O chorobách, štatistikách úmrtnosti a imunitnom systéme

Téma zdravia je dnes aktuálna ako nikdy predtým. Pokúsim sa k nej preto prispieť svojím vlastným pohľadom, ktorý by mohol byť užitočný najmä pre chorých a predovšetkým pre tých, ktorí patria do takzvaných „rizikových skupín“. Budeme si klásť neľahko znejúcu otázku: „ak trpím ochorením, na ktoré 90 percent ľudí zomiera, znamená to, že na 90 percent zomriem?“

Väčšina ľudí si myslí, že áno. Ba nielen to. Väčšina ľudí si myslí, že by bol hriech veriť, že nie. Bol by to vraj sebaklam, neochota pozrieť sa pravde do očí. V našej kultúre by sme podobne zmýšľali, aj keby naša diagnóza hovorila nie o 90-percentnej úmrtnosti, ale aj o 80 či 70-percentnej. Musíme byť realisti, vraví sa.

Mimochodom, prečo vlastne? Prečo by sme v takýchto prípadoch mali byť realistami? Mali by sme sa pripraviť na smrť? Azda sa to dá? Dá sa iba jedno – žiť tak, akoby sme žili posledný deň. Napríklad vo vzťahu k našim najbližším. Dá sa vykašľať na nezmyselné hádky, konflikty a na malichernosti ega, ktoré nás kedysi v minulosti, vo víre ľahkomyseľných životov rozdelili, hoci si už ani nepamätáme, prečo. To sa dá. Na to však nemusíme zomierať. Dá sa to vždy, aj práve teraz. A mimo toho, mimo uzmierenia s blízkymi, odpustenia, ospravedlnenia a vypovedania toho, čo potrebovalo byť vypovedané, čo viac ešte od takej „pripravenosti na smrť“ očakávate? Veríte snáď, že vaša „pripravenosť“ zmení niečo na jej nezvratnosti?

Jedna vec je, že smrť sa v našej kultúre zo života vytesňuje tak, akoby k nemu nepatrila. Je pre nás tabu. Spoznáte to aj na základe vašej vlastnej reakcie na to, že o smrti takto explicitne píšem. Celkom iste na to nie ste zvyknutí, čo je bohužiaľ škoda, pretože práve v uvedomení a pripomínaní si vlastnej smrteľnosti spočíva zárodok tých pravých životných hodnôt, na ktorých skutočne záleží. Je preto dobré byť si vedomý, že tu nebudeme navždy, práve tak ako ani naši blízki. To však ešte vôbec neznamená, že by sme sa potrebovali akosi cieľavedome „zmierovať so smrťou“ a očakávať jej príchod skôr, než je celé naše telo pokryté metastázami a my už nevieme o žiadnom spôsobe, ktorý by nám ešte teoreticky vedel pomôcť.

Pokiaľ žijeme najlepšie, ako vieme, nikdy nemusíme byť „realistami“. Väčšina z nás však, žiaľ, nežije najlepšie, ako vie. Ak raz budeme stáť zoči voči chorobe s hrozivou prognózou, budeme mať možnosť postaviť sa k tomu aj inak, než stať sa „realistami“: budeme môcť, počnúc týmto momentom, začať žiť najlepšie, ako vieme, a to i bez toho, aby sme sa začali vnútorne nastavovať na umieranie.

Po tomto psychologickom úvode prejdem k matematickému jadru. Zopakujme si pôvodnú otázku: ak trpím ochorením, na ktoré 90 percent ľudí zomiera, znamená to, že na 90 percent zomriem? Nie, neznamená. O mne ako konkrétnom jedinečnom prípade nehovorí žiadna lekárska štatistika vôbec nič.

V našej kultúre však máme sklon chápať takúto štatistickú informáciu nasledovne: „90 percent šance na vyliečenie má v rukách choroba (ktorá vyliečenie marí) a zvyšných 10 mne neznáme biologické faktory, o ktorých nemám šancu vedieť a sú mimo mojej kontroly, a preto som im vydaný napospas.“ Pokiaľ je naše chápanie choroby a zdravia ešte obmedzenejšie, niekedy to pochopíme aj takto: „lieky či medicínske zákroky majú 10-percentnú šancu mi pomôcť. Ak mi nepomôžu, zomriem.“ V oboch prípadoch však je základný význam rovnaký: kocky sú už hodené a mne neostáva nič iné, než prijať svoj osud. Tých 10 percent šance na vyliečenie leží mimo mňa a moja zodpovednosť za výsledok je nulová.

Nie je to tak. Je samozrejme možné, že zdravotný stav určitých orgánov či funkcií môjho tela môže šancu na vyliečenie zo život ohrozujúcej choroby znižovať. Tiež je možné, že lieky ich môžu zvyšovať. Avšak to, na čom skutočne záleží, je môj imunitný systém, a jeho činnosť je vo významnej miere závislá odo mňa. Nemám na mysli iba spôsob môjho stravovania či dostatok pohybu, slnka a čerstvého vzduchu, i keď všetko z menovaného je už samo osebe pre imunitný systém omnoho prospešnejšie než akékoľvek lieky. No tá najdôležitejšia informácia, ktorá by nám pri žiadnej chorobe nemala schádzať zo zorného poľa, je, že môj imunitný systém je neoddeliteľne previazaný s mojou vlastnou mysľou a je preto od nej priamo závislý. Strach, úzkosť a stres imunitný systém oslabujú, zatiaľ čo pozitívny životný postoj a viera v uzdravenie jeho pôsobenie zosilňujú.

Verím, že previazanosť imunitného systému so psychikou pre vás nie je ničím, čo by ste počuli prvýkrát. A predsa mám skromné podozrenie, že viacerí z vás berú tento účinok tiež iba akosi „štatisticky“. O takzvanom placebo efekte alebo „liečbe vierou“ vieme všetci. Človek sa v určitých prípadoch môže aj z pomerne bezútešného zdravotného stavu vyliečiť iba tým, že bude užívať tabletky, o ktorých mu lekár povedal, že ho vyliečia – hoci neobsahujú žiadnu účinnú látku iba cukor. Takéto tabletky voláme placebo. Placebo efekt je vo svete medicíny tak známy fakt, že sa s ním ráta pri testovaní akéhokoľvek nového lieku: aby mohol byť liek prehlásený za účinný, musí zabrať u preukázateľne väčšieho počtu ľudí než placebo. Výsledok takého klinického farmaceutického výskumu potom po zjednodušení znie zhruba takto: Liek zabral v 60% prípadov, placebo v 40%. Liek je teda účinný.

Je však užitočné si uvedomiť, že takéto čísla sú iba ukazovateľom na čosi skutočné, a nie skutočnosťou samou. Placebo efekt nie je o akejsi 40-percentnej úspešnosti. Jeho 40-percentná úspešnosť v našom hypotetickom príklade v skutočnosti znamená, že účinok placebo efektu nastal u 40 percent testovaných ľudí – a u týchto 40-tich percent ľudí bol jeho účinok stopercentný. S vysokou pravdepodobnosťou šlo práve o tých 40% testovaných osôb, ktorých viera v silu podaného lieku bola dostatočne silná. Podobným spôsobom sa mnohí ľudia po celom svete s využitím sily vlastnej viery liečia z najrôznejších vážnych ochorení vedome. Kníh o liečivej sile viery sú plné kníhkupectvá a všetky v princípe hovoria jedno: pokiaľ je vaša viera v uzdravenie skutočne pevná, neotrasiteľná a hlboká, vyliečite sa. Ja sám to môžem potvrdiť. Prostredníctvom svojej vlastnej viery sa mi podarilo vyliečiť nášho kocúra z rakoviny. Áno. Svojej. Z rakoviny. Kocúra. Aj to je možné. Liečivá sila viery je niečo, čo ešte súčasnou vedou zďaleka nie je prebádané ani uspokojivo vysvetené. Mechanizmus pôsobenia viery je zatiaľ neznámy. Predsa však nepopierateľne funguje. Tá najlepšia správa spočíva v tom, že naša viera je niečo, čo má každý z nás vo svojich rukách.

Pozrime sa teraz, majúc toto na vedomí, na strašiaka ohľadom koronavírusu. Úmrtnosť je vo všeobenosti nízka, nižšia než na chrípku, ale „výnimkou sú starí ľudia, chorí ľudia a ľudia, ktorí so zníženou imunitou, u ktorých úmrtnosť výrazne stúpa“. Prečo práve starí ľudia? Pretože ich imunita už nefunguje tak dobre ako u mladších. Ani u chorých to nie je inak – dôvodom ich náchylnosti podľahnúť ochoreniu je ich oslabená alebo preťažená imunita. Z toho vyplýva, že celé toto tvrdenie o úmrtnosti na koronavírus môžeme zhrnúť vetou, že úmrtnosť na túto chorobu je vo všeobecnosti nízka s výnimkou ľudí, ktorí majú oslabenú imunitu. Znamená to, že ak máme koronavírus a „slabú imunitu“, zomrieme? Ak ste čítali pozorne, verím, že už chápete, že nie.

Naša imunita nie je niečím, čo je už vopred dané. Jej kocky nikdy nie sú hodené. Tá najdôležitejšia premenná, ktorá o sile imunity rozhoduje – naše mentálne nastavenie – je v našich rukách, a to práve v tejto chvíli. Nespočíva mimo nás, v akýchsi fyzikálno-chemických dejoch, ktoré sa vnútri nášho tela udiali v minulosti a dnes iba musíme mlčky znášať ich následky. Pokiaľ teda patríte k tejto „rizikovej skupine“, v prvom rade zabudnite na to, že ste „rizikoví“. Naozaj na to zabudnite a miera vašej rizikovosti okamžite klesne na polovicu. Nepodliehajte panike a strachu. Nie je vašou povinnosťou „zmieriť sa so smrťou“. Neexistuje žiadna štatistika, z ktorej by vyplývalo, že máte umrieť.
V druhom rade uverte, že vyzdraviete. Prečítajte si nejakú dobrú knihu o pozitívnom myslení, napríklad od doktora Josepha Murphyho, Josého Silvu alebo Bruce Liptona. Knihy o pozitívnom myslení zďaleka nepopisujú celú pravdu o človeku a o svete, ale v prípade akútnych zdravotných problémov sú neoceniteľné.
A za tretie, až bude vaša viera v uzdravenie tak silná, že vo svojom vnútri budete vedieť, že sa vyliečite, začnite sa zaoberať svojou psychickou pohodou, „správnym životom“ a osobným šťastím. Pretože vzťah medzi mysľou a telom je nepredstaviteľne komplexný a zďaleka nie je zdredukovateľný na dve slovíčka: „stres“, o ktorom tak radi hovoria lekári a „viera“, o ktorej som dnes písal ja.

Mgr. Martin Oravec

Mgr. Martin Oravec

Som zakladateľ projektu VHLAVE.SK. Založil som ho s cieľom zhromaždiť na jednom mieste ľudskou rečou podané, konzistentné a explicitné informácie v oblasti tak chaotickej, ako je psychológia, psychoterapia a duševné zdravie. Nikdy ma neuspokojil rozporuplný a polovičatý spôsob, akým sú informácie tohto druhu prezentované štandardne, a tak som sa rozhodol to spraviť inak.

Zobraziť autorov profil