Všetko je možné, len nie všetko je múdre

Všetko je možné, len nie všetko je aj múdre.
Všetky obmedzenia sveta existujú iba v mojej mysli.
Ale je to tiež moja myseľ, odkiaľ pochádzajú všetky márne, nezmyselné a nenasýtiteľné túžby a nepotrebné potreby, ktoré vedú prinajlepšom do temných zákutí, ak vôbec niekam.

O prvej časti výroku, ktorým som odštartoval tento blog – že všetko je možné – toho bolo popísané už mnoho. Jej platnosť nie je možné dokázať, ale je možné ju vidieť. Ak to už ste schopní vidieť, gratulujem vám, je to veľký dar – dar, ktorý môže získať každý. Jedinou podmienkou je, že človek tomu najskôr musí uveriť – iná možnosť neexistuje. Preto ak ešte nevidíte, že všetky obmedzenia sú iba ilúziami vašej mysle a na tomto svete je možné všetko, ostáva vám iba veriť, že hovorím pravdu. Pokiaľ odo mňa potrebujete, aby som vám to dokázal, alebo vám minimálne preukázal svoju kompetenciu takéto tvrdenia hlásať, sklamem vás. Ja vám nič takéto nedokážem a nepreukážem, a vy sa „preto“ následne z vlastnej vôle rozhodnete tomu klišé neuveriť, čím sa pripravíte o šancu spoznať svet neobmedzených možností. Rozhodnutie vkročiť do takéhoto sveta jednoducho vyžaduje trochu iný mindset. A práve v tom spočíva ten nádherný vtip – jedinými skutočnými obmedzeniami v našom živote totiž sú dôvody, pre ktoré sa z vlastnej vôle rozhodneme neuveriť, že všetky obmedzenia nášho života existujú iba v našej mysli, a týmpádom nie sú skutočné. A snáď nemusím zdôrazňovať, že dôvody nie sú nič viac a nič menej než myšlienky.

Ale kníh o sile myslenia sú už desaťročia plné kníhkupectvá a ďalej preto túto tému nebudem v tomto blogu viac rozvíjať. Rád by som upriamil vašu pozornosť na druhú časť výroku – že nie všetko je múdre. To je niečo, o čom toho až tak veľa popísaného nebolo.

Vo všetkom treba hľadať rovnováhu. Jednou z tých obzvlášť dôležitých oblastí je podľa mňa rovnováha medzi uplatňovaním moci nad vlastným životom versus odovzdaním sa plynúcemu prúdu života. To je tiež prepojené s rovnováhou medzi tým, aby som si na jednej strane vytvoril život, ktorý je bohatý, krásny a podnetný, a na druhej strane tiež múdry, aby spôsoboval mne i mojim blízkym viac radosti než utrpenia, a aby bol môj dnešok zárodkom lepšieho zajtrajška – alebo prinajmenšom nebol zárodkom horšieho.

Nikto okrem vašej vlastnej mysle vám nezabráni prikloniť sa v ktorejkoľvek životnej oblasti ku ktorémukoľvek z týchto dvoch pólov – naplánovať si danú životnú oblasť (napríklad partnerský vzťah alebo kariéru) podľa svojich vlastných predstáv a zrealizovať tieto predstavy, alebo sa odovzdať a túto oblasť života ponechať, nech sa nejako vyvinie bez toho, aby som ju plánoval, avšak s vierou, že to dopadne, ako má, nech to už bude akokoľvek. Nič nie je správne ani nesprávne. Problém je len v tom, že naše hlúpučké egá väčšinou nevedia, čo je pre nás skutočne tým najlepším. Nie preto, že by to bola nejaká veľká veda, ani že by odpoveď na túto otázku bola zahalená v akejsi mysterióznej, nepoznateľnej rovine existencie.

Jednoducho preto, lebo sme schopní uvažovať iba v medziach, daných obmedzeniami našich vlastných myslí. Keď si nasadím modré slnečné okuliare, môj svet bude na chvíľu modrý. Ale pokiaľ nosím od narodenia modré šošovky, nebudem o tom, že svet je modrý, nikdy ani len uvažovať. Nebudem to vedieť ani pomenovať. Nebudem ani len vedieť, čo je na tom svete také špecifické – modrosť bude jednoducho iba vlastnosťou sveta, ktorá na mňa určitým spôsobom pôsobí a nie som schopný ju pomenovať, a preto o nej ani neuvažujem. To bude prvýkrát možné až v momente, kedy si šošovky prvýkrát v živote zosadím. Až vtedy si uvedomím, že svet nie je iba taký, ako bol doteraz. A až od tohto momentu som schopný o modrej farbe uvažovať a reflektovať ju.

A presne to samé sa neustále deje s ľudskou mysľou. A to je najväčší problém celého „self-help“ hnutia. Môžem si čítať knihy o tom, ako preprogramovať svoje podvedomie a privodiť si lepší život, a aj sa mi to môže podariť – ale iba v medziach, daných obmedzeniami môjho vlastného myslenia. Na čo si budem preprogramovávať svoju myseľ, keď neviem, čo potrebujem preprogramovať? Je to akoby počítačový program s umelou inteligenciou chcel preprogramovať sám seba tak, aby sa stal inteligentnejším. Na to, aby program dokázal preprogramovať sám seba, potrebuje sa aspoň na chvíľu stať programátorom, ktorý ho programoval, a uvidieť sám seba zo širšej perspektívy.

Skúsme sa na chvíľu vrátiť k metafore s modrými šošovkami, ktoré nosím od narodenia na očiach. Povedzme, že z tej „modrosti“ sveta mi po niekoľkých desaťročiach začne šibať. Jednoducho mi svet (ktorý je modrý, i keď význam slova „modrá“ ešte nepoznám) mi začne stále viac liezť na nervy, a jedinou úľavou pre mňa budú chvíle, kedy sa pozerám do veľmi intenzívnych zdrojov osvetlenia – napríklad do ohňa. A tak by som mohol začať vkladať všetku svoju energiu do toho, aby som všade, kam prídem, zakladal oheň, a aby som sa zdržiaval v blízkosti ohňa čo najviac času – pretože len jeho svetelná intenzita dokáže prehlušiť monotónnosť sveta, ktorú vytvárajú modré šošovky na mojich očiach. Pritom je však často to najlepšie, čo pre seba môžem spraviť, omnoho jednoduchšie – v tomto prípade zosadiť si z očí modré šošovky.

A tak sa snažíme 24 hodín denne silou mocou kontrolovať svetelné podmienky vo svojom okolí a staneme sa závislými na ohni, pričom na to spotrebujeme toľko energie, až z toho jedného dňa ochorieme.
Keď sa vrátim k úvodnej téze, že všetko je možné, ale nie všetko je aj múdre, mohli by sme v tomto bode povedať, že zakladanie ohňa všade, kam prídem, je možné, ale nie múdre. Omnoho múdrejšie je dať si z očí dole farebné šošovky.

Ľudia si čítajú knihy o pozitívnom myslení a po tom, čo sa v ich mysli usadí myšlienka, že možno je naozaj všetko na tomto svete možné, často sa nerozhodujú úplne múdro. Rozhodnú sa napríklad stať sa bohatými. Pretože to je to jediné, čo si ich myseľ so šošovkami, ktoré majú od narodenia nasadené na očiach, dokáže predstaviť, keď sa snaží uvažovať o šťastí a dobrom živote. Ak to vezmú naozaj vážne a pôjdu si za tým, naozaj to jedného dňa aj dajú a stanú sa bohatými. Lenže je to naozaj tým, čo im stálo za to všetko úsilie, energiu a čas, ktoré do tohto cieľa vložili? Ako to, že ich sused, ktorý sa za celé tie roky „nikam neposunul“ a stále žije od výplaty k výplate, pôsobí vyrovnanejšie a šťastnejšie než oni?

Takýchto príkladov by sa dal nájsť milión. Ľudia investujú množstvo energie do chybných cieľov. Napríklad obchodník sa môže snažiť byť asertívnejším a sebavedomejším pri presadzovaní svojich názorov, pričom to, čo by jemu ako konkrétnemu človeku v obchode skutočne pomohlo, je naučiť sa počúvať a prijímať spätnú väzbu od druhých. Zúfalý chlapec môže byť posadnutý čítaním kníh o tom, „ako zbaliť ženu“, naučil sa, aký slovník by mal na zaujatie ženy používať, o akých témach by mal rozprávať a dokonca sa naučil aj ako vedome ovládať reč svojho tela, aby pôsobil sebavedome a atraktívne – a pritom jediné, čo skutočne potrebuje, je začať si ceniť sám seba takého, aký je. Žena si z rovnakého dôvodu môže dať spraviť plastiku pŕs či botox, a otec, ktorý si nevie nájsť cestu k svojim deťom, môže investovať svoj čas a energiu do toho, aby sa naučil obhájiť si svoju autoritu – pričom to, čo ich vzťah skutočne potrebuje, je aby sa o ne začal zaujímať, pýtať sa ich na ich životy a počúvať.

Jednoduchou pomôckou na rozpoznanie takýchto iluzórnych cieľov, ktoré ľudská myseľ vytvára, je, že človek má väčšinou pocit, že ide o jediné východisko zo svojej situácie, o niečo, čo jednoducho musí spraviť. Samozrejme, je to iba ilúzia. Človek nemusí nič, a vždy, keď vidíme iba jedno možné východisko, malo by nám to poslúžiť ako červená kontrolka, že v rámci farebných šošoviek, ktoré nosíme na očiach, sa pozeráme na svet iba skrz jednu úzku perspektívu, jeden uhol pohľadu, jeden systém presvedčení.

V tomto článku som sa pokúsil vyjadriť, že často – a povedal by som dokonca, že väčšinou – nevieme, čo naozaj potrebujeme a čo je pre nás naozaj dobré. Ja osobne na základe svojich životných skúseností môžem potvrdiť, že veta, toľkokrát omieľaná v knihách o pozitívnom myslení, „všetko je možné“, je pravdivá. Je však iba na nás, ako s tým naložíme. Pokiaľ ste o tom ešte neuvažovali, rád by som vám navrhol iba jednu drobnú zmenu do vašej každodennej rutiny: pokúste sa začať na pár minút denne uvažovať o myšlienke, aké by asi tak mohli byť šošovky, skrz ktoré vnímate svet vy. Čo si myslíte, že musíte? A aký systém presvedčení o sebe, ľuďoch a o svete, vám prikazuje to, o čom si myslíte, že to musíte?

Pokiaľ svoje farebné šošovky nosíte na očiach odmalička, bude ťažké nájsť odpoveď iba prostým premýšľaním. Dôležité však je, že ste si začali klásť tie správne otázky. Už iba samotným premýšľaním o tejto otázke jej v skutočnosti venujete svoju pozornosť, energiu vášho zámeru. A pokiaľ jej venujete dostatočné množstvo energie a uveríte, že odpoveď vám bude odhalená, nakoniec sa tak či onak naozaj odhalí – a sľubujem vám, že to bude vaše najdôležitejšie zistenie prinajmenšom – aby som to príliš neprehnal – za posledný rok. Nie nadarmo považoval Sokrates za ústrednú tézu svojho učenia vetu „Poznaj sám seba“.

Mgr. Martin Oravec

Mgr. Martin Oravec

Som zakladateľ projektu VHLAVE.SK. Tento web som založil s cieľom zhromaždiť na jednom mieste ľudskou rečou podané, logicky usporiadané a konzistentné informácie v oblasti tak chaotickej, ako je duševné zdravie a systém starostlivosti oň. Písanie môjho vlastného psychologického blogu je mi zároveň koníčkom, ktorý pre mňa predstavuje výzvu slovne uchopiť svoje vlastné mentálne pochody a hlbšie vnútorné skúsenosti, ktoré do väčšej či menšej miery poznáme všetci, a predsa v našej kultúre nie sme prirodzene vedení o nich hovoriť.

Zobraziť autorov profil