Aspekty informačnej vojny II: Ruská propaganda a problém perspektív

V predošlej časti sme si popísali persónu tzv. „alternatívca“ a popísali sme si základné pnutie medzi týmto typom ľudí a tzv. „mainstreamom“ – väčšinovou spoločnosťou, voči ktorej sa alternatívci v rôznych aspektoch vymedzujú. Dnes budeme pokračovať analýzou jedného z fenoménov, ktorý hrá v informačných vojnách špeciálnu rolu – problému perspektív či uhlov pohľadu. Na pozadí tohto výkladu sa súčasne budeme venovať i kritickému skúmaniu dvoch tvrdení: jedného „mainstreamového“ a druhého „alternatívneho“. Podobne ako minule, i dnes by som začal výrokom Šnídla, ktorý popisuje niekoľko naratívov, údajne využívaných ruskou propagandou s cieľom odpútania pozornosti od vojny. Sú medzi nimi medzi inými napríklad i tieto: „Každá minca má dve strany“, „Pravda je niekde uprostred“, či „Veci nie sú čiernobiele“. V tomto článku sa pokúsim zodpovedať otázku, či naozaj možno tieto naratívy samé osebe považovať za propagandu. Zároveň plynule nadviažeme na predošlú časť série a otestujeme jedno z jadrových presvedčení „alternatívcov“. Ide o predstavu, že stratégia „byť otvorený voči všetkým informáciám, názorom a uhlom pohľadu“ je zaručenou cestou k objektívnemu pohľadu na svet.

V dnešnom blogu si ukážeme, že je samozrejmé, že každá minca vo všeobecnosti dve strany. Samozrejme, že pravda vo všeobecnosti býva niekde uprostred. A samozrejme, že veci vo všeobecnosti nie sú čiernobiele. Áno, cudzia propaganda, ktorej dlhodobým cieľom je narušiť našu dôveru v demokratický systém, s týmito naratívmi skutočne vedome pracuje. No to predsa nemôže byť dôvod na to, aby som sa im vo všeobecnosti vyhýbal. Keby som sa naozaj vyhýbal každej zmienke o tom, že „pravda býva uprostred“, nevyhnutne by sa zo mňa stal xenofób bez akéhokoľvek vlastného názoru, ktorý si myslí, že na veci sa možno vždy pozerať iba jediným správnym spôsobom. Preto pred škatuľkovaním všetkých naratívov, upozorňujúcich na existenciu rozličných perspektív, preferujem osvetu o samotnej podstate javu, ktorý pod slovom „perspektívy“ rozumieme. Na jednej strane chápem, že pre väčšinu ľudí je najrozumnejšie Pandorinu skrinku cudzej propagandy nikdy neotvárať. Na druhej strane vám však garantujem, že takzvaní „alternatívci“, o ktorých som v prvej časti série písal, že ich najvyššou hodnotou je hľadanie objektívnej pravdy, ju proste tak či tak otvoria. Navyše, kým Pandorinu skrinku neotvoríte, bude kdesi na okraji vášho vedomia stále prítomná tá nepríjemná otázka: „Čo ak by jej otvorenie nevyhnutne muselo poviesť k zmene mojich najdôležitejších rozhodnutí, mojich hodnôt, mojej identity, môjho života?“ Dobrá správa je, že to tak nemusí vždy byť. Poďme preto Pandorinu skrinku problému perspektív spoločne otvoriť. Pre dnešok začneme tým, že sa zo všetkých možných uhlov pohľadu pokúsime preskúmať, čo to vlastne uhly pohľadu sú.

 

Čo sú to uhly pohľadu?

Väčšina ľudí si problematiku uhlov pohľadu (nazývaných tiež perspektívy) spája s hodnotovými otázkami. Mali by sa interupcie zakázať? Odpoveď závisí od toho, ktorá hodnota je nášmu srdcu bližšia: či právo nenarodeného dieťaťa na život alebo právo ženy rozhodovať o vlastnom živote. Nakoľko je táto téma dnes už klišé a nikto ju nespochybňuje, môžeme ju vynechať. Namiesto toho sa zameriame na pátranie po samotnej podstate problému perspektív. Ukážeme si, že tento fenomén sa zďaleka neobmedzuje len na otázky toho, čo nazývame hodnotami.

Kedy vnímate rýchlosť svojho auta „objektívnejšie“? Keď sa pohnete z garáže, alebo keď zídete z diaľnice priamo do mesta? Nuž, svoju rýchlosť vnímate v oboch prípadoch rovnako pravdivo. V tom prvom pravdivo vnímate, že idete dosť rýchlo na to, aby ste dokázali usmrtiť protiidúceho chodca. V tom druhom rovnako pravdivo vnímate, že sa vlečiete príliš pomaly, aby ste sa takýmto tempom v rozumnom čase dostali z Bratislavy do Košíc. Čo je v tomto prípade „objektívne“? Nič nehovoriaci matematický opis „50 kilometrov za hodinu“? Nemyslím si. Podľa mňa je objektívnou charakteristikou vašej rýchlosti všetko toto dohromady: rýchlosť 50 kilometrov za hodinu, potenciál usmrtiť chodca i príliš pomalá rýchlosť na to, aby ste ňou do súmraku dorazili z Bratislavy do Košíc. A hoci v sebe môže každá perspektíva obsahovať i svoje vlastné ilúzie a skreslenia (pocit, že určite nemôžem žiadnemu chodcovi vážne ublížiť, keď som po návrate z diaľnice práve spomalil na päťdesiatku), iné aspekty danej perspektívy sú vždy pravdivé. V jadre každej perspektívy sa nachádza niečo pravdivé.

Kto si dokáže vyhodnotiť spôsob výchovy rodičov voči svojmu dieťaťu – a obzvlášť jeho slabé miesta – objektívnejšie? Rodičia, alebo ich dieťa? Dalo by sa o tom dlho polemizovať. Pokiaľ si napríklad odpoviete „dieťa“, tak v ktorom životnom štádiu? V ranom detstve, keď bezprostredne prežíva bolesť, spôsobenú problematickými aspektami jeho výchovy, ktorá sa neskôr stane podkladom jeho celoživotných psychologických tráum? Či skôr v tínedžerskom veku, kedy si po prvýkrát začne uvedomovať, že aj jeho rodičia sú len nedokonalí a kritizovateľní ľudia a presne taká je aj ich nelogická „oldschoolová“ výchova? Alebo až po tom, až začne navštevovať psychoanalýzu a uvedomí si, že jeho rodičia mu možno nedali toľko lásky a pozornosti, koľko dieťa k zdravému vývinu potrebuje? Alebo po tom, ako sa samé stane rodičom a pochopí, čo všetko sa môže premietnuť do možností rodičov dať svojmu dieťaťu to najlepšie? Či po tom, ako bude svojim rodičom hľadieť do očí na smrteľnej posteli? Niet dôvodu považovať jeden či druhý pohľad za „objektívnejší“ než tie ostatné. Z každého uhlu pohľadu je viditeľná iná časť skutočnosti. Ak vôbec má zmysel hovoriť o akejsi „objektívnej pravde“, objektívnejšej od týchto jednotlivých čiastkových perspektív, tak by ňou bol súčet pravdivých jadier všetkých z nich. Najvedomejší človek, schopný najobjektívnejšieho pohľadu, je potom taký, ktorý dokáže prepínať medzi všetkými týmito perspektívami. To je prirodzene podmienené tým, aby dotyčný sám bol rodičom a zároveň disponoval dostatočným nadhľadom nad spôsobom, akým jeho rodičia vychovávali jeho – v ideálnom prípade dostatočným na to, aby ich chyby sám neopakoval.

Téma rodičov a detí je na demonštrovanie princípu uhlov pohľadov obzvlášť plodná, preto pri nej ešte chvíľu môžeme zostať. Tentokrát zabŕdneme do témy pôrodníctva. Kto má „pravdivejší“ pohľad na pôrod? Žena, pre ktorú ide o jeden zo zopár najvýznamnejších momentov v jej živote a pravdepodobne o psychologicky najvýznamnejší moment v živote jej dieťaťa? Alebo jej pôrodná asistentka, pre ktorú ide už o tretí pôrod za daný deň? Budúca matka má záujem na tom, aby pôrod prebehol prirodzene, pokojne, v priaznivom „sete a settingu“ a aby bol len jej. Ona i jej dieťa na to majú plné právo. Na druhej strane, jej pôrodná asistentka možno túto ženu vníma v porovnaní so svojou priemernou pacientkou ako príliš naivnú, rozmaznanú a nevďačnú. Dobre vie, že pôrodníctvo si svoje štandardné postupy nevycucalo z prsta a ich hlavným cieľom je, aby z pôrodu odišla zdravá matka so zdravým dieťaťom, čo sa mu ostatne i skutočne darí. Pokiaľ budúca matka o túto základnú požiadavku nemá záujem, nech sa páči. Môže rodiť doma. V tom prípade by si ale mala byť vedomá toho, že riziko úmrtia dieťaťa, ako aj matky je pri domácich pôrodoch mnohonásobne vyššie než pri asistovaných pôrodoch v pôrodnici.

Čí pohľad je „objektívnejší“? Prirodzene, oba sú rovnako objektívne. Nie je tu na mieste hovoriť o niektorom z nich ako o „objektívnejšom“ než o tom druhom.

Keď sa bavíme o naozaj legitímnych perspektívach, to prvé, čo by sme mali mať na pamäti, je, že nejde o čisto subjektívny fenomén. Všetky skutočne legitímne uhly pohľadu sú objektívne pravdivé – avšak každý z nich je iba čiastkový. Pokiaľ ide o vzťah uhlov pohľadu k objektívnej pravde, ten je dobre vystihnutý v starom známom príbehu o slepcoch, ktorí mali zistiť, ako vyzerá slon. Jeden ohmatal slonovu nohu a povedal: „Slon vyzerá ako stĺp!“ Druhý rukami preskúmal slonovu hruď a povedal: „Slon vyzerá ako múr!“ Tretiemu sa do rúk dostal chvost a povedal: „Slon vyzerá ako hadica!“ Každý z nich popísal, ako asi tak vyzerá tá časť skutočnosti, ktorá bola „viditeľná“ z tej jeho perspektívy. Každý mal časť pravdy. No úplné poznanie mali iba všetci dokopy. Tej časti pravdy, respektíve tomu, čo je vnútri určitého výseku reality viditeľné z konkrétneho uhlu pohľadu, hovoríme aspekt. Z dvoch uhlov pohľadu teda možno rozpoznať dva rôzne aspekty skutočnosti – oba rovnako pravdivé.

Ostaňme ešte na chvíľu pri otázke vzťahu jednotlivých perspektív k tomu, čo nazývame objektívnou pravdou. Pozornosť dvoch ľudí s odlišnými perspektívami pútajú odlišné typy situácií. Ich vnímanie je selektívne. To však nie je zlé! Každá perspektíva je totiž vo svojej podstate iba čiastková a preto ju ani inak než vhodným selektívnym zameraním a zúžením pozornosti nie je možné zreteľne rozpoznať. Ten, kto tvrdí, že svet je dobrý, má pravdu rovnako ako ten, kto tvrdí, že svet je zlý. Zatiaľ čo jeden si vo svete všíma vojny, násilie a utrpenie, druhý smeruje svoju pozornosť k láske, ideálom, vzájomnému pomáhaniu, veľkým hrdinským činom i každodenným malým dobrým skutkom. Prvý tak pravdivo rozpoznáva, že v človeku existuje zlo. Druhý rovnako pravdivo rozpoznáva, že človeku je vlastné dobro a že nik v skutočnosti nechce byť zlým človekom. Nemá zmysel snažiť sa označovať jednu z týchto perspektív za „pravdivú“ a druhú za „nepravdivú“.  Pravdivý obraz sveta nie je taký, ktorý je od všetkých perspektív oprostený, ale taký, v ktorom sú všetky obsiahnuté súčasne. Svet je teda aj dobrý, aj zlý, ale nie neutrálny. K objektívnej pravde sa nedopracúvame na základe matematiky podľa vzorca „1 – 1 = 0“, kde kladné číslo znamená mieru „dobrosti“ sveta, záporné mieru jeho „zlosti“ a nula neutralitu. Nie. Vo svete existuje ako dobro, tak i zlo. Svet má svoje dobré i zlé aspekty a jeho objektívne poznanie nevyžaduje oprostenie sa od všetkých perspektív, ale schopnosť rozpoznať a integrovať všetky legitímne perspektívy.

Skutočne legitímne uhly pohľadu sú záležitosťou na rozmedzí abstraktného myslenia a vnímania. Subjektívne ho prežívame ako akési „mentálne vnímanie“ či vnímanie mysľou. Podobne ako vizuálne vnímanie sa riadi cieleným zameraním čohosi, čo nazývame pozornosťou, na určitý pomyselný cieľ v trojrozmernom priestore, „mentálne vnímanie“ je vedené zameraním našej pozornosti na určitý cieľ v mnohorozmernom abstraktnom svete našich myšlienkových máp sveta. Naša pozornosť rozhoduje o tom, ktorému aspektu skutočnosti dovolíme, aby sa v našej mysli vyjavil. A tak, ako vizuálne vnímanie subjektívne neprežívame ako proces „vytvárania“ farebných trojrozmerných útvarov v priestore okolo nás, ale ako ich objavovanie, tak i vnímanie mentálne prežívame skôr ako objavovanie či odhaľovanie určitých aspektov skutočnosti, než ich „vymýšľanie“.

Tak ako vizuálne vnímanie, i toto „mentálne vnímanie“ má svoje „centrálne videnie“ a „periférne videnie“. To, na čo zaostríme svoju mentálnu pozornosť, vnímame pomerne jasno a s vysokou pravdepodobnosťou pravdivo. Všetko ostatné sa nám zlieva do jednej veľkej zlepeniny, spravidla tvorenej prehnaným zovšeobecnením toho, čo vidíme svojím „centrálnym mentálnym videním“. Tá je nebezpečná práve tým, že jej nevenujeme pozornosť, a tak si často nestihneme ani len uvedomiť, že v príslušnom kontexte je toto naše zovšeobecnenie neadekvátne. Takto sa napríklad zameraním mentálnej pozornosti na fyziku pohybu pevných telies v centrálnom videní našej mysle vyjavia pravdivé princípy newtonovskej mechaniky, zatiaľ čo v tom periférnom sa objaví predstava mechanistického vesmíru ako jedného gigantického mechanického stroja. To prvé je pravdivé. To druhé iluzórne. To isté platí pre tých, ktorí pravdivo vnímajú dôležitosť kritického myslenia, či naopak, intuitívneho prístupu k svetu, no sú nimi tak oslepení, že si nikdy nestihli uvedomiť, že sa nejedná na univerzálny recept na poznanie. Aj preto je nutné o perspektívach diskutovať. Len spoločne sa dá dopracovať k tomu, kde začínajú a končia hranice jednotlivých perspektív a pre ktoré aspekty skutočnosti začína byť tá-ktorá perspektíva skôr na príťaž než na úžitok.

 

Uhly pohľadu verzus „skladačky sveta“

Uhly pohľadu je potrebné odlíšiť od našich interpretácií skutočnosti. Hranica medzi nimi je pochopiteľne tenká, no napriek tomu sa mi osvedčilo usilovať o ich rozlíšenie. Je vecou celkom vecného a legitímneho uhlu pohľadu, ak poviem, že dlhodobé nosenie rúšok oslabuje našu imunitu, nakoľko nám zabraňuje v kontakte s patogénmi v miere, na akú je náš organizmus za bežných okolností zvyknuté. Rovnako legitímnym uhlom pohľadu je, ak poviem, že niektoré protipandemické opatrenia uplynulých rokov vedú k sociálnej deprivácii a po tejto stránke sú zdraviu skôr škodlivé než prospešné. Ale keď som v istom rozhovore počul jedného pána povedať „Nech sa na to pozerám, ako sa pozerám, vychádza mi to tak, že konečným cieľom celého tohto očkovacieho šialenstva je vytvorenie digitálnych vakcinačných pasov za účelom nastolenia novej formy digitálnej diktatúry“, nejde už o uhol pohľadu, ale o snahu interpretovať to, čo sa deje. Hoci totiž môže byť pravda, že nech sa na to dotyčný pozerá, ako sa pozerá, vidí to takto, problém je v tom, že dotyčný v žiadnom prípade nie je tabula rasa. Na spoločenské dianie sa pozeral skrz filter svojich vlastných, už existujúcich predstáv a presvedčení o fungovaní nášho sveta. To „smerovanie k digitálnej diktatúre“, ktoré tak jasno vo svojej mysli „uvidel“, pritom nebolo ničím iným, než dielikom, ktorý mu dokonale zapadol do jeho vlastnej, avšak už predtým vytvorenej mozaiky sveta. Pre tento typ „perspektív“ z tohto dôvodu zvyknem používať slovo skladačka sveta. Zatiaľ čo perspektívy sú záležitosťou na pomedzí vnímania a abstraktného myslenia, skladačky sveta sú záležitosťou usudzovania.

Skladačky sveta hrajú v propagande zvláštnu úlohu, a to práve preto, že priemerný človek vôbec nerozlišuje medzi nimi a obyčajnými legitímnymi uhlami pohľadu. Problém je v tom, že človek môže hovoriť i celkom zo srdca, pozerať vám pritom priamo do očí a pôsobiť plne autenticky, keď sa vás pokúša presvedčiť o svojej skladačke sveta, a predsa nemusí hovoriť pravdu. Typickému zástupcovi „alternatívcov“ celkom postačí vidieť takéhoto človeka hovoriť o svojej pravde na videu, aby mu uveril. „Je predsa už na prvý pohľad vidieť, že tento človek je autentický. Nie je to klamár,“ hovoria si a majú pritom pravdu. Žiaľ však nemusí byť klamárom na to, aby sa mýlil. Na rozdiel od perspektív, pre ktoré platí podobenstvo o slepcoch a slonovi, pre skladačky sveta toto podobenstvo neplatí. Skladačky sveta sú buď pravdivé, alebo nepravdivé. Pokiaľ si myslíte, že za medzinárodným tlakom na očkovanie počas pandémie Covid-19 sa skrývala organizovaná snaha určitej skupiny ľudí o zotročenie strednej vrstvy, máte buď pravdu alebo nie. Iná možnosť neexistuje. Ak teda obrazne hovoríme, že „pravda je niekde uprostred“, toto tvrdenie platí pre uhly pohľadu, avšak nie pre naše skladačky sveta. Zatiaľ čo o uhloch pohľadu spolu diskutujeme s cieľom vzájomne obohatiť svoje poznanie, o skladačkách sveta debatujeme s cieľom dokázať jednu verziu pravdy a vyvrátiť tie ostatné.

Netvrdím, že naše skladačky sveta nemôžu byť pravdivé. Realita je však taká, že v ich formovaní sme na tom vo väčšine prípadov celkom pasívne až nevedome. Od práce „hľadačov pravdy“ má budovanie našich skladačiek sveta ďaleko. Je preto príliš naivné predpokladať, že by práve tie naše skladačky sveta mali byť nutne vybudované na pravdivých základoch. Hneď prvým problémom je, že svoje mozaiky sveta si formujeme prakticky od útleho detstva. Postupne nabaľujeme jedno presvedčenie na druhé a naše existujúce presvedčenia tvoria podklad pre tie budúce. Ak raz neverím na život mimo planéty Zem, pravdepodobne neskôr neuverím ani na UFO, na kruhy v obilí, ani na únosy mimozemšťanmi. Ak ale čo i len na jedno z toho verím, pretože som o tom v detskom veku čítal a nekriticky som to absorboval do svojho podvedomia ako fakt (alebo ak ma ako dieťa skutočne uniesli mimozemšťania), veľmi pravdepodobne neskôr uverím i na tie ostatné. Zapadnú mi totiž do mojej existujúcej mozaiky sveta. Ďalším vážnym problémom je novodobý fenomén sociálnych médií a internetových vyhľadávačov, ktorých algoritmy sú založené na podstrkávaní takých typov obsahov, o ktorých je už vopred jasné, že ich oceníme. Inými slovami, takých, ktoré sú v súlade s našimi už existujúcimi presvedčeniami, predstavami a hodnotami. Sociálne médiá tak s postupom času každého z nás izolujú do akejsi sebapotvrdzujúcej bubliny a vytvoria pre nás dokonalé podmienky pre neustále utvrdzovanie sa v našich pôvodných naivných presvedčeniach. Tretím problémom je, že i keby za nás sociálne médiá túto prácu nerobili, v dôsledku ľudskej prirodzenosti by sme ju aj tak robili sami. Človek má totiž od prírody sklon k sebapotvrdzovaniu a rezistenciu voči takým uhlom pohľadu, ktoré mu nezapadajú do mozaiky jeho „periférneho videnia“, tvoreného neadekvátnym zovšeobecnením jeho srdcu najbližších uhlov pohľadu na skutočnosť.

Špeciálne miesto medzi skladačkami sveta majú skladačky, ktoré možno nazvať konšpiračné. V dnešnej dobe internetu, sociálnych médií a tzv. alternatívnych médií platí, že na budovaní svojich konšpiračných skladačiek sveta pracujeme rovnako, ako na budovaní akýchkoľvek iných, prakticky od detstva. To hrá potom významnú rolu v našom neskoršom živote. Len povedzte: koľkí z vás počuli podobne ako ja písmenká ako „WHO“ či „FDA“  po prvýkrát ešte v detskom či tínedžerskom veku, a to z konšpiračných teórií (bez ohľadu na to, či pravdivých alebo nepravdivých)? Nevravte mi, že sa to nepodpísalo na spôsobe, akým ste si ešte i o mnoho rokov neskôr interpretovali oficiálne vyhlásenia týchto inštitúcií. To samé platí pre tých, ktorí ešte ako deti, neschopné kritického myslenia, pozerali Zeitgeist a ich špongiové mozgy absorbovali konšpiračnú teóriu o tom, že Američania si zhodili Dvojičky sami, ako fakt. Pokiaľ k týmto ľuďom patríte i vy, však ešte i dnes nenávidíte Ameriku? A mimochodom, ako sa pozeráte na vojnu na Ukrajine?

 

Aké sú to „legitímne uhly pohľadu“?

Možno ste si všimli, že keď píšem o vzťahu uhlov pohľadu k pravde, zámerne používam pojem „skutočne legitímne uhly pohľadu“. Aké to teda sú? O tom, aké perspektívy možno nazvať legitímnymi, by sa dali napísať celé knihy. Na teraz sa pre jednoduchosť skúsme uspokojiť s dvoma základnými podmienkami. V prvom rade musí byť skutočne legitímna perspektíva vybudovaná na pravdivých informáciách a nie na klamstvách. Niekto si napríklad môže myslieť, že v Buči k žiadnemu masakru na civilistoch nedošlo a na kamerových záberoch z miesta činu boli iba živí najatí herci. Takýto človek môže skrz svoj uhol pohľadu na Buču „uvidieť“ kadečo, ale pravdivé to nebude.

Za druhé, legitímna perspektíva by nemala podliehať subjektívnemu skresleniu v dôsledku môjho vlastného narušeného vzťahu k sebe samému či k okolitému svetu. Pre začiatok by bolo dobré, aby nebola narcistická ani paranoidná. Považujem za užitočné sa pri týchto dvoch druhoch skreslení na chvíľku pristaviť.

 

Narcistické perspektívy

Narcizmus znamená, že si všetko, čo sa vo svete deje, interpretujem akoby „cez seba“. Vo svete narcistu je účelom existencie druhých ľudí napĺňanie jeho vlastných psychologických potrieb. Narcista je posadnutý sebou samým a predstavou o svojej vlastnej výnimočnosti. Zrejme práve preto si ani nie je schopný triezvo vyhodnotiť komplexnosť sveta, nakoľko sa do nej zakaždým snaží vtesnať faktor, ktorý v nej v skutočnosti v drvivej väčšine prípadov nemá čo hľadať – jeho samého postoj druhých voči nemu. Neustále si kladie otázku „Ako to celé súvisí so mnou?“ a nie je schopný prijať fakt, že najčastejšou odpoveďou je „nijak“, prípadne „tak, že si sa včera zachoval ako hlupák a preto musíš dnes znášať dôsledky svojich hlúpych činov“. Najľahší odvar narcizmu sa nazýva vzťahovačnosť. Poznáte to: „Prečo si sa zasmial? Ty ma nemáš rád?“ No skutočný narcista to dokáže dotiahnuť aj do ďaleko väčších absurdít. Napríklad môže celkom stratiť schopnosť rozlišovania medzi vlastnými pocitmi a pocitmi druhých. Môže si myslieť, že jeho deti sú šťastné dovtedy, kým je z nich šťastný on sám a nešťastné, keď sa z nich cíti byť sklamaný. Alebo dokáže napríklad súcitiť s obeťami vojnového násilia a pritom cítiť žiaľ – nie však nad utrpením týchto obetí, ale nad svojimi vlastnými pocitmi zármutku, ktoré v dôsledku svojho domnelého „súcitu“ prežíva: „Ja chudák musím žiť v takomto svete!“  Hádam nemusím vysvetľovať, prečo narcizmom popretkávaná perspektíva sveta nie je perspektívou legitímnou. Dodám len, že malému dieťaťu je tento spôsob prežívania svojho vzťahu k okolitému svetu vlastný a prirodzený. Ako dieťa dospieva, narcizmus sa vo väčšine prípadov vytráca. Pokiaľ však takýto psychologický stav pretrvá i do dospelosti, je to problém.

Nie o všetkých perspektívach je však možné jednoznačne povedať, či sú alebo nie sú narcistické. Ako som už naznačil v predošlej časti série, hoci naša moderná civilizácia disponuje enormným množstvom vedeckých poznatkov, akonáhle príde reč na niečo, čo prekračuje mantinely materialistického chápania sveta, pre dnešnú vedu tak dôležitého, je úplne stratená. V „mainstreamovej“ vede sa takmer všetky fenomény a skúsenosti, ktoré sa vzpierajú materialistickému chápaniu sveta, považujú za prejavy duševnej patológie jednotlivca, prípadne patológie na úrovni celých kultúr. V tomto ponímaní je i väčšina duchovných tradícií, ezoterných a okultných náuk značne narcistická, nakoľko majú všetky jedného spoločného menovateľa – predstavu, že svet sa akoby točil okolo vás. Vezmite si napríklad takú astrológiu. Astrológovia veria, že vaša osobnosť, dary a prekliatia, ktoré ste si doniesli do vena, sú predurčené tým, ako vyzerala nočná obloha v čase a mieste vášho narodenia. Navyše, všetky významné udalosti vášho aktuálneho života majú byť determinované tým, ako vyzerá nočná obloha práve teraz. Pochopiteľne, z perspektívy moderného, vedecky uvažujúceho človeka ide o holý nezmysel. Takýto človek by mohol svojmu kamarátovi, ktorý verí v astrológiu, povedať čosi nasledovné: „Svet sa predsa netočí okolo teba – a to doslova! Rozpoloženie hviezd na nočnej oblohe z perspektívy miesta a času tvojho narodenia je predsa z hľadiska vesmíru celkom bezpredmetná udalosť, tobôž by ešte nejakým zvláštnym spôsobom mala byť previazaná s tebou, tvojou osobou a tvojím osudom! Hviezdy sa predsa riadia pevne danými fyzikálnymi zákonmi a netočia sa okolo teba. Ty si hviezdam ukradnutý!“ Podobným spôsobom možno za narcistický považovať napríklad tarot („to, akú kartu si si vytiahol, závisí od množstva celkom náhodných faktorov a nie od tvojej budúcnosti“), vieru v synchronicity („to, že si na dovolenke na opačnom konci planéty stretol svojho dávneho kamaráta z detstva, je náhodná koincidencia a nie niečo, čo vesmír uplietol špeciálne pre teba“) či v telepatiu („a to, že deň predtým si si na toho kamaráta spomenul a on ti práve zavolal, je náhodná koincidencia a nie výsledok toho, že by tvoj dávny kamarát poznal tvoje myšlienky“). Ako človek, ktorý sa o tieto fenomény dlhodobo zaujíma (a verí v ne), tvrdím, že v týchto a podobných prípadoch nie je celkom na mieste hovoriť o prejavoch narcistického spôsobu myslenia. Omnoho adekvátnejšie by bolo hovoriť jednoducho o fenoménoch, založených na iných než materialistických paradigmách či rádoch – takých, ktoré sa namiesto toho, aby na človeka (chápaného ako jeho telo) nazerali ako na súčasť sveta (chápaného ako večný priestor), pozerajú na svet ako na projekciu vnútri ľudského (či iného) vedomia. Tento pohľad nie je sám osebe iracionálny, je len príliš vzdialený nášmu súčasnému spôsobu uvažovania. Viac o tomto myšlienkovom posune v tomto mojom blogu. Osobne preto odporúčam nerobiť pri týchto náukách prirýchle súdy a neodpisovať ich všetky ako narcistické, a teda automaticky nepravdivé. Ich kritika z môjho pohľadu do príručiek kritického myslenia nepatrí. A predsa môžete tento odstavec brať len ako môj skromný kontroverzný názor. Väčšina súčasných autorov považuje materialistické usporiadanie sveta stále za dané a vyššie menované fenomény pripisuje presne tým istým psychologickým mechanizmom, ktoré stoja v jadre akejkoľvek formy narcizmu.

 

Paranoidné perspektívy

Niečím podobným, ale omnoho nepríjemnejším a nebezpečnejším než narcizmus je takzvaná paranoja. Ide o presvedčenie, že mi všetci ľudia chcú zle, že sa proti mne spikli, že ma chcú či už doslova alebo v prenesenom význame zničiť. Pre človeka, trpiaceho paranojou, nie je ničím neobvyklým myslieť si, že ho niekto prenasleduje, že naňho za jeho chrbtom „kujú pikle“, že mu jeho hostiteľ v ponúknutom jedle či nápoji podsunul otravu. Týmto spôsobom si interpretuje i svoje vnímanie okolitého sveta: „Ten okoloidúci, ktorý práve zašiel za roh, sa na mňa pozeral akosi zvláštne…“, „To auto ide za mnou už cez celé tri ulice…“, „Keď mi podával ten pohár čaju, na zlomok sekundy zrejme neovládol svoju reč tela a ja som videl ten jeho potmehúdsky úsmev…“ Možno ste už i vy zažili situáciu, keď vám na ulici či v autobuse už na prvý pohľad agresívny človek vytýkal: „Ako si sa to na mňa pozrel? Máš nejaký problém?!“ Aj to je prejav paranoidného správania. Iným príkladom zo života sú vysoko žiarliví jedinci, presvedčení o tom, že ich partneri či partnerky ich podvádzajú a kedykoľvek, keď sa ocitnú v spoločnosti bez nich, flirtujú s inými. No ako pri narcizme, i pri paranoji existujú ľahšie i ťažšie prípady. V tých najťažších prípadoch – pri takzvanej paranoidnej schizofrénii – môže byť človek posadnutý napríklad predstavou, že mu neznáme entity čítajú myšlienky, aby ich v budúcnosti zneužili proti nemu, prípadne ho sledujú prostredníctvom vysoko pokročilých technológií, ako sú napríklad mikročipy, špeciálna nanotechnológia ukrytá v jeho hodinkách, o ktorej nikdy nikto nepočul, či rádiové vlny, vysielané zo satelitov na obežnej dráhe a mieriace priamo na jeho mozog.

V každom prípade predstavuje paranoidný spôsob myslenia a vnímania sveta vážny problém pre kvalitu života paranoidného človeka, nehovoriac o priam život ohrozujúcom nebezpečenstve pre jeho bezprostredné okolie. I v tomto prípade verím, že nemusím vysvetľovať, prečo paranoidná perspektíva sveta nie je legitímna. To platí v prípade jednotlivcov, ako i v prípade celých sociálnych skupín či národov.

 

Než niekoho obviníte z paranoje…

No ani s odsudzovaním paranoidných jednotlivcov či národov by sme sa nemali uponáhľať. Takéto odsúdenie je totiž vážnou vecou a v prípade, že by bolo nespravodlivé, by bolo vážnym zdrojom krivdy. Nemali by sme zabúdať na to, že v minulom režime nebolo ničím zvláštnym zatvárať nepriateľov režimu do psychiatrických liečební s odôvodnením, že sú „paranoidní“. Ich domnelá paranoja sa mala prejavovať napríklad domnelým bludom o tom, že sú prenasledovaní. Háčik bol v tom, že o žiaden blud v skutočnosti nešlo. Koniec koncov, i s tou žiarlivosťou to občas býva trochu inak. Občas je to práve ten „žiarlivý“ z partnerov, kto si situáciu vyhodnocuje správne. Niet ľahšieho spôsobu, ako zatĺkať neveru, než pred partnerom ako pokazená gramofónová platňa opakovať, že je žiarlivý. Táto manipulatívna technika má i svoj názov. Hovorí sa jej gasslighting a jej účelom je naštrbovať partnerovu dôveru vo vlastný úsudok a intuíciu až dovtedy, kým uverí, že chyba vlastne vôbec nie je v neférovom správaní jeho partnera-manipulátora, ale v ňom samotnom a v jeho paranoidných sklonoch. Obeť gasslightingu tak nielen že uverí klamárovi, že „skutok sa nestal“, no navyše uverí i tomu, že je sama buď bláznom, alebo inak mentálne nespôsobilou. Že ide o obzvlášť nechutnú manipulatívnu techniku, ktorá sa na svojej obeti dopúšťa zvláštnej krivdy, asi nemusím zdôrazňovať. Aby to však nebolo také jednoduché, tak podobne, ako je občas problematické obvinenie z paranoje, býva problematickým i obvinenie z gasslightingu. Problém totiž spočíva v tom, že zo zdeformovanej subjektívnej perspektívy človeka, trpiaceho paranojou, sa bude akékoľvek upozornenie na jeho paranoju javiť ako gasslighting.

Takzvaní alternatívci sú mimo iného ľuďmi zvlášť citlivými na krivdu a spoločenskú, kultúrnu či názorovú nerovnováhu. Majú preto prirodzený súcit voči obetiam gasslightingu. Sám nie som iný. Lenže na to, aby sme súcitili s obeťou gasslightingu, je prinajmenšom vhodné, aby sme si boli najskôr istí, že sa na nej gasslighting skutočne pácha. Inými slovami, či určite nie je „iba“ paranoidná. Z mojej skúsenosti mnoho alternatívcov došlo vo svojej tolerancii k názorovým menšinám až tak ďaleko, že sú schopní už i samotnú existenciu fenoménu paranoje popierať či bagatelizovať. Je totiž omnoho ľahšie predstaviť si krivdu, páchanú gasslightingom, než skutočnú paranoju. Každý si vie predstaviť politicky nepohodlného mysliteľa, ktorého zatvorili na psychiatriu s cieľom zdiskreditovať ho a zbaviť sa ho. Ale ten, kto sa vo svojom živote stretol s človekom, trpiacim na paranoidnú schizofréniu, by hrozbu paranoje určite nepodceňoval. Pretože takíto ľudia existujú – a nie, nie sú prenasledovaní, ani ich nikto nechce zavraždiť.

Mimo to, že ľudia, trpiaci paranojou, sú sami potenciálne nebezpeční, sú i mimoriadne problematickými spoločníkmi. Mať paranoidného jedinca v rodine či inom úzkom type vzťahu znamená rezignáciu na akúkoľvek konštruktívnu diskusiu. Človek, ktorého vnímanie je ohnuté paranojou, nie je nikdy ničomu na vine. Na vine sú vždy tí druhí – avšak skôr ich domnelými intrigami, ktoré sa v skutočnosti nikdy neudiali, než skutočnými činmi. Sebareflexia takéhoto spoločníka je na bode mrazu. Navyše je tak posadnutý pocitom krivdy voči svojej osobe, že tento pocit dominuje prakticky väčšine jeho bdelých myšlienok. Paranoidný jedinec je infantilný a neschopný zaujať k druhým ľuďom postoj „dospelého k dospelému“. Veľmi dobre chápe, ako sú všetci ľudia, ktorí sa okolo neho v minulosti obšmietli, zodpovední za jeho súčasné životné nešťastie, no je celkom neschopný vidieť vlastnú zodpovednosť za smerovanie svojho života a možné šťastie či nešťastie zajtrajška, tobôž nie svoj vlastný diel zodpovednosti na životoch druhých. Konštruktívnu spoluprácu na riešení problémov preto s takýmto človekom nečakajte. A hlavne ho nikdy, nikdy nekritizujte!

A prečo to hovorím? Preto, aby sme si uvedomili, na aký problém máme zavarené, ak paranoja prenikne do geopolitiky. Dnes, 77 rokov od skončenia druhej svetovej vojny a následného podpísania Charty OSN, by sme od každého skutočného štátnika očakávali, aby bol schopný s ostatnými štátmi medzinárodného spoločenstva jednať ako dospelý s dospelým. Pokiaľ ide navyše o štát, ktorý vlastní zbrane hromadného ničenia vrátane jadrových, toto očakávanie platí o to viac. Štátnik zoskupenia, ktoré sa chce nazývať veľmocou, by mal byť v 21. storočí schopný povzniesť sa nad minulé skutočné i domnelé krivdy voči svojmu národu a radšej než na zodpovednosť druhých za svoju vlastnú súčasnosť by mal svoju pozornosť sústrediť na zodpovednosť svoju vlastnú za budúcnosť – svoju vlastnú, ako i zvyšku sveta. Ale v dnešnom Rusku vidíme pravý opak. Paranoidné vzťahovanie k medzinárodnému spoločenstvu demokratických štátov preniklo do morku jeho kostí a dnes sa stalo bezprostrednou príčinou hrozby jadrovej vojny. Rozumej katastrofy pre celý svet.

Rusko ako národ je už celé storočia posadnuté pocitom krivdy. Priemerný Rus dnes cíti pocit krivdy voči svojmu národu dokonca i za rozpad Sovietskeho zväzu, akoby účelom existencie ním podmanených štátov vrátane Slovenska bolo plnenie narcistických túžob Ruska. Keď teda dnes Putin a jeho administratíva, stelesnená v osobe Lavrova, vyhlasujú, že Západ sa proti nim svojou pomocou Ukrajine a ekonomickými sankciami spikol s cieľom zničenia Ruska, nadväzujú tak len na svoju dlhoročnú národnú tradíciu. To isté spravil ruský moderátor televízie Rossija 1 Dmitrij Kiseľov, keď Veľkej Británii za pomoc Ukrajine v hodnote 300 miliónov libier pohrozil útokom najmodernejším ruským jadrovým torpédom. Ostatne hrajú ruské vládne televízie v ich národnom športe utvrdzovania sa v predstave, že Západ sa proti Rusom spikol, v súčasnosti významnejšiu rolu, než kedykoľvek predtým. Stačí sa pozrieť, čím sú Rusi vo svojich médiách denne kŕmení. Tento otitulkovaný úryvok z relácie Večer s Vladimírom Solovjovom hovorí za všetko. Suma sumárum, Rusku je vlastný značne paranoidný pohľad na svet, čo sa odráža i v proruských naratívoch, prenikajúcich k nám formou „ruských uhlov pohľadu“ skrz alternatívne médiá. Toto tvrdenie si do väčšej hĺbky rozoberieme nabudúce.

 

Vyššie perspektívy

Jedna vec, ktorej by sme si v súvislosti s problémom perspektív mali byť vedomí, je, že existujú širšie (tiež nazývané vyššie) a užšie (nižšie) perspektívy v závislosti od šírky kontextu, ktorý berú do úvahy. O tých „vyšších perspektívach“ a o záveroch z nich vyplývajúcich potom možno právom hovoriť ako o múdrejších, ba snáď i objektívne dôležitejších než o tých „nižších“. Keď si svoj názor na pesticídy vytvorím na základe ich vplyvu na moju úrodu, množstva voľného času, ktorý mám k dispozícii na záhradkárčenie, či výnosnosti akcií Monsanta, bude moja perspektíva rovnako pravdivá ako v prípade, že svoj názor vybudujem na porozumení princípom ekológie a znalosti permakultúry, prirodzenej a udržateľnej alternatívy k metódam tradičného poľnohospodárstva. A predsa bude tá prvá perspektíva obmedzenejšia a hlúpejšia, než tá druhá. V takomto prípade možno právom hovoriť o tom, že druhá z perspektív – a teda i z nej vyplývajúci typ názorov – je objektívne dôležitejšia, než tá prvá.

Pochopiteľne však nebýva vždy jednoduché sa jednoznačne zhodnúť na tom, či sa jedná o prípad tohto typu. Pokiaľ sa na tom nedokážu zhodnúť ani odborníci s otvorenou mysľou a bez konfliktu záujmov, je pravdepodobné, že nejedná. Niekto by napríklad mohol byť v pokušení označiť za vec vyššej perspektívy názor, že veľkosť ľudskej populácie je nutné behom najbližšej generácie znížiť. Isteže by bolo dobré, keby sa to podarilo, ale dá sa tento cieľ dosiahnuť aj bez uchýlenia k eticky pochybným praktikám? Ak nie, nedal by sa náhodou problém (ne)udržateľnosti ľudského života na planéte Zem vyriešiť aj inak? Čo tak napríklad prestať na tejto planéte fungovať ako parazit? Čo tak zmena konzumného spôsobu života našej spoločnosti, zmena ekonomického systému, zameraného na nekonečný rast a tlak na nekonečnú spotrebu, oslabenie moci korporácií, obmedzenie konzumácie mäsa či využívania fosílnych palív na úkor obnoviteľných zdrojov energie? Toto všetko sú možné riešenia toho istého problému, ktorý by niekto mohol chcieť riešiť „reguláciou populačného rastu“, nech už si pod ňou predstavíme čokoľvek. Potrebu dramatického zníženia veľkosti ľudskej populácie teda nemožno považovať za vec akejsi obzvlášť „vyššej“ perspektívy, hoci časť ľudí vrátane vedcov by mi iste mohla oponovať.

 

Problém vyšších perspektív v propagande

Jednou z pascí, s ktorými propaganda zrejme vedome pracuje, je podsúvanie predstavy, že určité ňou predostierané perspektívy sú vyššie než iné a majú teda objektívne väčšiu váhu. Nakoľko však drvivá väčšina z nás o probléme perspektív do takejto hĺbky nepremýšľa, ľahko túto manipuláciu prehliadne a tejto hre podľahne. Jedným z dôsledkov fenoménu „vyšších a nižších perspektív“ je predpoklad, že existuje jeden objektívne pravdivý názor či jedno objektívne platné morálne stanovisko, ku ktorému by sa hypoteticky mali na konci cesty dopracovať všetci tí, ktorí si pred tou „najvyššou perspektívou“ nezatvárajú oči. V téme používania pesticídov a insekticídov to tak skutočne je. Tieto látky sú pre našu planétu nebezpečné. Nemali by sme ich používať. Ak existuje alternatíva – a alternatíva existuje, volá sa permakultúra – mali by sme sa k nej čo najrýchlejšie uchýliť. Ale pozor. Zďaleka nie všetky problémy sú takto ukážkovo hierarchicky štrukturované. Osobne si myslím, že najväčším nebezpečenstvom propagandy zďaleka nie je jej upozorňovanie na to, že svet nie je čierny alebo biely a že každá minca má dve strany. Jej najväčšou hrozbou je vyvolanie dojmu, že tá naša jedna perspektíva, na ktorú sme v našom mainstreame zvyknutí, je práve tá menej dôležitá. Propaganda vám naoko iba otvorí oči voči vnímaniu ďalšej nevinnej perspektívy, no spolu s ňou vášmu podvedomiu podsunie i pocit, že práve táto perspektíva je vyššia, dôležitejšia a objektívne pravdivejšia. Inými slovami, už viac nie je jedno, čo si budete myslieť a ako sa rozhodnete zachovať. S poznaním novej perspektívy sa na vás vzťahujú nové „objektívne“ morálne imperatívy.

Na to, aby nás propaganda presvedčila o tom, že určitá perspektíva je „vyššia“ než ostatné, využíva rôzne praktiky. Za určitých okolností na to zo strany propagandistov nie je potrebné vôbec nič – stačí, ak je príslušná perspektíva v našom domácom diskurze považovaná za tabu. Tabu malo odjakživa zvláštnu magickú moc. Prejavuje sa napríklad i v individuálnej psychológii človeka. Našich spoločensky či morálne neakceptovateľných myšlienok, túžob a emócií sa najväčšmi obávame v prípade, keď sme ich sami pred sebou dávno potlačili a vytesnili. Po potlačení sa nám totiž tieto psychické obsahy vracajú do vedomia v omnoho hrozivejšej podobe a my nadobúdame pocit, že sme ich otrokmi, že sa pred nimi musíme stoj čo stoj brániť, a v prípade, že by sme nad nimi čo i len na okamih stratili kontrolu, zmocnia sa nás. Pretože v hĺbke duše vieme, že nech bojujeme, ako bojujeme, stále sú naše. Ak však prekonáme túto prvotnú hrôzu a dovolíme si potlačené duševné obsahy plne zvedomiť, zrazu zistíme, že v skutočnosti nás nedeterminujú. Áno, zistíme, že naozaj sú naše. Možno, že náš sebaobraz s nimi už nebude taký krásny ako bez nich. Ale zároveň zistíme, že hoci sú tieto duševné obsahy naše, nie sú nami. A my nie sme nimi. Akonáhle sa nevedomé stane vedomým, jeho magická moc je fuč a my máme o jedného otrokára menej. To isté platí i pre magickú moc tabu. V domácom diskurze je v dôsledku domácej či spojeneckej propagandy (či jednoducho len pod vplyvom kultúry alebo historického politického vývoja) vždy mnoho tém tabu. Vďaka nim je naša verzia reality tak trochu prikrášlená a tak trochu jednostranná. To však nahráva propagande cudzích mocností, ktorej potom často stačí len poukázať na naše tabu. Porušenie týchto tabu môže viesť k triezvejšiemu, menej jednostrannému a menej dokonalému kolektívnemu sebaobrazu. Nie vždy sme však schopní rozlíšiť, že to samo osebe ešte nie je dôvodom na to, aby sme príslušný tabuizovaný uhol pohľadu považovali za ten „najdôležitejší zo všetkých“.

V praxi sa však stretávam skôr s tým, že propagandistické naratívy nevsádzajú „all in“ na tabu. Najčastejšie vás o nadradenosti určitej perspektívy presvedčia jednoducho s tým, že vám ju podsunú ako súčasť už hotovej skladačky sveta. Prečo je v kontexte vojny na Ukrajine zo všetkého najdôležitejšie zaoberať sa vzťahom medzi USA a Ruskou federáciou? Pretože Spojené štáty usilujú o to, aby Rusko zničili. A prečo o to usilujú? Preto, lebo chcú ovládnuť celý svet a Rusko je posledným štátom sveta, ktorý im v tom bráni. Navyše Rusko usiluje o alternatívne svetové usporiadanie na základe celkom nového svetového poriadku, ktorý by na rozdiel od toho „amerického“, kapitalistického, vo svete presadzoval spoluprácu a spolužitie. Skladačka sveta je na svete a spolu s ňou i dôvod, aby sme práve konflikt medzi USA a Ruskom považovali za to najdôležitejšie, čo sa v súčasnosti deje, a pritom nechali Rusko páchať na Ukrajincoch to, „čo si zaslúžia“. O pravdivosti tejto skladačky sveta dnes diskutovať nebudeme. Ak Rusko verí, že má k dispozícii lepšiu ideológiu a lepší svetový poriadok než celý zvyšok sveta, nech ju, prosím, najskôr aplikuje na riadenie svojho vlastného štátu. Zatiaľ ju tam totiž nevidím.

Naša situácia je teda zapeklitá. Pokiaľ totiž v určitom probléme skutočne existuje niečo ako vyššia perspektíva, z ktorej objektívne vyplývajú isté nároky na zrevidovanie našich postojov, rozhodnutí a krokov, mali by sme usilovať o jej hľadanie. Zároveň však musíme byť pred naratívmi, upozorňujúcimi na akúsi „vyššiu perspektívu“, v dôsledku ktorej je „objektívne nutné zrevidovať naše postoje, rozhodnutia a kroky“, obzvlášť ostražití. Je totiž možné, že sa nás len ktosi snaží zmanipulovať do pozície, kedy si budeme myslieť, že ak chceme byť múdrym a vedomým človekom, nemáme inú možnosť, než… konať v súlade s jeho záujmami.

 

Ďalšie propagandistické taktiky: „nižšie“ perspektívy a zužovanie kontextu

Namiesto prezentovania jednej z perspektív ako „vyššej“ nám občas môže propaganda podsúvať predstavu opačnú, totiž že niektoré z inak relevantných perspektív sú v skutočnosti len akýmisi „nižšími“ perspektívami, ktoré v komplexe udalostí nehrajú vôbec žiadnu rolu. Pod rúškom zdanlivého rozšírenia nášho pohľadu na svet ho tak propaganda v skutočnosti zúži tým, že nepohodlné perpsketívy označí za nehodné uvažovania, a my jej ešte budeme ďakovať za to, že nám otvorila oči. Jedna perspektíva sa pridá, dve sa odoberú. V konečnom dôsledku nás propagandisti dostanú tam, kde nás chcú mať, presne ako v prípade podsunutia predstavy o jedinej „vyššej perspektíve“. Presne toto sa deje v súvislosti s dianím na Ukrajine, keď ruská propaganda rozširuje predstavu, že reakcia Západu na ruskú vojenskú inváziu (vojenská, finančná či informačná výpomoc Ukrajine a sankcie voči Rusku) je v skutočnosti čisto geopolitickou záležitosťou, ktorej jediný cieľ je zničiť Rusko. Napriek tomu, že táto perspektíva je už na prvý pohľad paranoidná, je treba na obranu Ruska povedať, že USA sa cieľom destabilizovať Putinov režim v Rusku už dlhodobo nijako zvlášť netají (mimochodom, aj Kremeľ dlhodobo usiluje o rozvrat nielen USA, čo dokazuje napríklad i jeho zaangažovanosť v amerických prezidentských voľbách na podporu Donalda Trumpa). Preto možno povedať, že je aspoň čiastočne legitímne naozaj brať túto perspektívu do úvahy. Avšak Rusko nekončí tým, že túto paranoidnú perspektívu „berie do úvahy“. On na ňu všetky ostatné perspektívy redukuje. Popri inom i tú, ktorá je podľa väčšiny z nás tou najkľúčovejšou, avšak pre Rusko bezkonkurenčne najnepohodlnejšou – perspektívu prostej morálky. V Kremľom rozširovaných naratívoch sa podsúva predstava, že iba naivný idiot s klapkami na očiach si môže myslieť, že v takých politických záležitostiach, akými sú vojny, môže hrať skutočnú rolu čosi ako morálka. Každý rozhľadený človek predsa musí vedieť, že vojny sú záležitosťou nekompromisne chladných a striktne racionálnych intríg veľkých geopolitických hráčov, ktorí si nehľadia na nič iné, než na svoje vlastné geopolitické záujmy. Morálka je pritom iba obyčajný propagandistický spôsob, ako ospravedlniť svoje nehumánne konanie v očiach nevedomého ľudu. „To ste si snáď vážne mysleli, že európske štáty pomáhajú Ukrajine preto, že chcú zachrániť Ukrajincov a Ukrajinky pred umieraním? Ste vy ale naivní, a navyše ešte aj pokryteckí! Takto to predsa vo svete nechodí!“

Naozaj nie? A ako to teda vo svete chodí? Aj Veľká Británia sa do druhej svetovej vojny zapojila iba preto, lebo jej z ekonomických či mocenských dôvodov vyhovovalo oslabiť a destabilizovať Nemecko, ktoré bolo inak „úplne v pohode“ štátom? Ak sa na túto hru chytíte, nielen že sa ocitnete v temnom a bezútešnom vesmíre, z ktorého vás zachráni snáď už len oprávnený odvetný jadrový útok Rusov, no čo je ešte horšie, stratíte zmysel pre elementárnu morálku. Zrazu sa dobré stane zlým a zlé dobrým. Zrazu váš cit pre morálku viac neznamená nič.

Existuje perspektíva amerických geopolitických záujmov, ako i perspektíva prostej morálky. Obe sa čiastočne prelínajú, avšak žiadnu nemožno skutočne zredukovať na tú druhú. Je dielom ruskej propagandy, prezentovať vojnu na Ukrajine výhradne ako geopolitický konflikt medzi USA a Ruskom. Tento konflikt síce skutočne existuje a zaiste hral dôležitú rolu v Putinovom rozhodnutí iniciovať na susednej Ukrajine vojnu. Avšak táto vojna bude aj tak stále vojnou medzi Ruskom a Ukrajinou. Ani sme sa nenazdali a diskurz o nej sa po zdanlivom rozšírení o skrytú šedú eminenciu USA náhle zúžil na dve „perspektívy“ – proruskú a proamerickú. A my sa v nekonečnej slučke diskusie medzi týmito dvoma „perspektívami“ zamotávame. Povaha samotnej diskusie sa razom mení z diskusie o uhloch pohľadu a aspektoch skutočnosti na diskusiu o tom, ktorá zo zúčastnených strán v čom klame. Toto ale vôbec nie je kontext, v ktorom sme sa chceli pohybovať na začiatku. Kam sa v ňom napríklad vyparila samotná Ukrajina? Vytratila sa i samotná podstata problému. Totiž, že za našimi hranicami zavládlo bezprávie a denne tam umierajú nevinní ľudia – muži, ženy i deti.

Osobne by som rolu prostej morálky vo vojnách rozhodne nepodceňoval. Ak už by morálka nemala mať svoje pevné miesto ani len v pomoci obetiam brutálnej vojny na našom vlastnom kontinente, utekajúcim pred možno nevyhnutnou smrťou v boji za rovnaké hodnoty, aké si ctíme my, tak v čom potom? Zároveň si ale všímam, že časť ľudí ma pre tieto vyjadrenia zákonite bude vnímať ako naivného. A pritom sa zamýšľam nad tým, akú rolu v propagande môže zohrávať túžba niektorých ľudí nepôsobiť pred svojím okolím naivne. Na túto psychologickú túžbu pritom dokážu obzvlášť dobre apelovať platení ruskí trolovia v internetových diskusiách pod polarizujúcimi statusmi, blogmi či videami. Občas postačí taká drobnosť, ako keď vám na váš status, apelujúci na elementárnu morálku, zareagujú „rehotajúcim sa smajlíkom“. Alebo ešte nepatrnejšia – stačí, ak budete vidieť dostatočný počet tohto typu smajlíkov pod podobne ladeným príspevkom nejakej známej osobnosti. Nikdy nepodceňujte stopu, ktorú vo vás zanecháva takýto typ podprahových detailov. Na agendu takzvaných trolov si ešte detailnejšie posvietime v neskorších častiach série.

 

Tak má teda každá minca dve strany?

V závere sa vrátime k otázkam, položených v úvode. Je teda každé poukazovanie na to, že pravda býva uprostred a každá minca má dve strany, ruskou propagandou? Isteže nie. Napriek tomu sú tieto naratívy v ruskej propagande bežné. Hoci teda stojí za to, vypestovať si voči nim citlivosť, samé osebe nie sú problémom. Samozrejme, že každá minca má dve strany. A každá kocka šesť. A každá guľa jednu! Záleží od situácie. Perspektívy sú zložitým filozofickým problémom. Skutočné nebezpečenstvo ruskej propagandy teda nespočíva v tom, že poukážu viac než na jeden spôsob, ako sa možno pozrieť na veci. Jej skutočné nebezpečenstvo spočíva v tom, že s problémom perspektív dokáže vedome pracovať. Jej cieľ pritom nie je otvoriť vám oči a spraviť z vás vedomejšieho či slobodnejšieho človeka. Jej jediným cieľom je zmanipulovať vás do takých názorových pozícií, v ktorých vás chce mať.

Druhou položenou otázkou bolo, či majú takzvaní alternatívci pravdu, keď predpokladajú, že stratégia „otvorenosti voči všetkým informáciám, uhlom pohľadu a názorom“, a teda i voči všetkým zdrojom, ich zákonite môže priviesť len k celistvejšiemu, pravdivejšiemu a objektívnejšiemu pohľadu na svet. S touto predstavou súvisí i podceňovanie roly kritického myslenia a bagatelizácia manipulatívnosti alternatívnych médií. Myslím si, že v tomto článku sme si ukázali, že zmienený predpoklad alternatívnej časti spoločenského spektra je naivný. Ruská propaganda, ktorá k nám prehovára skrz alternatívne médiá (no možno sa k nej dopracovať i sledovaním najrôznejších zahraničných zdrojov) zďaleka nekončí pri tom, že nás informuje o zamlčaných objektívnych faktoch. Zamlčované fakty sa v nej miešajú s faktami, účelovo vytrhnutými z ich skutočného kontextu, s polopravdami i s úplnými klamstvami, dezinformáciami a fake news, pričom celý tento koktejl sa okoreňuje určitými emóciami a zasadzuje sa do rámcov určitých naratívov. Výsledkom je, že spolu s informáciami – či už pravdivými alebo nepravdivými – sú nám instantne podsúvané aj ich interpretácie. Občas si dokonca myslíme, že príslušné „informácie“ nám otvorili oči a rozšírili kontext, v rámci ktorého o spoločenských problémoch uvažujeme, a pritom si ani len nestihneme všimnúť, že v skutočnosti tento kontext skôr zúžili, a to veľmi špecifickým spôsobom. A predovšetkým nám pod nevinným prísľubom „iných uhlov pohľadu“ podsúvajú hotové skladačky sveta. Toto všetko sa zvyčajne prešmykne naším vedomím celkom bez toho, aby sme si vôbec stihli uvedomiť, že výsledné „poznanie“, ktoré sa po istom čase čítania propagandistických zdrojov akoby náhodou vyjaví v našej mysli, bolo už vopred naplánované. Samozrejme niekým, kto má celkom odlišné záujmy, než je hľadanie a šírenie objektívnej pravdy.

Na záver zhrnutie dvoma vetami. Milí alternatívci, nemusíte milovať Ameriku, ani čítať Denník N na to, aby ste mohli byť kritickí i voči Rusku a spôsobu, akým sú v alternatívnych médiách prezentované takzvané „alternatívne fakty“. Veď vaším cieľom je hľadanie objektívnej pravdy, nie?

Mgr. Martin Oravec

Mgr. Martin Oravec

Som zakladateľ projektu VHLAVE.SK. Založil som ho s cieľom zhromaždiť na jednom mieste ľudskou rečou podané, konzistentné a explicitné informácie v oblasti tak chaotickej, ako je psychológia, psychoterapia a duševné zdravie. Nikdy ma neuspokojil rozporuplný a polovičatý spôsob, akým sú informácie tohto druhu prezentované štandardne, a tak som sa rozhodol to spraviť inak, hoci psychoterapiu nevykonávam. V súčasnosti sa aktívne zaoberám filozofiou, píšem knihu na tému filozofie vedy s dôrazom na idealistické alternatívy k materialistickej vede a zároveň sa zaoberám problematikou dezinformácií.

Zobraziť autorov profil