BLOG

Ešte pred rokom si väčšina z nás vôbec nedokázala predstaviť, že by také vytrhnutie z toho, čo sme až doposiaľ považovali za „normálny život“, ako sa nám podarilo počas obdobia pandémie, vôbec mohlo byť možné. Bolo to jednoducho príliš vzdialené tomu, čo sme sa naučili považovať za realitu. Niet divu – veď sme po celé tie desaťročia našich životov nič podobné nezažili. Vezmime si za príklad mladého dospelého človeka, ktorý mal v čase začiatku pandémie 28 rokov. Takýto človek zatiaľ žil na tomto svete vyše 10 tisíc dní. To nie je málo. Znamená to, že sa desaťtisíc ráz ráno zobudil a desaťtisíc ráz sa večer uložil na spánok. Nakoľko samozvane civilizovaný svet súčasnosti počas tejto doby nesužovala žiadna vojna, počas týchto desiatich tisícok krátkych epizód jeho života sa svet v zásade nemenil. Menil sa jeho život a možno i ľudia v ňom, ale svet bol v zásade stále tým istým. Prinajmenšom zdanlivo. Desaťtisíc rán a desaťtisíc večerov je dostatočne veľa na to, aby si človek do veku 28 rokov vytvoril pomerne jasnú predstavu o tom, čo to vlastne život človeka na planéte Zem asi tak znamená. A potom prišla akási koronakríza. Kým predošlé generácie mali vojny, my máme koronakrízu. Hoci to nie je to isté, v niečom sú si tieto dve záležitosti nápadne podobné.

Istá slovenská kapela má pieseň s názvom „Mladým chýba vojna“. Tento názov považujem za celkom výstižný. Vyjadruje, že ľuďom v určitej rovine skutočne chýba čosi ako vytrhnutie z každodennosti, ktorú sa naučili považovať za všetko, čo existuje. Generácie, ktoré zažili vojnu – hoci nevíťazoslávne – sa s týmto problémom potýkať nemuseli. Možno, že pandémia Covid-19 nám po tejto stránke ponúka čosi podobné. Obe majú schopnosť zbúrať naše rokmi vytvorené predstavy o tom, kde končí realita a začína fantázia. To, čo pre mnohých z nás ešte pred rokom patrilo výlučne do ríše fantázie, je dnes našou realitou. Stačí sa pozrieť vývoj názorov na koronavírus, kolujúcih po internete – z pomerne veľkého množstva tých, ktorí hrozbu tohto vírusu popierali a bagatelizovali na počiatku (a ku ktorým som vtedy patril i ja), ostalo už len zopár. A tí, ktorí ostali, sú už taktiež viac či menej nalomení. Ich vyjadrenia na sociálnych sietiach sú čoraz opatrnejšie a umiernenejšie. Už len málokedy si stoja za svojimi názormi spred mesiaca a mám z nich pocit, že si nechávajú otvorených viac a viac zadných vrátok, ktorými by mohli zo svojej striktnej názorovej pozície v prípade potreby vycúvať. Pretože to, že ide o skutočne nebezpečný a potenciálne smrteľný vírus, už presiahlo prah nepopierateľnosti. Na toto popieranie už viac nestačí neveriť vede či médiám. Dnes je už na to potrebné nemať oči ani srdce.

Zopakujme si teda, čo sme si zatiaľ povedali. Koronakríza nás vyzýva k prehodnoteniu toho, čo všetko patrí k realite a čo už náleží iba ríši fantázie. Presne tú istú schopnosť má vojna. My, civilizovaní ľudia Západu, si len málokedy uvedomujeme, že napriek všetkým našim osobným problémom, ktoré vôbec nemusia byť banálne, si stále žijeme ako prasce v žite. Vôbec nemáme vo zvyku hľadieť si ďaleko od vlastného nosa. Zvykli sme si na to, že život človeka je pohodlný a viac-menej „normálny“. To „normálny“ samozrejme samo osebe neznamená nič. Je to iba prázdne slovo, ktoré sme si všetci vyplnili svojimi vlastnými predstavami. Takými, ktoré sme si počas tisícok dní našich životov odvodili z vlastnej skúsenosti. Na tejto koronakríze je podľa mňa skvelé to, že nám po tejto stránke dokáže tak trochu otvoriť oči. Pretože to, ako sa v tejto chvíli žije tu na Slovensku, ešte stále nie je ničím v porovnaní s tým, ako sa dlhodobo žije v krajinách, sužovaných chudobou a hladomorom, vojnou, totalitnými režimami či genocídou. Toto všetko je totiž realitou. Tak, ako sme si my všetci počas tisícok rán a večerov vytvorili naše vlasné predstavy o tom, čo znamená slovo „normálne“, si túto predstavu vytvorili i ľudia na opačných koncoch sveta, ktorí ju však na rozdiel od nás vyplnili vojnou, genocídou, kriminalitou a smrťou na dennom režime.

Nie, že by som si myslel, že to čitateľ nechápe. Intelektuálne to chápe každý. Ale koľkí z nás sú schopní to reálne precítiť každou bunkou svojho tela? Zastavme sa na chvíľu pri téme genocídy. Všetci z nás vedia o holokauste. Nie je vôbec potrebné sa o ňom rozpisovať. No napriek tomu, že o ňom viem už od základnej školy i ja, až zhruba pred dvoma rokmi mi naplno „doplo“, čo to znamená, že holokaust raz – a nie tak dávno – bol realitou. Na to, aby som si to naplno uvedomil so všetkým, čo k tomu patrí, som potreboval navštíviť Osvienčim. Stáť na mieste, kde sa to celé odohrávalo, prechádzať sa v chodbách a miestnostiach, kde obete holokaustu žili (ak sa to tak vôbec dá nazvať) a vidieť to, čo po nich ostalo, nemôže nikoho nechať chladným. Jedna vec je učiť sa o niečom v škole a pozerať o tom historické dokumenty, ale celkom odlišná vec je naplno chápať, že je to realitou a neodlúčiteľnou súčasťou našej kolektívnej histórie.

Iba zlomok z celkom reálnych batožín, zhabaných celkom reálnym ľuďom po tom, čo boli deportovaní do koncentračného tábora Auschwitz v Osvienčime

Väčšina z nás sa naučila takéto tienisté stránky našej kolektívnej existencie vytesňovať. Je pre nás bezpečnejšie považovať ich za akúsi abstraktnú a vzdialenú fantáziu, za niečo, čo sa nás netýka a čo s nami nemá vôbec nič spoločné. Dokážeme si predstaviť streľbu a padajúce telá. Ale keď už si to občas náhodou predsa len predstavíme, len málokedy si to predstavujeme inak, než z perspektívy tretej osoby. Nezvykneme si predstavovať, aké to asi tak môže byť, ocitnúť sa v koži toho človeka, ktorý vo vojne či v koncentračnom táborek tej zemi skutočne padá. Mnohí z nás si to vynahrádzajú sledovaním akčných filmov, ktoré našu každodennú predstavu „normality“ vyvažujú. Mám však nepotlačiteľný pocit, že sledovaním takýchto filmov sa na istej úrovni iba utvrdzujeme v našej pohodlnej predstave, že táto odvrátená stránka existencie patrí iba do filmov. A teda do ríše fantázie.

Keby sme si naplno uvedomovali, aké utrpenie je všetkými bytosťami na našej planéte zažívané, museli by sme sa našej pohodlnej predstavy normality s veľkou pravdepodobnosťou vzdať. To ostatne spravil i Gautama Siddhártha Buddha po tom, čo vo veku 29 rokov prvýkrát opustil pohodlie svojho paláca a uvidel starobu, chorobu a smrť. Od tohto momentu preňho už nič nebolo ako predtým. Prehodnotil celý svoj život a postavil si pred seba jediný cieľ – pochopiť, prečo to tak je, a spoznať nadčasovú pravdu. Výsledkom sa stal budhizmus. Netvrdím, aby sme sa stali budhistami. Chcem len poukázať na to, že život s vedomím temnej stránky existencie je nezlúčiteľný s bežnou predstavou normality. Tá je totiž zoči-voči realite v jej plnej kráse i škaredosti príliš plytká. Dovtedy, kým je pre nás utrpenie druhých iba abstraktnou a od „skutočného života“ vzdialenou „predstavou“, ktorá sa nás nijako netýka, naozaj môžeme žiť, akoby sa nás netýkalo. Akonáhle však naplno a celou svojou bytosťou chápeme, že sú medzi nami ľudia (či iné bytosti), takí istí ako my, pre ktorých ide o vec každodennej skúsenosti, tak takzvane normálny život sa nám začne javiť ako prázdna a nezmyselná ilúzia.

Už pred nejakým časom som si uvedomil, že práve v tomto princípe spočíva tiež rozdiel medzi ľuďmi, ktorí sa zaujímajú o históriu, a tými, ktorí sa o ňu nezaujímajú. Alebo, aby som bol presnejší, platilo to tak prinajmenšom u mňa. Až donedávna som sa totiž o históriu nikdy nezaujímal. Za to moja manželka áno. Dlhodobo som to vnímal tak, že ju proste zaujímajú „rozprávky“. Že je to možno milá a pekná záľuba, ale so „skutočným svetom“ nijako nesúvisí. Aj historické filmy som považoval skôr za niečo, čo nemá so „skutočným životom“ nič spoločné. Nikdy som sa nepokúšal predstaviť si, aké by to asi tak bolo, keby som sa do danej historickej doby narodil ja. Aj keď som možno aj v tomto prípade intelektuálne chápal, že boli časy, kedy zodpovedali príbehy z historických filmov realite, akosi mi chýbalo plné vedomie toho, že aj tieto „časy“ boli celkom reálne. Že to bol celkom reálny bod na pomyseľnej časovej osi existencie, ktorý predchádzal dnešku a spolu s ním je súčasťou jednej a tej istej reality. A čo je ešte dôležitejšie, že v tomto časovom bode boli položené základy toho, čo ako civilizácia žijeme, s čím sa potýkame a čomu veríme dnes. Na bytostnej úrovni mi akosi nedopínalo, že šlo o realitu.

Utrpenie je realita. Minulosť je realita. A vzdialené kultúry, subkultúry a podivní jednotlivci sú realitou tiež. Všetci si však realitu nejakým spôsobom filtrujeme. Nie sme príliš silní na to, aby sme prijali všetku realitu, ktorá je realitou, a tak sme si väčšiu či menšiu časť z nej zvykli sami pred sebou radšej označovať za záležitosť fantázie. Proces duchovného rastu z veľkej časti možno opísať ako proces postupného rozpoznávania, čo všetko z toho, o čom sme si až doposiaľ mysleli, že je iba fantáziou, je v skutočnosti realitou. A ak je raz niečo realitou, môže sa nás to snáď ešte stále netýkať? Môžeme byť vôbec voči niečomu, čo je skutočné, za predpokladu, že sme si toho plne vedomí, indiferentní?

Okrem popierania a bagatelizovania (presviedčania sa o tom, že daná vec v skutočnosti nemá až taký význam, ako sa „zdá“) sa na našom filtrovaní reality podieľa ešte jeden zásadný mechanizmus. Totiž, že udalosti a skúsenosti druhých, ktorým nie sme schopní rozumieť, lokalizujeme do vnútra ich „hláv“. Sú Pankrácove slová o jeho domnelých skúsenostiach príliš nezlúčiteľné s tým, čo viem o „skutočnom živote“? Tak nevypovedajú o realite, ale iba o jeho vlastných podivných konceptoch v tej jeho pomätenej hlave! Aké jednoduché! Naša vlastná predstava toho, čo je realita a čo nie, tak môže ostať zachovaná. Môžeme si naďalej žiť vo svojej komfortnej bubline. V našom kultúrnom prostredí sa tohto myšlienkového postupu dopúšťame neustále.

Dávnejšie som čítal istý silný blog. Snáď mi jeho autorka odpustí, že ho parafrázujem. Bohužiaľ si nepamätám na jej meno ani adresu tohto blogu. Budem však rád, ak sa mi ozve, aby som uviedol citáciu, a v prípade, ak si to nepraje, túto pasáž odstránim. Ale teraz k veci. Autorka v tom blogu popisovala príbeh o tom, ako zvykla so svojím otcom opakovane jazdievať autom po jednej a tej istej ceste, pričom ju jej otec privádzal do šialenstva. Popri tejto ceste totiž tiekol potok. Podľa nej bol krásny a pohľad naň si vždy vychutnávala. No jej negativistický otec jej to zakaždým znechutil rozhorčenými slovami o tom, aký je ten potok špinavý a odporný. Nechápala, ako môže mať tak selektívnu pozornosť. Ako môže byť tak negatívne naladený, že v niečom, čo je v skutočnosti krásne a v čom ona ani len žiadnu chybičku nevidí, dokáže nájsť to najhoršie a celú svoju pozornosť venovať iba tomu. Vzburcovalo to v nej hnev a zakaždým to skončilo hádkou.

Neskôr, keď už bol jej otec po smrti, ocitla sa v aute na tejto ceste znova, avšak tentokrát nie na sedadle spolujazdca, ale vodiča. Čo uvidela, ju hlboko zasiahlo. Uvedomila si, že popri tejto ceste sa vinuli potoky dva – jeden napravo a druhý naľavo. A ten, ktorý mal po strane vodič, bol skutočne nechutne zahádzaný odpadkami. V tom momente jej z celej tejto situácie prišlo ľúto. Po celý čas si myslela, že hovorili obaja o jednom a tom istom potoku, akurát jej otec nebol schopný vnímať jeho krásu, pretože bol „negatívny človek“. A zrazu zistila, že hovorili o potokoch dvoch. Ako rada by sa za to svojmu otcovi ospravedlnila, ale už to nebolo možné.

Čosi podobné sa nám všetkým deje neustále. Ani netušíme, koľkých ľudí, koľko kultúr, národov či historických epoch odsudzujeme s tým, že boli jednoducho „mimo“ a mali to vo svojich mysliach pomýlené, pričom pravdou je, že jediným, čo ich odlišovalo od nás, bola jednoducho odlišná skúsenosť. Nie „chybná interpretácia“ tej istej skúsenosti, ale celkom odlišná skúsenosť. Často dokonca taká, ktorá pre nás ešte stále patrí len do ríše fantázie. Ako inak by ľudstvo mohlo vyzerať, keby sme sa viac zaujímali o skúsenosti druhých!

Ak nás táto koronakríza môže niečo naučiť, myslím si, že práve toto. Pripomína nám totiž, že naše maličké bubliny „normálneho života“ zďaleka nie sú všetkým, čo existuje. Pretože vždy existuje i niečo, čo sme až doposiaľ považovali za abstraktnú a od „reálneho života“ vzdialenú fantáziu, hoci medzi nami žijú celkom reálni ľudia, pre ktorých ide o vec celkom reálnej každodennej skúsenosti. A tak ako v prípade koronakrízy sa potenciálne kedykoľvek môžu stať vecou reálnej skúsenosti i pre nás.