozrejme mohol ešte dlho pokračovať, avšak to nie je účelom tohto článku. Predsa však už z uvedeného môžeme zreteľne vidieť, že ide o cenné a hlboké skúsenosti, a priemerný človek nemá mnoho príležitostí ich vo svojom živote zažiť. Ich špecifickú kvalitu a podobu bez skúsenosti cestovateľa nespoznáme. Predsa však je paralela medzi týmito špecifickými skúsenosťami cestovateľov a mojimi – a verím, že i vašimi – asociáciami, ku ktorým nás doviedla vlastná fantázia pri rozjímaní nad prototypom cestovateľa, viac než zjavná! Verím, že spolu so mnou vidíte, ako sa to celé točí okolo tém slobody, nespútanosti, objavovania a užívania nepoznaného sveta za vlastnými “hranicami“ z pozície tejto slobody. Rozsah slobody, akú skutočný cestovateľ prežíva, však ďaleko prevyšuje predstavy o slobode „bežného smrteľníka“ – ide o slobodu nad jeho vlastnou mysľou, slobodu nad vlastnými obmedzeniami. Tento typ slobody je zároveň tou najhlbšou a pravdepodobne poslednou rovinou slobody, nakoľko najväčším obmedzením a najdesivejšou samotkou každého človeka je na konci dňa vždy jeho vlastná myseľ. Cestovateľ však svoju hlavu opúšťa a vstupuje tak v celej svojej osamelosti do slobodného a nepoznaného sveta za vlastnými hranicami, aby tam zažíval nenahraditeľnú skúsenosť. Príde vám tento motív známy?

Samozrejme, že áno. Archetypálne motívy poznáme všetci, a to nielen z klasických rozprávok, ktoré spravidla nie sú ničím iným, než symbolickými a metaforickými vyjadreniami dôležitých archetypálnych dynamík.

Skúseností a životných ciest existuje nekonečne veľa, avšak jednotlivé archetypy sa dajú spočítať. Alebo sa k tomu aspoň možno priblížiť. Napríklad starí Gréci a Rimania, ale ak Egypťania, mali na jednotlivých archetypoch vybudované celé svoje polyteistické náboženské systémy, kde každé božstvo zodpovedalo personifikácii určitého archetypu. Všetky božstvá (archetypy) spoločne tvorili ucelenú kozmológiu, teda ucelený obraz o svete a procesoch, ktoré sa odohrávajú na jeho pozadí. A práve tu sa dostávame k otázke kritérií, ktoré by odlíšili “balíky skúseností”, ktoré možno nazvať archetypom, od tých, ktoré prináležia “iba” sfére individuálnej ľudskej skúsenosti. Zároveň je to vhodná chvíľa na to, aby sme naše mentálne experimenty prepojili s teóriou.

Hoci náuky o archetypoch už pred tisíckami rokov tvorili základ antických náboženstiev, a vychádzajú z nich tiež takmer všetky veštecké systémy našich predkov (napr. astrológia, spájajúca jednotlivé archetypy s vesmírnymi telesami, ktoré vidíme na nočnej oblohe, či tarot, ktorý jednotlivé archetypy v ich symbolickej podobe zobrazuje na kartách), uvedomenie do fenoménu archetypov priniesol do moderného sveta až zhruba pred sto rokmi psychológ Carl Gustav Jung. Jung veľmi zaujímavým spôsobom rozlíšil sféru ľudského nevedomého psyché na tzv. individuálne a kolektívne nevedomie. Pre zjednodušenie môžeme hovoriť namiesto “nevedomia“ jednoducho o “skúsenosti”. Naša skúsenosť môže byť individuálna, inými slovami sa môže týkať výlučne našej osobnej špecifickej životnej cesty. Avšak občas môžeme na svojej ceste životom zažiť aj čosi, čo našu individualitu presahuje. Ide o skúsenosti, ktoré majú vo svete človeka naprieč celou jeho históriou tak pevné a dôležité miesto, že hovoríme o kolektívnej skúsenosti, ktorú rôzni jednotlivci stále znova a znova opakovane prežívajú. Skúsenosti, o ktorých môžeme trochu zjednodušene, a predsa právom povedať, že spoločne tvoria základ nášho sveta. Môžu súvisieť s pôrodom, so smrťou, s prenatálnym životom v maternici, s detstvom, dospievaním či dospelosťou ako vývinovými úlohami, ktorým sa nikto nevyhne. Môžu súvisieť so ženstvom či s mužstvom, so sexualitou, ale aj s vojnou a súbojom. Môžu súvisieť s povahou sveta i s povahou ľudského psyché, vedomia, mysle. Všetko sú to témy, s ktorými sa nepasujeme sami – i keď každý sa s nimi v rámci svojho života pasuje sám za seba. Spoločne však tieto témy žijeme v tej či onej forme takmer všetci. Tieto témy (skúsenosti) preto prináležia sfére kolektívneho nevedomia a spoločne tvoria kolektívnu skúsenosť ľudského rodu. Zodpovedajú určitým aspektom ľudského sveta, a práve tieto aspekty nazývame archetypmi.

Pokiaľ ste konečne nadobudli pocit, že archetypom rozumiete, a že zároveň asi nebudú “úplná blbosť”, môže pre vás byť najvhodnejšie v tejto chvíli článok zavrieť. Doposiaľ som opisoval archetypy iba empiricky – popisoval som skúsenosti s archetypmi, a proti týmto skúsenostiam nie je veľmi čo namietať. Ale ak chceme pochopiť Jungovo vnímanie archetypov ešte hlbšie, dostaneme sa skôr či neskôr do bodu, v ktorej narazíme na hranice našej každodennej paradigmy. Pretože Jung vnímal svet trošku inak, než dnešný bežný smrteľník. V prvom rade považoval archetypy za nositeľov určitého stupňa vedomia, podobne, ako je nositeľom vedomia napríklad človek. Za druhé, ríšu archetypov (teda v jeho terminológii “kolektívne nevedomie”) považoval za ríšu nadradenú hmotnému svetu. Jung však nebol vo vysvetľovaní svojich myšlienok zrozumiteľným spôsobom práve majstrom, a tak by som si dovolil na vysvetlenie jeho chápania (presnejšie povedané, môjho chápania jeho chápania) kolektívneho nevedomia siahnuť do histórie, o dve tisícročia dozadu, kedy filozof Platón učil o svete ideí – pravdepodobne ekvivalente Jungovho kolektívneho nevedomia.

Takzvaný svet ideí mal podľa Platóna tvoriť akýsi prazáklad nášho sveta, ktorý podľa neho náš svet hmoty presahuje. Svet hmoty bol podľa Platóna iba ilúziou, ktorá je len akýmsi matným odleskom ideí – teda určitých abstraktných mentálnych obsahov, ktoré nezávisle existujú (a vždy existovali) v transcendentálnom svete ideí. Svet, ktorý žijeme, bol podľa Platóna Matrixom, v ktorom software pozostával z ideí. Idey teda tvorili základ programov nášho sveta i našej mysle, a sú zakódované hlboko v ich podstate. A ako už asi tušíte, Jung sa dopracoval k rovnakému názoru na povahu archetypov. Neboli podľa neho už len výsledkom nahromadenej ľudskej skúsenosti v našom svete, ale práve naopak – tvoria podľa neho “kód”, ktorý má svoju nezávislú existenciu (a dokonca i vedomie), a ktorý sa v rôznych obmenených podobách premieta jednak do podstaty nášho sveta, a jednak do individuálnych životov ľudí. V každom prípade majú byť archetypy nadradené človeku, ako i všetkému, čo môžeme našimi zmyslami v tomto živote vnímať.

Do akej miery uveríme Jungovmu chápaniu archetypov ako transcendentálnemu prazákladu sveta, už je na každom z nás. Schválne som však Jungovym názorom na povahu archetypov venoval až posledné dva odstavce. Keby som ich spomenul hneď na začiatku, bolo by veľmi pravdepodobné, že by sa vaša myseľ – pokiaľ nie ste práve dvakrát ezoterikom – voči celým tým kecom o archetypoch ohradila, a viac by ste neboli ochotní prečítať si to podstatné. A za to podstatné považujem fenomenológiu skúseností s archetypmi – nie teóriu, ktorá sa snaží tieto skúsenosti vedecky alebo nábožensky vysvetliť. Pokiaľ sa aj vy zaujímate či už o sebapoznanie, alebo o psychoterapiu, je dôležité vedieť, že niektoré z našich skúseností v sebe môžu niesť obrovskú energiu a priam neobyčajne silné emócie. Hoci to nie je pravidlom, môže nám to napovedať, že možno máme do činenia s archetypálnym motívom – alebo ak chcete, s kolektívnou skúsenosťou. Z tohto dôvodu mal mať podľa Junga každý dobrý psychoterapeut aspoň základný prehľad rozprávok a mýtov z jeho vlastnej, ale v rámci možností i z cudzích kultúr – čím väčší prehľad, tým lepšia bude jeho schopnosť “rozoznať archetyp”. Zároveň nám pôvodné mýty a rozprávky napovedajú čo-to o možnom rozuzlení či vyriešení najrôznejších archetypálnych drám. Na konci dňa nám teda znalosť archetypálnych motívov môže pomôcť rozoznať cestu von z labyrintu.

PS: Áno, samozrejme, že labyrint je archetyp!

 

Mgr. Martin Oravec

Mgr. Martin Oravec

Psychoterapeut v zácviku

Som zakladateľ projektu VHLAVE.SK. Aktuálne v oblasti psychológie oficiálne nepracujem, takže ma pokojne môžete považovať za amatéra. Psychológia je však moja srdcová záležitosť, v ktorej sa dlhodobo vzdelávam a v neposlednom rade ju istým spôsobom žijem, a preto o nej píšem. Svoje články tvorím zväčša inšpirovaný vlastným procesom sebapoznávania, a píšem v nich o tajoch ľudského psyché, o ktorých verím, že má zmysel písať. Azda niekedy niekomu v niečom pomôžu, alebo ho k niečomu inšpirujú.

Zobraziť autorov profil