Aspekty informačnej vojny I: Dva prístupy k poznaniu

O fenoméne ruskej propagandy a dezinformácií toho už bolo napísaného mnoho. Zdá sa však, že výsledný efekt všetkého tohto písania je presne opačný, než by sme očakávali. Čím viac sa proti propagandistickým praktikám Kremľa bojuje, tým lepšie ich zakázané plody chutia. O to viac sa darí „tomu druhému pohľadu“ na vec. Ide o pohľad, podľa ktorého „tá skutočná“ propaganda nie je tým, čo propagandou normálne nazývame, ale pravý opak. Tou naozajstnou propagandou je vraj snaha v mene (údajne) objektívnej pravdy potlačiť a eliminovať alternatívne pohľady a fakty tým, že ich nazveme propagandou, čím zároveň legitimizujeme boj proti nim. Človeka, ktorý tomuto uverí, už nikto nepresvedčí faktami, ktoré sú o ruskej propagande, na rozdiel od „tej druhej“, známe. Tieto fakty bude totiž vnímať ako propagandu samotnú. On má k dispozícii fakty alternatívne. Takto to v skutočnosti chodí všade tam, kde do prirodzený tok informácií naruší lož. Nie polopravda, ani prikrášlená pravda, ale výslovná lož. Tvrdenie nezlučiteľné s pravdou. Prežitie takejto lži je závislé od toho, aby sme uverili, že to, čo je lžou „v skutočnosti“ a nie len „naoko“, nie je lož, ale práve naopak, pravda. Teda pardón. To, čo sme doteraz za pravdu považovali. Všetko je presne naopak.

Problematika propagandy a dezinformácií však zďaleka nie je taká jednoduchá, ako si bežný človek predstavuje. Problém totiž nespočíva v tom, že čitatelia alternatívnych médií tradičné argumenty o dezinformáciách, ruskej propagande a kritickom myslení nikdy nepočuli. Za hlavný problém prakticky všetkých učiteľov kritického myslenia považujem, že neviem o žiadnom z nich, ktorý by kedy explicitne povedal, že riešením problematiky dezinformácií nie je mať vždy mainstreamový názor. Myslieť kriticky neznamená byť nekritickým konzumentov mainstreamu. Samozrejme, ani alternatívy. Ale ani mainstreamu. Toto skrátka musí odznieť. Ako človek, ktorý odjakživa inklinoval k iným pohľadom, vrátane tých marginalizovaných, si myslím, že by som do tejto debaty mal čím prispieť. Môj príspevok bude príspevkom z opačného pohľadu, a predsa bude v niečom až „nudne mainstreamový“. Špeciálne vo veciach, v ktorých som presvedčený, že je tzv. mainstreamový pohľad ten správny.

S hrôzou sa dnes pozerám, ako väčšina takzvane „alternatívne“ orientovaných ľudí obhajuje ruskú agresiu na Ukrajine (hoci to tak nenazýva) a je mi úplne jasné, že oni sa na túto moju „hrôzu“ pozerajú s opovrhnutím. Koniec koncov, sám som sa vždy pousmieval nad „zhrozením“, ktoré niektorí akademici a popularizátori vedy vyjadrovali nad ľuďmi ako ja, ktorí neveria vo filozofiu materializmu, či dokonca spochybňujú i Darwinovu teóriu: „To je ale hrozné, že ešte i v 21. storočí sú medzi nami takíto nevzdelanci!“ Pocit „zhrozenia“ som vždy chápal ako subjektívny problém toho, kto sa nad niekým cíti byť „zhrozený“, a nie ako niečo, čím by bol terč pohoršenia povinný sa zaoberať. Lenže v kontexte toho, čo sa dnes vo svete odohráva, to vnímam inak. V predošlom odstavci som písal, že podľa človeka, ktorý prepadol lžiam, je všetko naopak. Ja osobne si však na rozdiel od ľudí na oboch póloch názorového spektra myslím, že je legitímne povedať, že všetko je inak. V umiernenejšej verzii, že všetko môže byť aj inak. Ale nie naopak! Ten zdanlivo malý krôčik medzi týmito dvoma pozíciami je totiž v skutočnosti neprekonateľnou priepasťou, cez ktorú nevedie žiaden most.

Rozhodol som sa preto na ten komplexný fenomén, ktorý sa spája s takými pojmami, ako dezinformácie, propaganda, informačná vojna, Rusko, Západ, fakty, uhly pohľadu, mainstream, alternatíva a polarizácia, predostrieť vlastný pohľad. Budem o týchto veciach písať predovšetkým z pohľadu filozofického a psychologického. Nie až tak faktografického a nie až tak geopolitického. Ale hlavne, ne-mainstreamového. Je mi totiž jasné, že tradičné mainstreamové argumenty na ľudí z alternatívnej časti spektra nezaberú. Verím, že ešte stále je čas na to, aby sa aspoň časť ľudí, ktorí veria, že všetko je inak, nenechala nevedomky vtiahnuť do zdanlivo „mierne odlišnej“ pozície „všetko je presne naopak“.

Kto sú to „alternatívci“?

Začnem citáciou provokatívneho citátu Vladimíra Šnídla z Denníka N na adresu takzvaných „alternatívcov“, ľudí, ktorí sa identifikujú s alternatívnou časťou spoločensko-názorového spektra. Šnídl tvrdí, že títo ľudia „budú zdieľať kohokoľvek, fakt kohokoľvek, kto im podhodí niečo ne-mainstreamové“. Je to naozaj tak? Ak áno, prečo vlastne? Čo sa ukrýva o úroveň hlbšie pod vzorcom správania, ktorý Šnídl popísal? A ak nie, v čom im krivdí? Nepodcenil náhodou autor dramatickým spôsobom rozumové schopnosti tohto typu ľudí?

Myslím si, že kľúčom kľúčom k riešeniu problému je prestať sa na alternatívne nastavených ľudí pozerať zhora a dehumanizovať ich, pripustiť to zrnko pravdy v ich pohľade na svet a začať s nimi diskutovať. Nie však o Rusku, o Ukrajine, ani o Putinovi, ale o našich filozofických pohľadoch na svet. Ak sa takzvaný mainstream vzdá svojej potreby popierať celé ich chápanie reality a prestane s vaničkou vylievať i dieťa, snáď budú i oni konečne ochotní začať počúvať jeho argumenty vo veciach, v ktorých je to na mieste. V tomto článku sa teda pokúsim rozobrať vybrané aspekty vnútorného sveta takzvaných „alternatívcov“. Ide o ľudí, ktorí opakovane zastávajú „tú druhú“, akoby opozičnú časť názorového spektra a sami seba vnímajú ako ľudí s otvorenou mysľou, vyvažujúcich mainstreamovú jednostrannosť. A áno. K ich charakteristikám patrí i tendencia vo zvýšenej miere formovať svoje názory na základe dezinformácií. Nemienim sa pritom zaoberať „dezolátmi“, s ktorými alternatívne zmýšľajúcich ľudí väčšinová populácia rada hádže do jedného vreca. Zaujíma ma výhradne tá inteligentnejšia časť alternatívcov. Podobnosť týchto dvoch skupín ľudí je iba vonkajšia a obmedzuje sa na povrchové aspekty názorov na konkrétne spoločenské témy.

Začal by som tým, že alternatívci nie sú ľudia, ktorí čítajú „alternatívne médiá“. Ja sám som sa dlhé roky tiež považoval za alternatívca. A predsa som na Hlavné správy prvýkrát zablúdil až počas pandémie a i to len zo zvedavosti. Chcel som sa dozvedieť, aký typ obsahov tam letí, aby som získal prehľad v argumentoch za tú opačnú stranu. Žiaľ, napriek mojim sympatiám k hnutiu antivax (naďalej pripomínam, že nehovorím o dezolátoch) som naratívy tohto média nevydržal čítať dlhšie než pár minút. Pripadalo mi zvláštne, že mnoho ľudí, o ktorých som predpokladal, že sú ako ja a médiá typu Denník N vnímajú ako manipulatívne, považujú tento typ médií za celkom „objektívny“ a nič zvláštne im na tom nepripadá. Dodnes však nepopieram, že som možno iba natrafil na nesprávne články. Každopádne, namiesto sledovania „alternatívnych médií“, by sme podľa mňa za základnú charakteristiku alternatívcov mali radšej označiť ich precitlivelosť na obmedzenosť, jednostrannosť, predpojatosť naratívov mainstreamových. Alternatívec sa pokojne zaobíde i celkom bez médií – akýchkoľvek. Vystačí si s videami na YouTube, dokumentmi, knihami, či pokojne len s priateľmi, ktorí majú jeden spoločný menovateľ: rozširujú mu obzory, otvárajú jeho myseľ a ponúkajú mu aj iné spôsoby, ako sa možno pozrieť na svet, než len tie, ktoré sú v jeho kultúre preferované. Vzťah medzi alternatívcami a alternatívnymi médiami tak spočíva skôr v tom, že alternatívne médiá sú vytvárané na zasýtenie dopytu zo strany tejto kategórie ľudí. Zároveň v dnešnom svete sociálnych médií platí, že takmer každý alternatívec má vo svojej „alternatívnej“ sociálnej bubline ľudí, ovplyvnených názormi, šírenými alternatívnymi médiami. A tak sa k týmto názorom skôr či neskôr aj tak dostane. Preto možno povedať, že vplyv alternatívnych médií na takzvaných alternatívcov môže pôsobiť i nepriamo.

Možno o tom neviete, ale alternatívci často patria k tým najodhodlanejším hľadačom pravdy. Znie to možno paradoxne, nakoľko sú to práve oni, kto opakovane prepadá vplyvu dezinformácií a kto sa cíti byť dotknutý po prostom upovedomení na potrebu „overovania zdrojov“. A predsa si za tým stojím. Alternatívci majú totiž dar nič nepovažovať za samozrejmé a dané, vďaka čomu limity ich predstavivosti podstatne presahujú limity predstavivosti bežného človeka. A ruka v ruke s hranicami ich predstavivosti sa posúva i hranica veľkosti a hĺbky otázok, ktoré si o živote, o svete a o sebe samých dovolia klásť.

V konečnom dôsledku sú alternatívci ľuďmi, ktorí pripisujú väčšiu váhu samotnej ideovej pointe myšlienok než tomu, do akej miery sa tieto myšlienky v ich konkrétnych detailoch, dôsledkoch a aplikáciách zhodujú so známymi faktami vonkajšieho sveta. Rozpoznávanie, rozlišovanie a intuícia sú pre nich cennejšími zdrojmi poznania než učenie a vnútorné zdroje poznania považujú za dôležitejšie než vonkajšie. Dá sa tak povedať, že jednoducho preferujú odlišné modality myslenia, odlišné spôsoby využívania mysle. Tie „nemainstreamové“. Sú až tak nemainstreamové, že sa nimi nezaoberá ani len moderná kognitívna psychológia, prípadne sa nimi zaoberá iba ako čímsi „patologickým“ bez toho, aby bola schopná oceniť ich význam (napríklad pre vedu a filozofiu). V tomto ohľade možno spraviť krátku odbočku k jednému nepodstatnému dieliku skladačky a dodať, že v ruskej kultúre hrajú tieto menej analytické modality myslenia omnoho väčšiu rolu než u nás. A to nie je zlé. Ale k Rusku sa dostaneme neskôr.

Práve preto, že alternatívci sa vždy usilujú o porozumenie tej najhlbšej podstate myšlienok, nemajú strach si vypočuť akékoľvek názory. Trebárs i prekrútené a manipulatívne. Názory totiž nepovažujú za železné piliny, ktoré sa len tak nalepia na ich pasívne zmagnetizované mozgy, ani za vírusy, ktoré môžu človeka nainfikovať a následne sa cez neho šíriť ďalej. V samom jadre ich svetonázoru leží hlboké presvedčenie, že nikto sa nemôže celkom mýliť, každý vlastní svoj kus pravdy a každá perspektíva je oprávnená. Slová a myšlienky druhých preto nikdy neposudzujú na základe toho, koľko ľudí (či ako dôveryhodných) sa k nim hlási. Je im jedno, kto určitú pravdu či nepravdu vyslovil. Ak by mal pravdivú odpoveď na „otázku života, vesmíru a všetkého“ poznať práve jeden človek na svete, bol by to alternatívec, pretože iba ten hľadá po vlastnej línii i tam, kde iná ľudská noha nikdy nevkročila. A ak by mal žiť na svete jeden ďalší človek, ktorý by bol ochotný si od neho túto pravdu vypočuť a vstrebať, bol by to taktiež alternatívec. Pretože iba alternatívec je ochotný vypočuť si kohokoľvek, i keby to bol bezdomovec, a nehľadiac na kredit, ktorý dotyčného oprávňuje k jeho tvrdeniam, sa zaujímať priamo o podstatu povedaného. Takzvaných alternatívcov zaujíma jednoducho iba pravda, a to dokonca i v prípade, že od pravdy nikto nie je vzdialenejší. Dokonca i ten, kto verí na „reptiliánov“, v nich verí preto, lebo sa mu táto teória zdá ako „pravde podobná“. Ale nebojte sa, väčšina alternatívcov na „reptiliánov“ neverí. Za to však verí, že tou najlepšou cestou k pravde je byť za každých okolností otvorený voči všetkým názorom a snažiť sa im všetkým plne porozumieť. Pravdu totiž nechápu ako synonymum toho správneho názoru, ale čohosi, čo v sebe všetky zmysluplné názory zahŕňa a zároveň ich všetky opodstatňuje tým, že pre ne poskytuje vysvetlenie z akejsi vyššej perspektívy.  A presne táto „vyššia perspektíva“ je tým, čo väčšinu alternatívcov zaujíma. Nie konkrétne, jednostranné názory. Alternatívci sa preto žiadnych názorov neboja, nakoľko vedia, že aj tak nie sú mentálne prednastavení na stotožnenie sa s nejakým názorom, ale na vypočutie všetkých názorov a hľadanie vyššej perspektívy, ktorá ich všetky zastreší. Ak teda slová druhých ľudí vôbec podľa nejakého kritéria posudzujú, tak výhradne na základe toho, ako veľmi im v ich podstate dávajú zmysel. Naivné?

Možno, avšak určite nie hlúpe. Tento ich postoj nie je v zásade chybným. Minimálne nie dovtedy, kým sa bavíme o záležitostiach ideí a hodnôt skôr, než o faktických tvrdeniach o reálnych udalostiach vonkajšieho sveta. A taktiež dovtedy, kým informačný priestor, zásobujúci nás jednotlivými informáciami, z ktorých si svoje názory všetci odvodzujeme, nenarušia votrelci lží a dezinformácií. Ako totiž vo svojej knihe Průmysl lži trefne podotýka česká autorka Alexandra Alvarová, v takto narušenom informačnom priestore prestáva platiť staré dobré „pravda napokon vždy vyjde najavo“.

Večný konflikt medzi „mainstreamom“ a „alternatívou“

Myslím si, že základné pnutie medzi takzvaným maintreamom a alternatívou sa točí práve okolo načrtnutých otázok o povahe myslenia, poznania a pravdy. Postoj, zastávaný alternatívou, možno v krátkosti vyjadriť takto: „Všetci sme kompetentní myslieť. Každá perspektíva, ku ktorej sa človek na základe svojej skúsenosti či dôsledného myslenia dopracuje, je oprávnená, mala by byť spoločnosťou braná na zreteľ a nemala by byť potláčaná.“ Naproti tomu, konzervatívnejšie uvažujúci mainstream upozorňuje: „Tak pozor, ale ľudia sa môžu mýliť! A kiežby len to – ľudia sú dokonca schopní uveriť i absolútnym nezmyslom a klamstvám, ktoré evidentne nemajú s pravdou vôbec nič spoločné. A koľkokrát v histórii sa už kvôli viere v takéto nezmysly prelievala krv! Ako si teda môžete byť istí svojou schopnosťou myslieť a správnosťou vašej subjektívnej perspektívy?“

Alebo inak. Alternatívec sa so zástupcom mainstreamu líšia i vo svojich pohľadoch na význam lásky a otvorenosti vo vzťahu k poznaniu. Zatiaľ čo podľa alternatívca sú tieto dve cestou k pravému poznaniu, podľa mainstreamovo ladeného človeka sú, naopak, jeho prekážkou. Alternatívec vraví: „Moja manželka ma miluje a práve preto ma pozná ďaleko lepšie než niekto, kto ma sotva pozná, no cíti sa byť expertom na moju dušu. Vie, prečo občas robím rozhodnutia, ktoré iným pripadajú iracionálne. Vie, čo je skutočne vo mne a čo je iba forma, vie, aký je môj najvyšší potenciál, ale i to najhoršie, čím by som sa mohol stať, keby som sa opustil. A vie to preto, lebo ma miluje a vďaka tomu je otvorená vôli skutočne ma spoznávať.“ Na to však mejnstrímovec zvraští obočie a povie mu: „Pozri sa, ty máš rád Putina, je to tak? A od samého začiatku vojny na Ukrajine si mu zlhtol jeho reči o denacifikácii a demilitarizácii Ukrajiny aj s navijákom, že? Dokonca ti na nich nepripadalo vôbec nič zvláštne. Všetko, čo vyslovil, bolo podľa teba na kostolnom poriadku – samozrejme, aj s jeho predstavou o tom, ako celý tento veľký ukrajinský problém raz a navždy vyriešiť. A prečo to takto vnímaš? Poviem ti, prečo: pretože máš Putina, či presnejšie povedané, svoju predstavu o ňom, rád. Vďaka tomu si voči jeho slovám až neprimerane otvorený. Až tak otvorený, že si schopný uveriť i zjavnej nepravde. Naozaj veríš, že práve v tomto tvojom „otvorenom“ postoji tkvie cesta k poznaniu?“

Táto dvojica by mohla ešte chvíľu pokračovať v hádaní. Alternatívec by mohol namietnuť, že Putin tvrdil o denacifikácii a demilitarizácii absolútnu pravdu a chyba preto nebola v jeho postoji otvorenosti, ale naopak, v mainstreamovcovom postoji uzatvorenosti. To jeho a priori negatívne nastavenie voči všetkému, čo je spojené s Putinovou osobou, ho malo nútiť popierať evidentné fakty o vplyve nacizmu na Ukrajine. No odpoveď by na seba taktiež nedala dlho čakať a mohla by vyzerať zhruba takto: „Vidíš, vravel som to… pod vplyvom svojho nekritického obdivu k Putinovi si doslova zošalel a viac už s tebou nie je racionálna reč.“ Zdá sa, že v tomto bode sa naše dve perspektívy nestretnú.

Neviem, či ste si to všimli, ale tieto dva príklady hovorili v zásade o jednej a tej istej téme. Vyjadrili iné aspekty dvoch protichodných pozícií a ja mám pocit, že práve v týchto dvoch pozíciách je obsiahnuté jadro základného celospoločenského pnutia dnešnej doby. Ide o dva pohľady na poznanie a rolu subjektivity a objektivity v jeho nadobúdaní. Táto dvojica pohľadov hrá svoju rolu v každej novodobej celospoločenskej polarizácii. Obe pozície sú pritom v zásade pravdivé. Isteže sme kompetentní myslieť – pokiaľ sme aspoň trochu inteligentní, aspoň trochu vzdelaní, nevychádzame zo lží a disponujeme určitou dávkou sebareflexie. Dokonca sme kompetentní myslieť i bez tohto všetkého, ibaže v obmedzenej miere. A isteže sa môžeme i mýliť! Ba môžeme i uveriť nepravde a súčasne byť celkom presvedčení, že táto nepravda je pravdou.

Práve tak niet pochýb o tom, že nikto nepozná človeka a jeho najhlbšie vnútro lepšie, než ten, kto ho miluje. Je tragédiou, keď rodičia radšej uveria mužovi v bielom plášti než vlastnému dieťaťu tak, ako sa to dialo napríklad pri kauze Čistý deň. Taktiež možno povedať, že nikto nerozumie určitej skúsenosti (napríklad sexu, rodičovstva, či umierania) lepšie, než ten, kto ju sám zažil. Ba niektorým typom skúseností človek, ktorý ich zatiaľ nezažil, nie je schopný rozumieť vôbec. Je to proste tak. Subjektívna zaangažovanosť je vo všetkých týchto prípadoch nevyhnutnou podmienkou poznania. No zároveň platí i to, že kladný postoj k určitej osobe, médiu, či národu (ktorý sa môže v rôznej miere prelínať i s láskou) má moc spraviť nás nekritickými voči nezmyslom, ktoré vypustí do éteru. Podobne sa ľahko staneme nekritickými i v prípadoch, keď sa s niečím stotožníme a investujeme do toho veľa času a energie a začneme to vnímať ako časť seba samého. Subjektívna zaangažovanosť je v tomto prípade prekážkou poznania.

Pravdu majú vo svojej podstate obe strany – každá v trochu odlišných aspektoch. V niektorých otázkach je viac-menej jasné, ktorá. V niektorých je to už otáznejšie. Ako je to napríklad pri otázke účinnosti homeopatie? Ktorý z princípov tu vedie k jej pravdivému vnímaniu a ktorý k jej preceňovaniu či podhodnocovaniu? Túto otázku v tejto chvíli nemusíme vyriešiť. V každom prípade by sme však nemali zabúdať, že akonáhle začne ísť o konkrétne udalosti faktografickej podoby, tak takéto udalosti sa buď udiali alebo neudiali. Iná možnosť neexistuje. V kontexte vyššie diskutovanej dôvery k Putinovým vyjadreniam napríklad vplyv nacistickej ideológie na súčasnej Ukrajine v akejsi zásadne odlišnej podobe a miere, než je tomu napríklad na Slovensku, buď existuje alebo nie. Iná možnosť neexistuje. A to nie je bez dôsledkov. Hoci sú základné pozície oboch našich diskutovaných strán vo všeobecnosti pravdivé, v konkrétnych situáciách môže byť často adekvátnou iba jedna z nich. Buď sa ohľadom nacizmu na Ukrajine mýlia tí, ktorí Putinovi nekriticky dôverujú, alebo tí, ktorí Putina a všeobecne „proruské verzie pravdy“ odmietajú a popierajú. Dôvodom omylu je buď ich nekritická dôvera k Putinovej osobe, alebo sklon popierať informácie, s ktorými proruské naratívy operujú, zapríčinený uzatvorením mysle pred týmito naratívmi. Buď sa mýlia „rusofili“ alebo „rusofóbovia“. V oboch prípadoch by to znamenalo, že tá druhá z pozícií je správna. No odložme teraz tému Ruska bokom. Medzi mainstreamom a alternatívcami sa odohráva konštantné pnutie medzi princípom otvárania mysle a princípom stanovovania hraníc. „Ktorý z princípov je kľúčový pre správne vyhodnotenie situácie práve teraz?“, mohla by znieť otázka, znova a znova pokladaná pri každom novom spoločenskom probléme oboma zo strán. Lenže takto položenú otázku si vedome nikto nekladie. Každá zo strán totiž už od samého počiatku verí, že odpoveď pozná.

V stave vyhrotenej polarizácie, ktorý je už niekoľko rokov tvrdou realitou, spolu mainstream s alternatívou odmietajú diskutovať a každá zo strán vylieva pri pohľade na tú druhú spolu s vaničkou i dieťa. Podľa mainstreamu sa úhlavným nepriateľom ľudstva stalo čosi, čo možno pomenovať „ľudská subjektivita“. Zovšeobecnil svoje argumenty a spolu s nimi zavrhol všetko subjektívne. Subjektívnu skúsenosť, subjektívne úvahy, subjektívne názory – nič z toho viac nemá žiaden objektívny význam. Jediné, čo sa ráta, sú objektívne fakty – a tie poznajú len vedci a odborníci. Riešením na všetko má byť preto delegovanie všetkých zásadných rozhodnutí na kompetentných odborníkov, ktorí sa za nás rozhodnú vždy najmúdrejšie. Vraj rozhodnú výhradne na základe faktov, očistených ako od subjektívnych názorov, tak i od dezinformácií. Tým sa ale celkom popiera význam ideových, hodnotových a iných subtilnejších rovín existencie, ktoré alternatívci (z dobrých dôvodov) považujú za rovnako reálne ako fakty o vonkajšom svete. Alternatívci sa preto právom cítia byť spoločnosťou marginalizovaní. Svoj svet a svoju „krvnú skupinu“ tak často nájdu až na weboch, ktoré im dnes (zatiaľ pravdivo) potvrdia, že nie sú blázni, aby im v zajtrajšom feede vysvetlili, že Zem je v skutočnosti plochá a o jej osude rozhodujú reptiliáni.

Osobne verím, že skutočná cesta spočíva v podpore schopnosti rozlišovať medzi jednotlivými unikátnymi situáciami a ich jednotlivými aspektmi. Občas je potrebný postoj otvorenosti a inokedy postoj skepticizmu. Raz je potrebné nechať sa zasvätiť do sveta nových skúseností, no v iných situáciách je lepšie si uvedomiť, že dvere, ktoré sa predo mnou otvárajú, vedú do slepej uličky a budú prinajlepšom stratou času. Niekedy je potrebné dať novým slovám, myšlienkam a skúsenostiam šancu, inokedy je však nutné – áno, občas i v záujme objektívnej pravdy – im jednoducho povedať „Nie“. Rozdiel medzi tými prvými a tými druhými prípadmi je rozdielom medzi situáciami, v ktorých nás prirodzené nasledovanie našej subjektivity k pravde približuje, a takými,  v ktorých by nás od nej iba vzďaľovalo. Znalosť faktov je pritom dobrá okrem iného i na to, aby sme od seba dokázali tieto dva prípady odlíšiť. No nie vždy máme takéto fakty k dispozícii – najmä nie, pokiaľ ide o témy, prekračujúce materialistický svetonázor modernej vedy. Mimochodom, hlavný prúd našej spoločnosti si tohto problému nie je vedomý a preto zatiaľ ani neprišiel so všeobecne akceptovaným spôsobom, ako ho riešiť. Ale o tom neskôr. Teraz stačí povedať, že všetko je o tom správnom balanse. V poznaní hrá rolu ako naša subjektívna zaangažovanosť, tak i naša schopnosť ju na základe znalosti objektívnych faktov skrotiť a uzemniť.

Vo zvyšnej časti tohto blogu sa čitateľa pokúsim previesť vnútorným svetom alternatívca s dôrazom na aspekty, ktoré budú relevantné pri mojich neskorších analýzach. Následne si v nasledujúcich blogoch budeme prechádzať jednotlivými silnými a slabými miestami tohto „alternatívneho pohľadu na svet“. Budeme uvažovať nad tým, v čom môžu byť alternatívci pre spoločnosť prínosom, v čom majú pravdu, ktoré z ich filozofických predpokladov sú naivné a ktoré celkom chybné. Súčasne budem pomaličky, krok po kroku nastieňovať jednotlivé tézy, ktoré vo vzťahu k orientácii v informačných vojnách považujem za zvlášť prínosné. Mojím zámerom pritom bude ostať počas celej tejto série blogov tak objektívnym, ako to len na mojej úrovni porozumenia svetu ide. Upozorňujem však, že k mojej definícii objektivity nepatrí prisudzovanie neovereným proruským „informáciám“ rovnakú váhu ako dobre zdokumentovaným informáciám a príbehom reálnych, dohľadateľných ľudí z mäsa a kostí. Napriek tomu nie je mojím cieľom presvedčiť vás o určitej verzii pravdy. Skôr by som svojho čitateľa rád podporil v kladení takých otázok, ktoré by mu mohli napomôcť k lepšej orientácii v spleti informácií a dezinformácií. Chcem tak poskytnúť slobodnejšiu a demokratickejšiu alternatívu voči tradičnému tabuizovaniu všetko, čo mainstream označí za dezinformáciu.

Alternatívny pohľad na svet a jeho poznávanie očami alternatívca

Ako sa teda na problematiku dezinformácií pozerajú pokročilí alternatívci? Skúsme sa na to spýtať ich zástupcu, fiktívneho alternatívca Imra. (V skutočnosti pôjde o akúsi persónu, z odvodenú predovšetkým z mojej vlastnej sebareflexie, ako aj z môjho pozorovania ľudí v mojom alternatívnom okolí, ale pomenovanie „Alternatívec Imro“ sa mi páči viac). Skúsme dať Imrovi päť minút slávy na to, aby sa pokúsil slovami opísať svoj alternatívny pohľad na svet. Na prelomenie ľadov mu môžeme položiť napríklad otázku, čo si myslí o hrozbe, plynúcej z problematiky kremeľskej propagandy a dezinformácií, šírených prostredníctvom alternatívnych médií. Imro by pravdepodobne odpovedal niečo takéto:

Povedzme teda, že propaganda – okrem iného ruská – v našom informačnom priestore naozaj existuje. Mňa však príliš netrápi, a to hneď z niekoľkých dôvodov.

 Za prvé, propagandu vykonávajú všetky štáty. Nie len naši formálni nepriatelia a nie len Rusko. Propagandy sa dopúšťajú ako alternatívne médiá, tak tie tradičné – zatiaľ čo jedny možno slúžia ako propagandistický kanál Ruska, druhé sú propagandistickou trúbou Západu, či menovite USA. To, čo my počúvame v „mainstreame“, je poväčšine tá západná verzia pravdy, a tá je do veľkej miery závislá od toho, aby sme neverili tej ruskej. Presne tak isto, ale obrátene to funguje i v Rusku. Tam tvorí mainstream ruská verzia pravdy a keď si niekto chce rozšíriť obzory o tú západnú, musí hľadať v zahraničných zdrojoch. No v Rusku i u nás, viera, že mainstreamové názory sú objektívne, je závislá od obmedzenia prístupu k tým alternatívnym.

Len naivný človek si môže myslieť, že propagandy sa dopúšťajú vždy iba „tí druhí“. A to je presne dôvod, prečo sa ruskej propagandy, ktorá svojím pôsobením „kontaminuje“ náš prozápadný informačný priestor, nebojím, ale naopak ju vítam. Tá vaša nebezpečná ruská propaganda totiž nie je ničím iným, než šírením tej chýbajúcej zakázanej polovice pravdy. Prečo by som sa mal báť jedného odlišného pohľadu navyše? Prečo by som sa mal báť informácií, ktoré mi u nás na Slovensku v oficiálnych zdrojoch nepovedia, hoci som nikoho o pomoc s filtrovaním informácií neprosil? Za omnoho nebezpečnejšiu než „ruskú propagandu“ považujem propagandu prozápadnú, a špecificky jej nástojčivosť na tom, aby boli akékoľvek proruské naratívy v lepšom prípade tabu a v horšom cenzurované, či dokonca postavené mimo zákon. Keby tieto naratívy neboli vo svojej podstate pravdivé, nebolo by dôvodu ich potláčať. Pravda predsa vždy vyjde najavo, no nie? Nie som naivný a preto si nerobím žiadne ilúzie o našich tradičných médiách. No hlavne nepodceňujem západnú propagandu a nepodvoľujem sa jej tým, že by som sa stal kritickým výhradne len voči jej opozičnej, teda ruskej propagande. Odmietam sa podieľať na cudzích politických hrách. Som preto otvorený všetkým zdrojom informácií a tým „proruským“ aspoň vďačím za to, že ešte stále nežijem v úplnej informačnej hegemónii jedného geopolitického bloku.

Za druhé, povedzme teda, že práve tá ruská propaganda by naozaj bola problémom a šírila by výslovné nepravdy. Čo by sa s tým však dalo robiť? Cenzúra rozhodne nie je riešením. Neviem si predstaviť, aká inštitúcia či akí jednotlivci by boli natoľko objektívni, nestranní a apolitickí, ale zároveň rozhľadení, aby dokázali vykonávať rolu „cenzuristov“ poctivo a cenzurovať výhradne iba nepravdy. Ako by spoločnosť dokázala zaručiť nestrannosť a objektivitu tých, ktorí by mali právomoc rozhodovať o tom, čo je „pravda“ a čo „nepravda“, zaručiť? Prístup k informáciám – medzi inými i k pravdivým – je pre mňa omnoho dôležitejšou hodnotou, než vyhýbanie sa nepravdivým informáciám. Nemám záujem o akousi autoritou predpripravený filter, ktorý ku mne síce niektoré nepravdy možno neprepustí, no súčasne s nimi zadrží i celé spektrum ďalších cenných informácií a myšlienok iba preto, že neprejdú subjektívnym filtrom presvedčení či záujmov „rozhodcu“. Ďakujem, neprosím. Radšej budem mať prístup k všetkým informáciám, pravdivým i nepravdivým. Sám si z nich už vyberiem, čo budem považovať za relevantné.

Mám pocit, že mainstream nechápe, že mojou najvyššou prioritou je poznanie objektívnej pravdy a následné žitie v súlade s ňou. Slovné spojenie „objektívna pravda“ pritom neznamená ani „to, čo je vedecky dokázané“, ani „to, na čom sa zhodne väčšina“, a ani „to, o čom je k dnešnému dňu známe, že je to pravdivé“. Neznamená ani „to, čo je na Slovensku politicky žiaduce“, ako ani „to, čomu človek musí veriť, aby konal v súlade s aktuálnymi celospoločenskými cieľmi“. Toto sú koncepty, ktoré zaujímajú mainstream, nie však mňa. Mňa zaujíma iba pravda a chcem mať minimálne možnosť o nej uvažovať. Verím, že ten, kto pozná objektívnu pravdu, nemôže byť zlý človek. Len psychicky chorá a obmedzená spoločnosť môže mať seriózny záujem na tom, aby ľudia objektívnu pravdu nepoznali.

Pozrite sa, netrvám na tom, aby sa objektívna pravda hlásila v rádiu. Ale je neprijateľné, aby mi niekto upieral možnosť uvažovať takými smermi a takými spôsobmi, aké si sám na základe vlastných preferencií zvolím. Pokiaľ si naozaj ctíme demokraciu tak, ako sa tvárime, mali by sme si ctiť i slobodu myslenia.

Nemám pocit, že by mainstream vôbec kedy takto o pravde uvažoval. Objektívna pravda ho jednoducho nezaujíma. Mainstream myslí pragmaticky a má hobitiu náturu – zaujíma ho len to, ako žiť dostatočne bezpečný a pohodlný život v rámci statusu quo. Ale status quo nikdy nespochybňuje, nikdy si o ňom nekladie hlbšie otázky a nikdy nehľadá lepšie alternatívy pre budúcnosť ďalších generácií. Typický predstaviteľ mainstreamového myslenia si pravdepodobne nikdy nepoložil otázky kto vlastne je, ako sa tu vzal a kam smeruje. Nezaujíma ho, kde bol pred narodením a kde bude po smrti. A nezaujíma ho ani to, ako vyzerali životy jeho dávnych predkov a ako budú vyzerať životy jeho vzdialených potomkov. Nezaujíma ho, aký žáner vystihne život budúcich generácií najlepšie – či to bude dráma, rozprávka, fantasy, alebo sci-fi. Život proste berie taký, aký je, a predpokladá, že taký bol odjakživa a navždy takým i ostane. To všetko napriek tomu, že si zo školy matne pamätá evolučnú teóriu a tú podobne ako žiadnu inú vedeckú teóriu nespochybňuje. No ani nad ňou nepremýšľa. Proste sa uspokojil s tým, že sme sa tu „tak nejako vzali“ a život za hranicou známeho, komfortného a predvídateľného má zasociovaný výhradne s televíziou a Netflixom. A prečo to vlastne celé hovorím? Pretože to vnímam tak, že mainstream dokáže často robiť celkom iracionálne činy iba preto, aby sa s objektívnou, teda úplnou pravdou nemusel konfrontovať. Tá je totiž preňho po väčšinu času iba ohrozením jeho naivnej predstavy o nemennosti statusu quo, prípadne prekážkou v dosahovaní jeho úzko zadefinovaných pragmatických cieľov.

Keď mainstream hovorí o propagande, hovorí o nej ako o forme presviedčania či manipulácie. Hovorí o nej takým jazykom, ako keby obyčajní ľudia boli celkom neschopní spraviť si na veci vlastný názor a boli zoči-voči propagande celkom bezmocní. No pokiaľ ide o mňa, nemajte strach – ja sa už o svoju názorovú nezávislosť postarám sám. Nie je potrebné, aby niekto zhora kontroloval, aké názory si vypočujem a aké ostanú navždy mimo môj dosah. Aj tak si k srdcu pustím iba také názory, ktoré budem považovať za relevantné a zmysluplné. A ak budú pochádzať z dielne proruskej propagandy, tak nech! Názory sa aj tak nedelia na „pravdivé“ a „nepravdivé“. Názory sú vecou uhlu pohľadu. A uhol pohľadu, ktorý nedáva žiaden zmysel, rozpoznám. Pripadá mi preto absurdné, aby mali byť niektoré uhly pohľadu zakazované. Poznanie objektívnej pravdy vyžaduje znalosť všetkých relevantných uhlov pohľadu (a všetkých faktov, s ktorými všetky tieto uhly pohľadu operujú) a nie iba toho jedného, ktorý autority označili za „objektívny“. Poznanie objektívnej pravdy vyžaduje rozšírenie pohľadu, nie jeho zúženie.

Nie som z tých, ktorí veciam „veria“. Snažím sa veciam skutočne rozumieť. Vždy usilujem o porozumenie skutočnej pointe myšlienok, ktoré sú za vyrieknutými slovami a medzi nimi. Uverím im iba v prípade, že v ich jadre rozpoznám pravdivú podstatu. O iné než vo svojej podstate pravdivé myšlienky sa nezaujímam. Ako pre človeka, ktorý usiluje iba o hľadanie pravdy a ktorý si je z dostupných informácií sám schopný vyvodzovať rozumné závery, je preto pre mňa celkom irelevantné, či sa ma niekto usiluje o niečom presviedčať. Nevidím najmenší dôvod, prečo by som sa mal určitým ľuďom, médiám či zdrojom selektívne vyhýbať. Nie som predsa robot, ktorý iba pasívne a nekriticky preberá všetky názory, ktoré jeho oči a uši postrehnú. Rád si vypočujem informácie zo všetkých zdrojov vrátane tých zakázaných a výslednú skladačku sveta si s radosťou vyskladám sám. Viem, že pokiaľ bude táto skladačka vyskladaná zo širšieho spektra informácií, bude nepochybne vystihovať svet realistickejšie a úplnejšie, než pokiaľ by som ju vyskladal z užšieho spektra.

Azda preto ostávam pri lustrovaní internetu pokojný a nikdy nemám strach z toho, že by ma niekto mohol chcieť zmanipulovať do ním preferovanej názorovej pozície. Názorové pozície ma totiž vôbec nezaujímajú! Ako už bolo povedané, mňa zaujíma jedine objektívna pravda. Moje jednotlivé „názory“ sú vlastne iba úsudkami, vyvodenými z môjho osobného poznania. Sú tým, čo z pravdy, ktorú som zatiaľ stihol poznať, vyplýva. Osobne mi pritom je celkom jedno, aké jednotlivé názory na konkrétne spoločenské témy z objektívnej pravdy vyplývajú. Nakoľko som otvorený a odhodlaný túto pravdu spoznať, nech to stojí, čo to stojí, budem akceptovať všetko, čo z tejto pravdy na konci dňa vyplynie. Tak vyzerá môj proces formovania názorov. Hlavné je, aby som si pred ničím nezatváral oči – pred žiadnou informáciou, žiadnym názorom ani žiadnym uhlom pohľadu. Pripadá mi preto absurdné, obávať sa alternatívnych médií a ich domnelej moci zmanipulovať ma do určitých názorových pozícií, obzvlášť pokiaľ by mali byť v zásade nepravdivé. Je mi celkom jedno, kto sa ma usiluje o čom presvedčiť. Ľudí totiž nevnímam ako reprezentantov akýchsi názorov, ktoré by som od nich preberal, ale ako nositeľov určitých informácií, z ktorých si sám dokážem vyabstrahovať reálne poznanie. A spolu s ním i svoje vlastné názory.

Skôr, než pred alternatívnymi médiami, sa mám na pozore pred krikľúňmi, ktorí by ich najradšej zakázali. Väčšina článkov v alternatívnych médiách je totiž jednoducho o iných uhloch pohľadu či odlišných spôsoboch vyskladania jednotlivých informácií do finálnej skladačky sveta. Prečo by som sa tomu mal brániť? Som snáď nekompetentný posudzovať pravdivosť uhlov pohľadu sám?

Mainstream sa ma usiluje presvedčiť o tom, že áno. Že jedinými ľuďmi, ktorí sú k tomu kompetentní, sú odborníci. Lenže v jednostranne orientovanej spoločnosti, ako je tá naša, navyše s archaickým školským systémom, založenom výhradne na memorovaní tých správnych odpovedí na predpísané otázky, nemožno očakávať, aby sa boli odborníci schopní zhodnúť na všetkých uhloch pohľadu, ktoré sú v skutočnosti opodstatnené. To je proste fakt. Vždy budú existovať uhly pohľadu, ktorých si môžem byť vedomý napriek tomu, že väčšina kompetentných odborníkov si ich vedomá nie je. A keďže mňa nezaujíma ani naša politická „pravda“, ani „pravda“, ktorá je spoločensky zodpovedná, ale jedine objektívna pravda, je pre mňa kľúčové mať možnosť sa k takýmto uhlom pohľadu dopátrať, uvažovať o nich a diskutovať. Iba totalitná spoločnosť by mi mohla chcieť toto právo odobrať.

A čím sa od seba vlastne odlišujú nositelia rozličných uhlov pohľadu? Popri niekoľkých iných faktoroch, ako napríklad osobné preferencie a hodnotová orientácia, je zaujímavý ešte jeden. Totiž, že obhajcovia rozličných uhlov pohľadu opierajú svoje názory o rozličné informácie. Nejde pritom o to, že by sa jedni opierali o fakty a druhí o lži. Za normálnych okolností sa jednoducho každý z nich opiera o mierne odlišný súbor faktov. Názor človeka na kapitalizmus sa bude výrazne líšiť v závislosti od toho, či jeho zrak pútajú prevažne fakty o ekonomike, politike, psychológii, ekológii, dejinách otroctva alebo životoch bohatých jednotlivcov. Pokiaľ si chce na problematiku spraviť naozaj objektívny názor, mal by v ideálnom prípade poznať všetky tieto fakty. Potom viac nebude nutné hovoriť o jeho pohľade ako o „názore“. Bude sa môcť nazývať jednoducho poznaním. Ten, kto dnes pozná všetky fakty, ktorých sa kapitalizmus kedy dotýkal, si nemusí nič myslieť – on vie. Vie, že fakty o ekológii sú dnes dôležitejšie než tie o ekonomike či sexuálnom životoch bohatých a dokáže si okamžite vyhodnotiť, že kapitalizmus v jeho dnešnej podobe musí byť prekonaný. To je poznanie. Princíp je preto jednoduchý: nikdy si pred ničím nezatvárať oči a vypočuť si, pokiaľ možno, vždy všetkých.

A tu sa konečne dostávame k jadru. Zástancovia jednotlivých uhlov pohľadu sa medzi sebou v mojom ponímaní odlišujú tým, akého typu informácií si sú, alebo prinajmenšom sú ochotní byť vedomí a pred akým typom informácií si, naopak, zatvárajú myseľ. Najobjektívnejší názor a najčistejšie vnímanie majú vždy tí, ktorí sú ochotní byť otvorení voči všetkému. Pokiaľ to teda niekto myslí s poznaním naozaj vážne a považuje za svoj cieľ, dopracovať sa k poznaniu objektívnej pravdy, musí byť jeho myseľ otvorená voči všetkým uhlom pohľadu a všetkým informáciám. Samozrejme, vrátane tých kontroverzných. S tým súvisí i to, že kontroverzné osoby pre mňa kontroverznými vôbec nie sú. Nezaujíma ma, či o niekom koluje, že je „nedôveryhodný“, prípadne celkom „zdiskreditovaný“. Naopak! Ide pre mňa o zelené kontrolky, signalizujúce, že s vysokou pravdepodobnosťou pôjde o ľudí, ktorých myseľ je otvorená i voči veciam, ktoré sú pre bežný ľud už ďaleko za hranicou. Lenže mňa psychologická hranica otvorenosti bežného ľudu nezaujíma. Ide mi o objektívnu pravdu a preto je priam žiaduce, aby som sa zaoberal i myšlienkami, vyrieknutými z úst kontroverzných ľudí. Na konci dňa je to aj tak všetko o tom istom: čím je človek „mainstreamovejší“, tým je jeho myseľ obmedzenejšia, a čím je „alternatívnejší“, tým je otvorenejšia.

Vypočuli sme si Imrov pohľad na svet a spôsob jeho poznávania. V niečom s ním môžete súhlasiť, v niečom inom nie. Možno vám však poskytol trochu hlbší vhľad do skutočných príčin otvorenosti „alternatívcov“ voči alternatívnym médiám či takzvaným „alternatívnym faktom“. A možno vám Imrova spoveď vrhne o niečo odlišné svetlo i na podstatu Šnídlovho tvrdenia, že alternatívci „budú zdieľať kohokoľvek, fakt kohokoľvek, kto im podhodí niečo ne-mainstreamové“. Alternatívci totiž veria, že každá relevantná informácia či každý uhol pohľadu navyše oproti tomu mainstreamovému môže prispieť k úplnejšiemu, a teda adekvátnejšiemu chápaniu kontextu spoločenských problémov. Toto presvedčenie v zásade vôbec nie je nesprávne, no nemožno ho nazvať ani univerzálnym receptom na poznanie. V niektorých situáciách je adekvátne, v iných nie. Jeho pravdivosť budeme hlbšie rozoberať v ďalších blogoch tejto série.

Jednou z charakteristík alternatívneho pohľadu na svet, zosobneného v našej postave Imra, je jeho naivita voči hrozbe, plynúcej z ruskej propagandy, narúšajúcej svetový informačný priestor. Priemerný alternatívec jednoducho túto propagandu popiera. Pravdepodobne preto, lebo sa o nej už nejaký ten rok pomerne hlasno hovorí v mainstreame – a mainstream jednak nie je schopný pochopiť, že „všetko môže byť i naopak“, a jednak „je predsa vždy naivný, jednostranný a … protiruský!“

Lenže on dobre vie, prečo. Ale o tom už viac v neskorších blogoch.

Naozaj poznajú alternatívci „jeden uhol pohľadu navyše“?

V každom prípade verím, že len s plným vedomím oboch perspektív, „mainstreamovej“ i „alternatívnej“, môžeme začať diskutovať o pravde. S tou „alternatívnou“ a jej vybranými aspektmi som sa vás dnes pokúsil oboznámiť. Vyvstáva otázka, či je vlastne nutné zaoberať sa i tou mainstreamovou. Alternatívci si na túto otázku obvykle odpovedajú záporne. Sú totiž presvedčení, že „mainstreamovú verziu pravdy predsa pozná každý“. Za to však oni, nakoľko sami ovládajú minimálne o jeden uhol pohľadu viac než mainstream, sú oproti nemu automaticky vo výhode. Ten, kto ovláda dve perspektívy, toho vie istým spôsobom viac, než ten, kto ovláda iba jedinú. To občas dokonca i napriek tomu, že ten druhý ovláda omnoho väčší počet faktov (avšak iba takých, o ktoré sa opiera jeho perspektíva). Práve to dodáva alternatívcom tú ich neslávne známu skalopevnú istotu, že majú pravdu. Aby sme však s týmto ich názorom mohli súhlasiť, museli by sme my mať istotu, že popri tom jednom uhle pohľadu navyše, ktorý alternatívec ovláda, vôbec skutočne plne ovláda aj ten mainstreamový. Ale ovláda?

Domnievam sa, že mnohokrát ani nie. To, čo priemerný alternatívec z „mainstreamu“ ovláda, sú poväčšine len hrubé prvky mainstreamových naratívov a povrchné závery, vyplývajúce z jeho o niekoľko úrovní hlbších postojov. Napríklad také tvrdenie, že „očkovanie je jediná cesta z pandémie“, že „očkovanie je bezpečné,“ prípadne že „každý spoločensky zodpovedný človek sa dá zaočkovať“. Určite však stačí ovládať tieto závery na to, aby sme plne porozumeli mainstreamovému pohľadu na komplexný problém pandémie covid-19? Alebo inak. Každý priemerne inteligentný človek vidí, že rétorika našich mainstreamových médií je a už dlho pred vojnou na Ukrajine bola ladená protirusky. Pozná však náš prorusky orientovaný alternatívec i odpoveď na otázku, prečo vlastne? Alebo sa uspokojil s odpoveďou, ktorú mu roky podsúva Putinova administratíva? Má vôbec záujem mainstreamovú verziu pravdy skutočne spoznať, alebo ju už dávno odsúdil a svoju myseľ pred ňou pre istotu rovno zabarikádoval?

Myslím si, že alternatívci sa dopúšťajú logickej chyby, keď si myslia, že poznajú o jednu perspektívu viac než mainstream. Vo väčšine prípadov rozumejú mainstreamovej verzii pravdy asi tak, ako väčšina z nás „rozumie“ teórii Veľkého tresku. Vieme, že existuje, vieme, o čom asi tak hovorí a niečo si pod ňou predstavujeme. A v neposlednom rade vieme, že v treťom tisícročí sa patrí v túto teóriu vzniku vesmíru veriť. Ako však na to vedci prišli, o aké fakty sa táto teória opiera a na aké otázky skutočne odpovedá, to nevieme. Nemáme ani páru o tom, čo zapĺňa mysle vedcov, ktorí túto teóriu neprežívajú ako niečo, v čo veria, ale ako niečo, čo vedia.

Polarizáciou a bojom medzi mainstreamom a alternatívou trpia všetci

Na obhajobu alternatívcov sa mi žiada dodať, že tá ich jedna perspektíva navyše vôbec nemusí byť nutne nepravdivá. Alternatíva plní v zdravej spoločnosti funkciu akejsi opozície. Je zárodkom všetkých kvalitatívne nových ideí a pôvodcom každej skutočnej evolúcie. Nemali by sme ju preto ostrakizovať. Nepatrí k jej podstate veriť na reptiliánov a väčšina ľudí z tejto strany spektra je celkom indiferentná i voči Rusku. I keď propaganda sa ju snaží spracovávať. Tá samá výzva, samozrejme, platí i opačne. Aj alternatívci by si mali uvedomiť, že mainstream nie je ich nepriateľom. Nie je to ani jeho obmedzenosť, a už vôbec nie jeho sklon klamať, kto je tým skutočným nepriateľom poznania a brzdou kultúrno-spoločenskej evolúcie, ale celkové nastavenie dnešnej spoločnosti, vrátane jedného významného hráča – ruskej propagandistickej mašinérie. Mainstream a alternatíva by spolu nemali bojovať. Lenže naša spoločnosť je rozdelená, spolarizovaná a napadnutá votrelcom lží a dezinformácií.

Nečakám, že svojou perspektívou pohnem tektonickými doskami v mysliach tej časti alternatívcov, u ktorých hrajú proruské presvedčenia významnú časť ich identity. Rád by som však prehovoril k tým ostatným. Viem totiž, že existuje viac než len dve protichodné pozície.  Byť alternatívny v niečom totiž ešte neznamená povinnosť byť alternatívnymi vo všetkom. Vplyv ruskej propagandy vás skrz mašinériu lokálnych i zahraničných alternatívnych médií nás ťahá za rôzne nitky, každého za „tú jeho“. Jedného chytí za záujem o homeopatiu, iného za záujem o jógu či odpor k súčasnému ekonomickému systému. Je to iba ilúzia, spôsobená povahou sociálnych médií, že spolu s ostatnými „alternatívcami“ tvoríte akúsi jednu homogénnu skupinu, ktorú spájajú rovnaké hodnoty a rovnaké ciele. No postupne, ako začnete sledovať „ten svoj“ preferovaný typ obsahu, Facebook, YouTube a vaši priatelia, ktorí majú Facebook a YouTube začnú pomaličky ale isto posúvať horizont vašej tolerancie. Pomaly a postupne k vám začnú prenikať ďalšie, spočiatku len mierne odlišné obsahy, no zakaždým o čosi zvláštnejšie a kontroverznejšie. Spoločne tak budú posúvať vašu hranicu toho, čo je pre vás akceptovateľné, vždy o kúsok ďalej. No na konci vášho zasväcovacieho procesu sa aj tak všetky cesty spoja v Ríme, presnejšie v Moskve, a k vám sa dostanú vysoko manipulatívne informácie, podsunuté cielenou propagandou priamo z Kremľa. Cieľ ich tvorcov je jednoduchý: vzbudiť vo vás sympatie k Ruskej federácii a jej vodcovi. Akonáhle si vás získajú, zvyšok práce už tieto vaše sympatie vykonajú za nich. Takzvané „proruské verzie pravdy“ sa pre vás stanú prinajmenšom tak pravdivými, ako tie mainstreamové.Takto funguje kremeľská propaganda. Vy však do ňou predpísaného moskovského cieľa nemusíte dôjsť, a to i napriek tomu, že môžete myslieť alternatívne. Minimálne nie v prípade, že ste si tento cieľ sami vedome nezvolili. Zvolili?

Mgr. Martin Oravec

Mgr. Martin Oravec

Som zakladateľ projektu VHLAVE.SK. Založil som ho s cieľom zhromaždiť na jednom mieste ľudskou rečou podané, konzistentné a explicitné informácie v oblasti tak chaotickej, ako je psychológia, psychoterapia a duševné zdravie. Nikdy ma neuspokojil rozporuplný a polovičatý spôsob, akým sú informácie tohto druhu prezentované štandardne, a tak som sa rozhodol to spraviť inak, hoci psychoterapiu nevykonávam. V súčasnosti sa aktívne zaoberám filozofiou, píšem knihu na tému filozofie vedy s dôrazom na idealistické alternatívy k materialistickej vede a zároveň sa zaoberám problematikou dezinformácií.

Zobraziť autorov profil