Neriešme témy, kým pre nás nie sú témami

 Pasce ľudskej mysle, časť 1

Stretávam sa s ľuďmi, ktorí nevedia, čím sa v živote riadiť. Čítali a počuli už toľko názorov na život, toľko právd a múdrych rád o tom, ako žiť, že ich hlava sa cíti všetkými tými slovami, pravidlami, príkazmi a zákazmi paralyzovaná. A tak sa radšej nevydajú žiadnym smerom a stoja na mieste.

Na druhej strane stoja ľudia, ktorí až príliš dobre vedia, „čím sa v živote treba riadiť”, riadia sa tým aj vtedy, keď to v danej situácii k ničomu dobrému nevedie, a často ubližujú sami sebe a zraňujú i svojich najbližších iba kvôli tomu, že sú presvedčení, že ich prapodivné rozhodnutia sú proste “tie správne”. A nemôžu predsa robiť nesprávne rozhodnutia!

Poznám napríklad niekoľko ľudí, ktorí sú presvedčení o tom, že najdôležitejším životným pravidlom je “myslieť vždy v prvom rade na seba”. Ich vzťahy s druhými ľuďmi nie sú veľmi úspešné. Ich správanie je vrcholne egoistické a málokto ich za to má v obľube. Poviete si, že takýto človek je proste asshole – avšak ja viem, že problém týchto ľudí je v niečom inom. Nie sú to beznádejní egocentrici, ktorí nie sú schopní lásky, empatie či zodpovednosti. Ich problém je úplne banálny – oni totiž veria, že takto je to správne. Možno si čítali Freuda alebo Osha a interpretovali si ich knihy po svojom – úplne zle. Nech však už k svojmu presvedčeniu o dôležitosti egoizmu prišli akokoľvek, dnes veria, že z hľadiska duševného i telesného zdravia, zodpovednosti voči sebe a lásky voči sebe je najvyššou povinnosťou človeka napĺňať svoje vlastné momentálne túžby a potreby a nenechať sa pritom odradiť zámermi druhých. Navyše veria, že keby to nerobili, prehrešili by sa sami voči sebe, voči svojmu zdraviu a snáď i voči svojmu bohu. A verím, že ak sa raz za čas takto naozaj prehrešia, oni si tú chrípku silou svojho presvedčenia aj naozaj pritiahnu, aby tak mohli naďalej veriť, že nebyť vždy a za každých okolností egoistom je nezdravé! Znie to zvláštne, ale je to tak – jediné motto či životné krédo má schopnosť premeniť človeka v akéhosi zhypnotizovaného robota. Stačí k tomu, ak si ho človek vezme za svoje a príliš sa s ním identifikuje.

Iba jedna rada: zabudnúť na všetky rady

Mne sa v živote vedie najlepšie, odkedy sa riadim iba jediným krédom, totiž zabudnúť na všetky kréda. Zabudnúť na všetky rady, veľké pravdy a životné múdrosti. Pokiaľ ide o to, ako žiť svoj život, zabudnime na všetko, čo nám kedy kto povedal, i na všetko, čo sme kedy čítali. Zabudnime dokonca i na všetko, na čo sme kedy o živote sami prišli svojou vlastnou životnou skúsenosťou a úsudkom. Dnes si stačí držať v hlave tak nanajvýš to, čo som uznal za vhodné dnes. Dalo by sa povedať, že čím viac právd a pravidiel o živote si budeme držať v hlave, tým viac sa budeme v živote strácať a zamotávať. Tento blog je prvou časťou “trilógie”, v ktorej sa pokúsim vysvetliť, prečo je to tak.

Životné pravdy sú pravdami iba pre niekoho a iba niekedy

V dnešnej dobe sme presýtení najrôznejšími motivačnými, psychologickými či duchovnými radami. Vymenujem len zopár najpopulárnejších z nich: Mysli pozitívne. Buď sám sebou. Miluj sám seba. Nasleduj svoje sny. Nechaj život plynúť. Vezmi svoj život do vlastných rúk. 

Niektoré z týchto (a množstva iných) životných právd a múdrostí pre nás môžu byť relevantné. Často však zabúdame na to, že väčšina z nich jednoducho nie je písaná pre nás. Najbežnejším prípadom podľa mňa je, že tá-ktorá životná pravda pre nás nadobúda význam v určitom období našich životov a po jeho uplynutí tento význam stráca. Možno toto obdobie trvá pár dní, pár mesiacov alebo pár rokov. Je však veľmi málo pravdepodobné, že by v našom živote bola určitá životná pravda tak dôležitá, aby sme sa ňou mali riadiť po väčšinu svojho života. 

Vezmime si napríklad životnú múdrosť “buď sám sebou”. Táto rada je zvyčajne mimoriadne dôležitá pre tínedžerov na základných a stredných školách, ale už menej pre dospelých či starých ľudí. Zároveň ide o tému, ktorá rezonuje predovšetkým s introvertmi. Tí totiž, na rozdiel od extrovertov, majú sklon silno sa identifikovať so špecifikami svojej osobnosti, svojimi názormi, postojmi, myšlienkami, pocitmi a hodnotami – a keďže toto všetko považujú za svoje JA, je prirodzené, že sú ponorení do príbehu o tom, aké je dôležité svoje JA otvorene prezentovať. Keby sme sa vrátili o dvesto rokov dozadu kdesi na vidiek, bola by skôr vzácnosť natrafiť na niekoho, kto by považoval za zvrchovane dôležité “byť sám sebou”, a to z jednoduchého dôvodu – pretože väčšina tamojších ľudí takéto otázky vôbec neriešila, identifikovala sa ako členovia komunity, a slová “buď sám sebou” pre nich jednoducho nie sú ničím významnejším než trojicou slov.

Väčšina z nás v určitom životnom období pocítila dôležitosť “bytia samým sebou”. Ak však nebudeme v živote stagnovať na mieste, najneskôr na staré kolená pre nás táto múdrosť prestane byť témou, pretože už budeme v živote niekde inde a budeme riešiť úplne iné témy. Tie tri slová pre nás stratia význam, ktorý kedysi mali.

Keď sú slová iba slovami

A čo taká múdrosť “miluj sám seba” alebo “mysli pozitívne”? Keď som mal 12 rokov, čítal som Louise Hayovú, vtedajšiu najpopulárnejšiu autorku kníh o sebaláske a pozitívnom myslení. Čo som si z jej kníh vzal? Že by som k sebe mal cítiť akýsi pocit lásky, podobný pocitu, keď je človek zamilovaný. Bezducho som si s týmto zámerom robil cvičenia z knihy, pozeral sa do zrkadla, hovoril si “mám ťa rád”, priblblo som sa na seba usmieval a snažil sa navodiť si pocit zamilovanosti. O tom, ako som poňal pozitívne myslenie, ani nehovorím. Verím, že vy ste však dnes niekde inde, než ako som bol ja, keď som mal 12, a je vám jasné, že sebaláska nie je o nejakom “pocite”. Ale v čase, keď som tú knihu čítal, bolo to pre mňa iba slovo. Sebaláska pre mňa ešte nebola témou – ešte som na ňu nedozrel. Akékoľvek čítanie na túto tému by pre mňa bolo v tej dobe iba hra s abstraktným myslením a súčasným zamotávaním sa v spletitom kĺbku vlastnej mysle.

Keď je pre nás určitá životná téma relevantná, vieme to. Ak sa nám dostane o tejto téme do rúk kniha, rozumieme každému jej slovu. Nemusíme rozmýšľať nad tým, čo tie slová znamenajú. Osobne som napríklad celých 28 rokov môjho života nevedel, čo znamená slovo “chcieť”. Čítal a počul som mnoho rád typu “rob, čo chceš”, a podobné slová ma zakaždým iba zneistili a zamotali ma hlbšie do prekomplikovanej siete mojej mysle. V skutočnosti som si myslel, že “chcenie” je akási emócia, ktorú by som mal v sebe objaviť. Kdesi hlboko v mojom vnútri, schovanú pod mnohými vrstvami povrchnejších emócií. Veril som, že chcenie je akýsi kľúč k životu, od mojej slobodnej vôle nezávislý, ktorý prebýva hlboko v mojom nevedomí, a až ho nájdem – až konečne zistím, čo chcem, a na základe toho spravím tie správne rozhodnutia – tak potom budem šťastný, sám sebou a sám k sebe úprimný. Toľko nezmyselných príbehov, zmotaných dokopy! Až potom, ako som si prešiel určitou osobnou transformáciou, som si prvýkrát v živote uvedomil, že žiadna emócia chcenia neexistuje (túžba je niečo iné), a “chcieť” je jednoducho vedomý akt vôle, ktorá sa slobodne rozhodne, ako by rada využila čas, ktorý má ešte na tejto planéte k dispozícii.

Mnoho z nás v skutočnosti nevie o tom, že niektoré slová sú pre nás iba slovami, ku ktorým sme si v snahe im porozumieť vymysleli vlastné predstavy o ich význame. Som presvedčený, že na prvom mieste v rebríčku takýchto slov je v našej civilizácii slovo láska. Žiadne slovo nemá toľko rôznych dezinterpretácií ako slovo láska. Môj kamarát kedysi dospel k tomu, že väčšina ľudí nevie, čo je to láska, a za lásku považujú pocit, plynúci z naplnenia svojich osobných egoistických túžob druhým človekom. Tiež som dlho nevedel, čo toto slovo znamená, zamieňal som si ho s túžbou či vášňou, a navyše som bol presvedčený o tom, že je mojou povinnosťou cítiť k mojim milovaným akúsi tajomnú, nemennú a vždy prítomnú emóciu lásky. Zároveň som veril, že pod vplyvom tejto emócie (ktorú si moja myseľ vymyslela) som mal byť voči milovanej osobe vždy a za každých okolností milý a zmýšľať o nej bezvýhradne pozitívne – avšak bez toho, aby som sa o to musel snažiť svojou vôľou. Veril som, že ak milé správanie voči milovanej osobe nie je mojou prirodzenosťou a musím naň vynakladať vedomú snahu, tak asi skutočne nemilujem. Veď vo filmoch sa predsa ľudia nikdy nemusia o také niečo snažiť. Vždy sa k sebe správajú milo, pretože ich k tomu ženie motor nehynúcej lásky. Vnímal som, že viacero ľudí v mojom okolí vnímali lásku podobne ako ja. Ale akosi som neprikladal váhu tomu, že to boli zhodou okolností práve ľudia, ktorí boli dlhodobo nezadaní. Dnes si myslím, že by pre našu civilizáciu bolo lepšie, keby slovo láska vôbec neexistovalo. Samotná láska by tým zo sveta nevymizla, avšak ľudia by ju nezabíjali premýšľaním o nej.

Dôležité veci v živote sú totiž v skutočnosti veľmi jednoduché a je to myseľ, ktorá ich robí komplikovanými. Ak je pre vás nejaký pojem abstraktný či komplikovaný, nezaoberajte sa ním. Napríklad v knihách o sebarozvoji môžete naraziť na pojmy ako osobnostný rast, vedomý život, sebaláska, vnútorné dieťa, bezpodmienečná láska či jednota, ale tiež i pojmy na prvý pohľad samozrejmé, ako napríklad sebavedomie. Pokiaľ musíte nad ktorýmkoľvek z týchto pojmov premýšľať, aby ste zistili, čo znamená, a čítať si v knihách jeho definície, vykašlite sa naň – v tomto momente nejde o tému, ktorá sa vás bezprostredne týka. Inak by hrozilo, že pokiaľ napríklad nemáte práve skutočný problém so sebavedomím, ale pod vplyvom kultúry individualizmu a úspechu si o ňom príliš veľa čítate, vytvoríte si vo svojej mysli akýsi abstraktný konštrukt sebavedomia, ktorý nebude mať so skutočným sebavedomím vôbec nič spoločné, a začnete si tento vymyslený konštrukt násilne presadzovať – napríklad tým, že sa voči druhým ľuďom začnete bez skutočného dôvodu správať agresívne alebo egoisticky. To však so sebavedomím nemá vôbec nič spoločné. Podobným spôsobom môže čitateľ lacnej psychologickej literatúry dospieť k názoru, že je “správne” za každých okolností vyjadrovať svoje emócie – predovšetkým tie “nízke” – pretože emócie by sa nemali potláčať. Keďže však potláčanie emócií vôbec nebolo jeho témou, touto knihou si tak nanajvýš dopletie hlavu. Nevie, že vo svete žijú milióny iných ľudí, ktorí naozaj škodia svojmu zdraviu a oberajú sa o radosť zo života tým, že si dôležité emócie, s ktorými si sami nevedia rady, nechávajú pre seba, a postupne sa takto stále viac a viac uzatvárajú pred vonkajším svetom. Lenže náš čitateľ takýto problém nemá a preto si slová svojej obľúbenej psychologickej knižky vyloží po svojom. A tak začne byť na ľudí jedovitý a nepríjemný vždy, keď mu nebudú sympatickí, alebo keď bude mať zlý deň. Nie preto, lebo by mu to v danej situácii dávalo zmysel, ale jednoducho preto, lebo si vymyslel, že je to takto “správne”. Stačí pritom len trocha zdravého rozumu, aby uvidel, že na takomto správaní nie je nič užitočné, a už vôbec nič zdraviu prospešné.

Buď slovám rozumiem, alebo nerozumiem

Ak príde čas, kedy pre vás budú určité slová témou, dostanú pre vás tieto slová formu, stanú sa vašou reálnou skúsenosťou a vy budete bez pochýb vedieť, čo znamenajú. Slovo už viac nebude abstraktným pojmom a nebudete musieť premýšľať o jeho definícii. Ale to sa udeje iba uprostred plynúceho prúdu života. Alebo neudeje. Rozmýšľať o tom, prečo tú-ktorú skúsenosť, o ktorej moji obľúbení autori píšu, zatiaľ nemám, a ako ju získam, je iba ďalšou z nezmyselných aktivít mysle.

Mgr. Martin Oravec

Mgr. Martin Oravec

Som zakladateľ projektu VHLAVE.SK. Psychológii sa venujem iba ako koníčku, hoci sa v nej dlhodobo vzdelávam. Svojimi článkami sa snažím predovšetkým o dve veci: podávať korektné a logicky usporiadané informácie v oblasti tak chaotickej, ako je systém starostlivosti o duševné zdravie, ako aj šíriť určité psychologické poznatky, myšlienky a postoje, ktoré sa mi ukázali ako prospešné.

Zobraziť autorov profil