BLOG

Psychické problémy sú v našej spoločnosti ešte stále tabu. Zdá sa, že všade naokolo sú samí silní a sebavedomí jedinci, ktorí nielen že zvládajú všetky požiadavky života, ale navyše sú i mimoriadne úspešní. Vlastne keď si tak prescrollujem Facebook, zdá sa, že úspech je dnešnou normou. Som snáď jediný, kto zo seba má pocit, že do tejto normy nezapadá? Naozaj sú všetci okrem mňa sebavedomí, silní a úspešní (vo všetkom)?

Asi nie – minimálne Ty to asi tiež nebudeš mať v hlave úplne v poriadku, keď si to čítaš – paráda! Nie som sám! Na tomto svete existujú mimimálne dvaja ľudia, ktorí sú stále ľuďmi, a nie robotmi! Neber prosím moje slová príliš vážne a poďme si radšej celú túto situáciu rozobrať detailnejšie.

Choroba našej spoločnosti

Nemusím dvakrát dokazovať, že psychické problémy, rovnako ako akékoľvek životné problémy, bolesť a utrpenie, sú v západnej civilizácii tabu. Od človeka sa očakáva, že bude šťastný, úspešný a spokojný. V ideálnom prípade tiež zdravý. Ak čokoľvek z toho chýba, je tu problém! Z človeka sa stáva slaboch, ktorý nezvláda nároky života. Takáto krutá pravda však nemôže výjsť najavo, a preto je lepšie ju tajiť, a naďalej na otázku “ako sa máš” odpovedať “dobre”.

Ešte horšie priznanie, než že som slaboch, by bolo priznanie, že som psychicky chorý. Povedzme, že ako väčšinový obyvateľ Slovenska viem veľmi málo o psychických poruchách, avšak keď sa tak pozerám na všetkých tých šťastných a úspešných ľudí na sociálnych sietiach – a ja sa tak absolútne necítim – nadobúdam pocit, že nejakú tú poruchu asi predsa len mám. Je to o dôvod viac tajiť, čo sa deje v mojom vnútri. Čo by sa to len rozpútalo za peklo, keby o mne vyšlo najavo, že mám nejakú psychickú poruchu? Že nie som normálny?

A popritom všetko mi kdesi na pozadí stále vŕta hlavou jedna myšlienka. A totiž, že tu niečo nesedí. Že ja som vo svojej podstate v poriadku – i keď práve nemusím byť šťastný – a to, čo v poriadku nie je, je spoločnosť.

Mám úplnú pravdu. Ale zároveň je pravdou aj to, že kým budem lipnúť na myšlienke, že som v poriadku, môj život sa podstatne nezmení.

Tragédia psychodiagnostiky

Hoci na tomto portáli prezentujeme psychológiu, nalejme si čistého vína a priznajme si, že psychológia a psychiatria toho veľa pre odstránenie predsudkov okolo psychických porúch nespravila. Ako by mohla? Veď ona predsa tento kontroverzne znejúci pojem vytvorila. Pred nástupom modernej psychiatrie boli iba ľudia normálni, podivíni a blázni. Medzi tými normálnymi a podivínmi však neexistovala hranica, iba plynulé spektrum. Blázna už človek rozpoznal – tak, ako ho rozpozná i dnes. Blázni to mávali horšie – v minulosti bývali posadnutí diablom a patrične sa k nim i pristupovalo. Dnes iba trpia chorobou a všetci viac menej akceptujú, že za to nemôžu. Avšak podivíni to dnes majú horšie. Predtým boli iba “iní”, ale dnes už sú chorí, rovnako ako blázni. Už je tu jasná hranica, ktorá ich delí od tých “normálnych” a “zdravých”. Ešte väčší problém je, že akonáhle označíme podivína za psychicky chorého, odoberáme mu zodpovednosť za jeho správanie, myšlienky a pocity. Už za ne viac nenesie zodpovednosť – je iba otrokom akéhosi chorobného procesu v jeho mozgu, od jeho vôle nezávislého.

Psychológovia sa samozrejme na školách učia o tom, že psychická porucha nie je naozajstná choroba, iba väčšie či menšie uviaznutie vo vlastných „sračkách“. Len tým ostatným to nikto nepovedal. Ľudia sa preto boja diagnostikovania psychickej poruchy, pretože ju považujú za doživotné potvrdenie svojej nenormality. Pojem “porucha” či “choroba”, ktorým psychiatria tieto náročné stavy pomenúva, k tomuto strachu výrazne prispieva. Ale je to iba hra so slovami. V skutočnosti existuje iba jeden nekonečný labyrint spletitej ľudskej mysle, ktorý môže mať nepredstaviteľnú hĺbku. “Bláznov” preto nechajme na teraz bláznami, a my sa poďme zamýšľať nad našimi psychickými problémami tak, ako by sme nad nimi uvažovali, keby pojem “psychické poruchy” či choroby vôbec neexistoval. Jedine to je uhol pohľadu, v ktorom si ešte možno ponechať postoj zodpovednosti za vlastný život, za svoje šťastie i utrpenie. Nie je nič neprirodzenejšie, než rozmýšľať o vlastnom utrpení – o tom hlbokom a neodkomunikovateľnom stave, ktorý je zároveň najväčším zárodkom rastu a slobody – ako o chorobe. Kým nie sme doslova v stave hlbokej depresie, nie je nič chorejšie, než rozmýšľať o svojom smútku a sklamaní zo smerovania svojho života ako o chorobe s názvom „depresia“. Moment, kedy s takýmto uvažovaním začneme, je momentom, kedy sa vzdávame možnosti svojim emóciám porozumieť  a napraviť ich príčiny.

Mnohí ľudia tento logický princíp chápu a odmietajú navštíviť psychoterapeuta, pretože od neho presne takéto škatuľkovanie očakávajú. Očakávajú, že si ich zaradí ako depresívnych, psychopatov či neurotikov, a absolútne nebude mať pochopenie pre hĺbku ich skúsenosti. Na očistenie psychologickej vedy však našťastie môžem prehlásiť, že realita psychoterapie je, paradoxne, úplne iná. Ktokoľvek podstúpil dlhodobejšiu psychoterapiu, potvrdí, že v rámci psychoterapie sa s diagnózami takmer vôbec nepracuje a terapeut sa zaujíma predovšetkým o to, ako klient vníma a prežíva to, čo sa mu deje. Vráťme sa ale teraz z tejto malej odbočky späť.

Psychické zdravie existuje

Treba podotknúť, že vyrovnaní a spokojní ľudia, samozrejme, existujú. Bolo by klamstvom, hovoriť, že nie, i keď som si to dlho myslel. Uvediem vás do môjho sveta – my, podivíni, mávame často sklon opovrhovať “normou” (všetkým, čo sa od normálneho človeka očakáva) s tým, že ide iba o výmysel spoločnosti, ktorá je beztak chorá. Avšak navzdory všetkému, čo mi sociálny status podivína dáva, musím povedať jedno: tá norma predsa len z niečoho vychádza. Nie je to len náhodný výber vlastností a nie je to ani súpis vlastností, ktoré pre nás naplánovali bohatí Židia, ktorí ovládajú svet. Zároveň je však úplne jedno, či sa budeme o “normalitu” usilovať, alebo sa mu budeme vzpierať a budeme sa z celej sily snažiť byť akýmikoľvek, len nie normálnymi a “takými ako väčšina”. Určité charakteristiky takzvaného normálneho človeka totiž prídu so životom samé, pokiaľ mu dovolíme prirodzene plynúť a príliš sa pritom nezamotávame vo vlastnej mysli. Napríklad také vyhľadávanie vzťahov, sexuálna túžba alebo materský či otcovský inštinkt. Môžeme sa síce považovať za asexuálnych introvertov, ktorí nenávidia deti a v živote ich nebudú chcieť mať, ale raz z toho aj tak vyrastieme. Možno to začne tým, že viac nedokážem potláčať svoju sexuálnu túžbu. A tak sa nejako stane, že sa na niekoho emocionálne naviažem. A následne sa nejako stane, že zrazu mám aj deti. A keď ich už mám, tak sa napokon prebudia aj moje doposiaľ driemajúce rodičovské inštinkty. Nech sa to už udeje v akomkoľvek poradí, prirodzenosť života ma nakoniec dobehne. V určitom zmysle sa dá povedať, že psychické zdravie je synonymom obyčajného života jednoduchého človeka.

Slovné spojenia “obyčajný život” a “jednoduchý človek” sú dnes v mestách ako Bratislava nadávkami, na dedinách sú však stále poctou, a nie nadarmo na nich kresťanská komunita tak veľmi lipne. Hodnoty jednoduchého človeka sú totiž práve tými hodnotami, ktoré pretrvajú i potom, ako sa všetkých svojich “zložitostí” zbavíme tak ako jednotlivých vrstiev cibule. Máme ich všetci zakódované v sebe, a predsa to má jeden háčik: nie je možné tieto hodnoty skutočne prijať iba povrchným preberaním hodnôt a noriem spoločnosti, rodiny či kultúry, skôr, než ich prirodzeným spôsobom objavím v sebe samom. Nie je možné prijať klenoty jedno-duchosti, kým som sám zlo-žitý. Aby som bol šťastný, potrebujem sa v istom zmysle stať jednoduchým.

Skrytý význam utrpenia (alebo, ak chcete, psychických porúch)

Všetci chceme dopriať psychické zdravie, šťastie a spokojnosť svojim deťom. V dnešnej dobe sa tento trend rozmáha a mladí rodičia majú toľko informácií a prostriedkov na ochranu psychického vývinu ich detí, o akých sa ich rodičom svojho času ani nesnívalo. Možno chceme byť v prvom rade inými rodičmi, než boli oni. Na rozdiel od nich totiž dnes máme tiež šancu vedieť, že väčšina našich celoživotných psychických problémov vznikli už v detstve, a to práve na základe toho, čo sme videli a zažili v našej rodine, predovšetkým u rodičov (čo však neznamená, že dnes nesú zodpovednosť za moje psychické problémy ako dospelého človeka moji rodičia!). Možno v sebe po celý život nosíme hnev na svojich rodičov za to, že ich vedomá či nevedomá výchova viedla k tomu, že dnes trpíme.

Ja takýto hnev necítim, hoci som od rodičov prebral skutočne veľa presvedčení a predstáv, ktoré mi dlhú dobu znemožňovali viesť šťastný život. Dnes som schopný spätne vidieť, že práve tieto presvedčenia boli príčinou mojich psychických problémov, ktoré svojho času vôbec neboli zanedbateľné. Jednak však moji rodičia za svoje škodlivé presvedčenia nemohli, nie sú si ich pravdepodobne dodnes vedomí, a zrejme ich iba prebrali od svojich rodičov, tak, ako ja od nich. Čo je však dôležitejšie, je, že sa pre mňa moje psychické problémy nakoniec stali požehnaním, a presne to sa môže stať každému, kto za svoje “sračky“ príjme zodpovednosť a nastúpi na cestu sebapoznávania.

Vyrástol som teda v človeka, ktorý po psychickej stránke nebol úplne “sporiadaný”, čo mi v živote spôsobovalo mnoho utrpenia. Práve z toho dôvodu som sa už od detstva zaujímal o psychológiu a rozvinul som si veľký záujem o veci vnútorné. A tu začína moja cesta, po ktorej kráčam dodnes. Vďaka tomuto záujmu, ktorý zo mňa v niektorých obdobiach môjho života robil nadšenca pre psychológiu a v iných spirituálneho hľadača, som zažil a spoznal veci, ktoré sa inak zažiť a spoznať nedajú. Psychické poruchy smerujú pozornosť dovnútra, na miesta, kde sa pozornosť zdravého a šťastného človeka bežne nedostane. Šťastný človek, samozrejme, tieto miesta ani spoznať nepotrebuje – presne tak, ako človek žijúci v harmonickom a uspokojujúcom vzťahu nie je odkázaný na to, aby hľadal sexuálne uspokojenie inde. Na čo by to potreboval, keď cieľom všetkých tých výprav do vlastného vnútra je aj tak iba to isté šťastie, ktoré on už má? A predsa, keby som mal na výber, nerozhodol by som sa narodiť do rodiny, v ktorej by zo mňa vyrástol “obyčajný šťastný človek”. Mám totiž, na rozdiel od neho, niečo, čo mi nikto nevezme. Mám svoje poznanie a vnútornú slobodu, ktoré som na svojich cestách z osobného labyrintu získal. Čím ďalej pokračujem na ceste sebauzdravovania, tým viac sa podobám na obyčajného človeka, ale nesiem si so sebou nenahraditeľné klenoty, ktoré som po ceste nazbieral. A viem, že tento potenciál sa skrýva v každom jednom ľudskom utrpení. Psychické problémy (a v širšom zmysle aj akékoľvek utrpenie) sú totiž vo svojej podstate krízou, a pre slovo kríza sa v čínštine používa znak, pozostávajúci z dvoch znakov – prvý znamená “nebezpečenstvo” a druhý “príležitosť”. Kríza je dočasným zhoršením, ktoré umožní zrod trvalého zlepšenia – pokiaľ je správne poňatá.

Príležitosťou a požehnaním, samozrejme, nie je utrpenie samotné, ale to, čo získame na ceste, na ktorú nás utrpenie zvádza. Niektorí ľudia totiž majú v obľube trpieť, pretože im to dáva pocit hĺbky, múdrosti a súcitu, alebo dokonca ľútosť druhých ľudí – to však nie sú klenoty, o ktorých píšem.