Kedy a ako sa rozprávať o smrti?

[voľné pokračovanie blogu Smrť očami detí]

Úplne najideálnejšie je, ak nečakáme na nejakú smutnú udalosť v blízkej rodine, ale otvorene pristupujeme k tejto téme. Ak má dieťa domáce zviera, ktoré zomrie, už sa vyskytla príležitosť porozprávať sa. Alebo pri návšteve cintorína. Kolobeh života a smrti vieme vysvetliť na prírode, motýľoch a pod. Nápomocné sú aj knihy, rozprávky, kde sa určitým spôsobom vyskytuje téma smrti.

Ak sa dieťa samé pýta, predpokladáme, že niekde niečo počulo, videlo a potrebuje si veci vyjasniť. Buďme mu k dispozícii.

Všeobecne platia odporúčania, že ak sa s dieťaťom rozprávame o smrti, máme byť naozaj úprimní. Polopravdy spôsobujú často viac škody ako úžitku. Používajme slová ako “zomrieť a smrť”, nebojme sa nazvať veci pravými menami. Ak dieťa niečo potrebuje vedieť, opýta sa. Vtedy počúvajme a odpovedajme jednoducho, ale vždy pravdivo na otázku dieťaťa. Napríklad “dedo už nepríde na moje narodeniny?” Naša odpoveď: “nie, už nepríde”. Nekomplikujme, nevysvetľujme, nezamotávajme sa, ak ho ešte bude niečo zaujímať, opýta sa. Nebojme sa a nehanbime sa pred dieťaťom plakať- ukazujeme totiž spôsob, akým sa vyrovnávame so smrťou. Veľmi jednoducho a úprimne môžeme povedať, že sme smutní, lebo dedo zomrel, chýba nám, tak plačeme.

Ak na niektorú otázku nepoznáme odpoveď, priznajme si to, sú totiž otázky, na ktoré odpovede neexistujú. Môžeme mu navrhnúť, že odpovede môžeme hladať spolu alebo sa ho opýtať, čo si o tom myslí on. V tom prípade ho neopravujme, pozorne ho počúvajme, môžeme sa totiž veľa dozvedieť o tom, aké má naše dieťa vedomosti o smrti a ako si to predstavuje.

Pre dieťa (ale aj pre každého človeka v každom veku) je veľmi oslobodzujúce mať možnosť hovoriť s niekým o svojich názoroch a postojoch bez toho, aby ho ten človek odsudzoval a opravoval. Prejavme ozajstný záujem a počúvajme. To stačí.

Nečakajme na to, kým niekto zomrie, zoberme deti na cintorín, hovorme o tom a vysvetlime, o čom návšteva cintorína je a prečo zapaľujeme sviečky. Spomínajme a rozprávajme sa. Áno, aj o smrti.