Ako si nájsť správneho psychológa?
Pravdepodobne ste na tento web zablúdili, pretože zvažujete vyhľadanie psychoterapeuta. Prezradím vám preto tajomstvo. Vo väčšine prípadov sa spolupráca medzi klientom a jeho psychoterapeutom nekončí želaným úspechom. To však neznamená, že psychoterapia nefunguje. Znamená to, že psychoterapia nie je chemickým liekom ani fyzikálnym strojom, ktorý s vami „čosi vykoná“ a následne sa veci vo vašom mozgu napravia a vy sa konečne stanete normálnymi, šťastnými a svedomitými občanmi. Psychoterapeut nie je lekár a jeho klient nie je pacient, ktorý iba pasívne podstupuje odbornú liečbu. Úspech psychoterapie priamo závisí od toho, do akej miery je klient ochotný na sebe pracovať, otvárať sa pred terapeutom vo svojej plnej zraniteľnosti, a predovšetkým v procese psychoterapie sám otvárať oči voči svojim vlastným temným zákutiam. Pokiaľ takúto ochotu nemáte, psychoterapia vám nepomôže. Dajte si radšej lieky. Avšak ani ochota poznávať sám seba, otvárať sa pred cudzím človekom a meniť sa vám úspech terapie nezaručí. Je tu ešte druhý a nemenej významný faktor: výber terapeuta. A o tom bude tento článok.
Výber terapeuta je pre úspech terapie minimálne tak kľúčový ako vaša vlastná ochota na sebe pracovať. Pokiaľ si náhodou myslíte, že psychológia je veda na štýl fyziky a každý vyštudovaný psychoterapeut je majstrom v porozumení ľudskej duši či mozgu, ste na omyle. Psychoterapia je skôr umením než remeslom. Psychológia – veda, ktorú psychoterapeuti študujú – je všetkým, len nie systémom usporiadaných všeobecných faktov, platných vždy a za každých okolností pre každého. Skôr sa podobá na atlas ľudskej mysle, ktorý pomáha terapeutovi vycibriť jeho umenie porozumenia ľudskej duši tak, ako ho len pomocou vzdelávania vycibriť je možné. Avšak hodnota umelcovho diela len málokedy závisí od úrovne jeho vzdelania.
Jediné, čo tým chcem povedať, je, že prostý fakt, že je niekto psychoterapeutom a teda absolvoval všetko náležité formálne vzdelávanie, z neho ešte vôbec nerobí skutočného majstra, ktorý s istotou dokáže porozumieť vašej duši a jej problémom. Je preto nutné si terapeuta vedome vyberať, a to nielen na základe ceny či vzdialenosti od vášho bytu. Dobrým štartovacím bodov sú odporúčania a referencie vašich známych, avšak ani tie nemusia byť smerodajné. To, čo funguje pre jedného a v jednej situácii, nemusí byť vôbec vhodné pre druhého, ktorý je navyše v úplne inej situácii. Každý terapeut môže byť viac či menej vedomý, viac či menej profesionálny a môže mať väčšie či menšie pochopenie pre ten váš život v závislosti od toho, aký spôsob života a pohľad na svet sám preferuje. Čoho sa teda chytiť?
Keď som dnes nad touto otázkou premýšľal, dospel som k dvom základným faktorom, ktorých splnenie môže vytvoriť pre psychoterapeutickú spoluprácu dobrú živnú pôdu:
- Váš terapeut je schopný uznať vašu múdrosť a pohľad na svet a vidieť, že ide skutočne o múdrosť a nie o hlúposť či naivitu
- Zároveň ste i vy schopný/-á uznať múdrosť terapeuta a uveriť, že prevyšuje tú vašu
Pod terapeutovým „uznaním vášho pohľadu na svet“ nemám na mysli, že je schopný porozumieť, ako a prečo sa u vás historicky vyvinul. To nestačí. Terapeut musí byť schopný pozrieť sa na svet vašou optikou a vidieť, že to, čo viete, skutočne viete a nielen tomu veríte. Pokiaľ teda váš problém súvisí s vaším hľadaním pravej lásky, potrebujete terapeuta, ktorý sám je ochotný uveriť, že pravá láska existuje. Pokiaľ ste v pokročilom štádiu rakoviny a pre vaše presvedčenie vkladáte všetky svoje nádeje do liečby alternatívnou medicínou, váš terapeut jej musí byť otvorený a musí vo vašich snahách vidieť aj čosi viac, než len chytanie sa poslednej slamky v strachu pred podľa neho nevyhnutnou smrťou. A konečne, pokiaľ ste videli ducha, nemáte na výber. Pomôže vám jedine taký terapeut, ktorý skutočne je ochotný veriť, že ste videli ducha. A nestačí, že vám to povie. To, do akej miery vašej realite terapeut skutočne uverí, skôr či neskôr zistíte na základe spôsobu jeho vyjadrovania. Prirodzene, pokiaľ vo vašom živote ani v jadre vášho problému nič „nezvyčajné“ nefiguruje a hodláte sa riešiť iba váš strach z pavúkov či hanblivosť, táto podmienka by pre vás nemala byť smerodajná.
To však už nemožno povedať o podmienke druhej. Najskôr si však bližšie posvieťme aj na ňu. Pod vašou „schopnosťou uveriť, že terapeut je múdrejší než vy“ v žiadnom prípade nemyslím to, že by ste mali poprieť akékoľvek prirodzené pochybnosti a slepo uveriť, že terapeut ako odborník vám rozumie lepšie, než si rozumiete vy sami. Ide o to, aby ste si vybrali takého terapeuta, u ktorého to tak budete vnímať a cítiť i prirodzene, bez ohľadu na to, či sa to od vás očakáva. Zo svojho terapeuta potrebujete cítiť, že je múdry, že vám rozumie, alebo že prinajmenšom pozná smer, ktorý by vás niekam mohol zaviesť. Ak takýto pocit ani po niekoľkých sedeniach nenadobudnete, možno vám ušetrí kopec času i peňazí, ak spoluprácu predčasne ukončíte a skúsite hľadať ďalej.
Nebojte sa ukončiť terapiu po niekoľkých sedeniach, pokiaľ vám vaša intuícia napovedá, že prvý alebo druhý z uvedených bodov nie je splnený. Občas ani roky terapie nevedú k žiadnym výsledkom. Je preto lepšie ukončiť terapeutickú spoluprácu skôr ako neskôr. To však neznamená, že nemáte skúšať hľadať ďalej. Až nájdete terapeuta, v ktorého uveríte (bez toho, aby ste sa k tomu nútili) a ktorý uverí vo vás (pretože je schopný vidieť to, čo vidíte vy), budete to vedieť.
Pokiaľ váš terapeut uvedené podmienky spĺňa, je potrebné chápať, že psychoterapia je beh na dlhé trate. Vyžaduje od vás maximálne osobné zapojenie a výsledky sa s najväčšou pravdepodobnosťou objavia až po niekoľkých mesiacoch či dokonca rokoch intenzívnej práce. Predpokladom pre úspešnú terapiu je nadviazanie veľmi blízkeho osobného vzťahu medzi terapeutom a klientom. Majte preto na pamäti, že tri mesiace s jedným terapeutom a ďalšie tri s druhým vám nenahradia šesť mesiacov terapie s jediným terapeutom, počas ktorých by ste mali možnosť postupne rozvíjať a prehĺbovať váš vzťah. Terapeuta si preto volíme na dlhé obdobie – potenciálne i niekoľko rokov. A nielen to. Hodláme s ním vstupovať do intenzívneho medziľudského vzťahu, pre mnohých ľudí dokonca najintenzívnejšieho, aký kedy poznali! Voľba terapeuta je preto zásadná. Dá sa to teda aj inak, než len slepým striedaním náhodných terapeutov a čakaním na verdikt, ktorý nám vždy po niekoľkých sedeniach povie naša intuícia?
PSYCHOTERAPEUTICKÉ ŠKOLY
To, čo sa určite dá, je vykonať si aspoň predbežný filter a spraviť si tak užší predvýber psychoterapeutov ešte predtým, než niektorého z nich oslovíme. Tá najobjektívnejšia informácia, na základe ktorej možno „filtrovať“ a ktorá je dostupná pri každom psychoterapeutovi, je psychologická škola (tiež nazývaná psychologický smer), v ktorej bol školený. Pravdepodobne ste si už všimli, že každý akreditovaný psychoterapeut o sebe má zverejnenú informáciu v podobe dvoch či troch cudzích slov, ako napríklad „kognitívno-behaviorálna terapia“ či „psychodynamická terapia“. Ide o psychoterapeutický prístup, v ktorom si daný terapeut absolvoval svoj dlhodobý výcvik a z ktorého teda vo svojej práci prevažne vychádza.
Pokiaľ som na začiatku článku hovoril o tom, že psychológia nie je veda ako fyzika, narážal som predovšetkým na to, že je viac než akákoľvek iná veda závislá od uhlu pohľadu, z akého sa na človeka pozeráme. Na tak komplexný „predmet poznávania“ totiž neexistuje jediný objektívny a správny uhol pohľadu. Neexistuje jedna definitívna a všezahrňujúca verzia pravdy o ľudskej mysli. Koniec koncov, keby existovala, psychoterapia by nebola umením ale prácou, podobnou práci inžiniera. Lenže neexistuje. Je to jej prekliatím i požehnaním zároveň. Prekliatím preto, lebo je komplikovanou a nejednoznačnou. Požehnaním preto, lebo keby to tak nebolo, boli by ste obyčajným, matematickými vzorcami vyjadriteľným strojom. Ale nie je. Psychológia sa rozvíja paralelne v rámci izolovaných psychologických škôl podobne, ako sa i filozofia rozvíjala v rámci nezávislých filozofických škôl. Každá psychologická škola sa na človeka (i na svet) pozerá z odlišného uhlu pohľadu. Niektoré pripomínajú skôr objektívnu vedu, iné skôr duchovné náuky ako budhizmus, taoizmus či šamanizmus. Niektoré venujú hlavný apel na detské traumy klienta z minulosti, kým iné na jeho aktuálny život či na jeho chápanie zmyslu života. Otázkou nie je, ktorá z nich je pravdivá. Pravdivé sú všetky i žiadna. Ak ste náhodou niekedy niekoho počuli tvrdiť, že niektorá psychologická škola je „pravdivejšia“ než iná, bolo to tak jedine kvôli stotožneniu daného človeka s myšlienkovým systémom, ktorý predstavovala určitá škola. Presne opačné tvrdenie by ste si mohli vypočuť od jeho názorového oponenta, pričom žiaden z nich však celkom určite nemá „objektívnu pravdu“. O psychoterapeutických školách sa dá povedať iba toľko, že každá z nich skúma ľudskú dušu z inej perspektívy.
To, čo môžete pri výbere svojho terapeuta spraviť vy, je že sa oboznámite aspoň so stručnou charakteristikou jednotlivých škôl. Následne sa na základe toho, ktorá z nich s vami do akej miery vnútorne rezonuje, môžete rozhodnúť, ktorej by ste boli ochotný/-á sa zveriť do rúk. Majte pritom na pamäti, že do rúk sa na konci dňa aj tak vždy zverujete v prvom rade terapeutovi, pre ktorého jeho psychoterapeutická škola slúži ako mapa, podľa ktorej sa orientuje pri svojom umení. Nie ako návod na použitie, ktorého sa striktne a za každých okolností drží. A predsa existuje medzi terapeutom a školou, v ktorej sa rozhodol absolvovať svoj psychoterapeutický výcvik, ešte jedna nezanedbateľná súvislosť: táto škola vám napovie o tom, aká filozofia a aký uhol nazerania na človeka sú terapeutovmu srdcu blízke. Má preto zmysel zvoliť si terapeuta z takej školy, ktorá je názorovo a svojím pohľadom na človeka či na svet blízka i vám, ktorá rezonuje s vaším pohľadom na svet a s vašou predstavou o tom, čo by ste vlastne chceli dobrodružstvom psychoterapie docieliť.
Za zmienku stojí ešte dielo jedného z najvplyvnejších filozofov súčasnosti Kena Wilbera. Netrénovanému oku pripadá spleť psychologických škôl ako viac-menej náhodný „guláš“, obsahujúci spleť vzájomne nezlúčiteľných myšlienok. Ak sú myšlienky rôznych smerov vo vzájomnom konflikte, prirodzene iba niektoré z nich môžu byť pravdivé. Ken Wilber predložil myšlienku spektrálnej psychológie, ktorá by hlavné psychologické školy dala do vzťahu s čímsi ako spektrum vedomia. Každý človek sa v rôznych fázach svojho života môže nachádzať na rôznych úrovniach v rámci „spektra vedomia“, pričom na každej z úrovní tohto spektra sa ľudská psychika riadi odlišnými princípmi a vystupujú v nej do popredia iné témy. Celé toto spektrum reprezentuje priestor, v rámci ktorého sa vedomie ľudskej bytosti dokáže vo svojom živote pohybovať – či už je to Američan, Eskimák alebo indický majster, ktorý dosiahol osvietenie. Niektoré z hladín tohto spektra sú najlepšie popísateľné Freudovskou psychoanalýzou, kým pre iné je výstižnejším napríklad jazyk budhizmu. Toho, koho to prirodzene láka k budhizmu, Freudova psychoanalýza príliš nepresvedčí, a to isté platí i opačne. Konflikt medzi jednotlivými školami západnej psychológie je podľa Wilbera iba zdanlivý, pretože jeho skutočnou podstatou je fakt, že jednotlivé psychologické školy popisujú iba jednotlivé úseky ľudskej skúsenosti v rámci existujúceho spektra všetkých možných skúseností. A tak je život a psychická dynamika niektorých ľudí vystihnuteľná psychoanalýzou, kým u iných ľudí je vhodnejšia Jungova analytická psychológia a ešte pre ďalších napríklad existenciálna terapia a logoterapia. Väčšina nedostatkov toho-ktorého psychoterapeutického prístupu pramení v logickej chybe, ktorej sa mnohí terapeuti dopúšťajú, keď predpokladajú, že ich terapeutický prístup je zovšeobecniteľný na celú ľudskú populáciu a to v akomkoľvek momente ľudského života. Ak túto ilúziu prekonáme, môžeme uvidieť, že s výnimkou ľudí, kráčajúcich po nevyšľapaných duchovných cestách, je psychická dynamika väčšiny ľudí popísateľná v pojmoch jednej či inej psychologickej školy. Skúsme preto odolať pokušeniu označovať niektoré psychologické školy za „nezmysly“. Ak nám ich jazyk nesedí, znamená to, že ich pole pôsobnosti sa nachádza na inom úseku v rámci spektra vedomia, než sa v aktuálnej fáze nášho života nachádzame my.
Ako ale posúdiť, ktorá škola sa zaoberá tou časťou spektra vedomia, v ktorej žijete vy? Nuž, najlepšie by to bol schopný posúdiť psychoterapeut, ktorý by vás na tomto spektre prevyšoval a zároveň by disponoval dostatočným vzdelaním vo všetkých z týchto škôl. Keďže zabezpečiť konzultáciu s takýmto terapeutom je pomerne ťažké, to najlepšie, čo vám ostáva, je spoľahnúť sa na svoj vnútorný radar – na svoju intuíciu. Prečítajte si niečo o jednotlivých psychoterapeutických smeroch a pozorujte, ktorý z nich s vami najviac rezonuje. Všimnite si, že slovám, a vôbec jazyku niektorých psychologických škôl vôbec nerozumiete a zdajú sa vám nekonečne vzdialené, zatiaľ čo slová iných škôl vám môžu pripadať konkrétne, logické a azda i „morálne správne“. To je ten najlepší známy kľúč, akým sa pri voľbe preferovanej psychoterapeutickej školy možno riadiť. Len malá poznámka pod čiarou na záver: mnohí z nás si myslia, že sú na tom po duchovnej stránke pozoruhodne vysoko. Nie vždy to však zodpovedá realite. Ak ste si teda z mojich slov vyvodili, že vy sa už povedzme traumami z minulosti či inými osobnými nedostatkami, typickými pre nižšie roviny vedomia, zaoberať nepotrebujete, najskôr si spomeňte na budhistickú múdrosť: ak si myslíte, že ste osvietení, strávte víkend so svojou rodinou. Potom sa pozrite do zrkadla a zodpovedzte si, či by pre vás určite nebolo vhodnejšie sa predtým, než sa prepracujete ku korune, začať zaoberať svojimi koreňmi.
POROVNANIE PSYCHOTERAPEUTICKÝCH SMEROV
V snahe umožniť vám rýchle zorientovanie v jednotlivých psychoterapeutických školách sme pre vás pripravili grafickú pomôcku, ktorá vám pomôže porovnať základné psychologické školy v šiestich základných dimenziách. Preklikávaním sa medzi záložkami si môžete pozrieť grafické porovnanie jednotlivých škôl na základe príslušného kritéria. Následne si klikaním na ikonky „palec hore“ – „palec dole“ pri konkrétnych smeroch v jednotlivých záložkách môžete nechať automaticky vygenerovať rebríček vašich najsympatickejších terapeutických škôl. Nebudem tento návod na použitie hlbšie rozpisovať – skúste to a rýchlo uvidíte, ako to funguje.
Niektoré psychoterapeutické prístupy sa zameriavajú na váš aktuálny život a riešenie vašich aktuálnych problémov. Vychádzajú z predpokladu, že všetko, čo pre vykonanie ďalšieho kroku na ceste životom potrebujeme, sa nachádza v prítomnosti a považujú za kontraproduktívne zaoberať sa historickými príčinami našich súčasných vzorcov myslenia a správania. Tieto prístupy považujú človeka za viac menej vedomú a kompetentnú bytosť, ktorá za určitých okolností je schopná svojimi vedomými rozhodnutiami zmeniť smerovanie svojho života.
Iné prístupy považujú za hlavný pilier terapie pátranie v minulosti, predovšetkým v období raného detstva, kam sa dátuje vznik našich dlhodobých nevedomých mentálnych vzorcov. Človek je podľa týchto prístupov z prevažnej časti nevedomou bytosťou, determinovanou udalosťami, ktoré nás v ranom detstve poznačili a tým ovplyvnili náš ďalší psychický vývin. Zaoberanie sa týmito udalosťami považujú tieto školy za nutný predpoklad toho, aby nás naša minulosť v súčasnosti prestala kauzálnym spôsobom ovplyvňovať, stratila nad nami kontrolu a my sme sa vo svojom súčasnom živote mohli slobodne hýbať vpred.
Hoci by sme všetci boli najradšej, keby psychoterapia trvala jeden mesiac a počas neho vyriešila všetky naše problémy, takto to žiaľ v živote nechodí. Najkratšie trvajúce, krátkodobé psychoterapie, zvyknú mať od 10 do 16 sedení pri jednom sedení týždenne, a sú typické pre psychoterapeutické smery, ktoré sa skôr než celostnou premenou osobnosti a životného štýlu zaoberajú konkrétnymi, špecifickými problémami.
Dlhodobé psychoterapie spravidla trvajú mesiace, ale celkom bežne aj dva či tri roky. Protihodnotou za ich dĺžku je, že môžu viesť k hlbšej celostnej premene osobnosti klienta. Na rozdiel od krátkodobých terapeutických prístupov sa málokedy zaoberajú symptómami psychických porúch, ale snažia sa operovať v rovine hĺbinných príčin našich dlhodobých problémov.
Symptóm je medzinárodné označenie pre príznak - v psychiatrii sa pod symptómami rozumejú akékoľvek príznaky mentálnych porúch. Tento jazyk je však zavádzajúci, nakoľko psychické poruchy nie sú chorobami, ktoré majú svoju príčinu a svoje symptómy. V psychológii preto chápeme pod symptómami akékoľvek škodlivé vzorce myslenia či správania, ktoré nám bránia v živote podľa našich predstáv. Spravidla vyhľadávame psychoterapeuta práve kvôli takýmto symptómom a od terapie očakávame, že nám pomôže sa ich zbaviť. Niekedy však až v priebehu psychoterapie zistíme, že to, čo nás skutočne trápi, ani tak nie sú naše symptómy, ako skôr niečo hlbšie a rozsiahlejšie.
Terapie, zamerané na symptóm či problém, sa snažia ísť priamo na vec a čo najrýchlejšie a najefektívnejšie vás zbaviť toho symptómu (problému), s ktorým ste terapiu pôvodne vyhľadali. Takto orientované psychoterapeutické školy spravidla poznajú konkrétne terapeutické postupy a techniky, ktoré sa preukázali ako účinné pri jednotlivých symptómoch, resp. psychických poruchách.
Holisticky alebo celostne zameraná psychoterapia nazerá na človeka ako na celok a snaží sa dovidieť ďalej, než len na symptómy a problémy, ktoré si klient aktuálne uvedomuje. Pri terapii takéhoto druhu musí klient rátať s tým, že jeho symptómy sa možno v skorej dobe neodstránia a na terapeutických stretnutiach sa pravdepodobne budú rozoberať viaceré oblasti jeho života, a to do hĺbky. Takáto terapia je systematickou prácou na sebe, pričom vychádza z predpokladu, že po vykonaní hlbších zmien v klientovom sebapoznaní, v jeho vnímaní sveta a životnom štýle pôvodné symptómy buď vymiznú automaticky, alebo prestanú byť problémami. Zároveň, na rozdiel od na symptóm zameraných terapií, takáto rozsiahla zmena v klientovi podstatne zvýši aj celkovú kvalitu jeho života. Pozitívny účinok tu teda nie je obmedzený iba na okruh pôvodných symptómov, ale týka sa klientovho života ako celku.
Väčšina psychoterapeutických škôl je založených na verbálnej psychoterapii, čo znamená, že ich hlavným terapeutickým nástrojom je rozhovor. Niektoré školy však do väčšej či menšej miery obohacujú rozhovor o neverbálne metódy, ktoré dokážu sprostredkovať veľmi rýchly a priamy prístup k nevedomým príčinám našich problémov. Najčastejšie ide o využitie práce s telom, so snami, symbolmi alebo imagináciou. Čím väčšmi sme príslušnú školu zaradili smerom k neverbálnemu pólu tohto spektra, tým väčší dôraz kladie na používanie týchto neverbálnych techník, ktorých cieľom je odkrývanie nevedomého, a menší na rozhovor, ktorého cieľom zdieľanie aktuálnych životných problémov s terapeutom, budovanie vzťahu medzi terapeutom a klientom, podpora vedomej časti klientovho psyché a jeho vôle či bezpečná integrácia myšlienok a emócií, ktoré sa vynorili z nevedomia, do každodenného vedomia. Oboje sú dôležité. Neverbálne techniky sú svojím spôsobom efektívnejšie, ale bez náležitého verbálneho zarámcovania a podpory v rámci bezpečného terapeutického vzťahu sú ich výsledky prchavé, neuchopiteľné a často dokonca ohrozujúce.
Mnoho ľudí sa v určitom období života začne zaoberať spiritualitou. Iní sa ňou cieľavedome nezaoberajú, no majú určité zážitky, ktoré sa nedajú zakategorizovať inak než ako "spirituálne". Keďže psychológia sa zaoberá ľudskou dušou, je pre týchto ľudí kľúčové, či ich terapeut pracuje so psychoterapeutickým prístupom, ktorého mapa človeka má pre tieto aspekty existencie vytvorené miesto a ktorý považuje človeka za primárne spirituálnu a transcendentálnu bytosť, alebo s prístupom, ktorý vo svojom systéme žiadne miesto pre ducha nemá, človek je pre neho iba mozgom a akékoľvek "nadštandardné" zážitky sú pre neho nevyhnutne iba biochemickými poruchami mozgu. Väčšina psychoterapeutických škôl sa prikláňa k druhému typu, čo nemusí znamenať, že spiritualitu popierajú. Môže to tiež znamenať jednoducho to, že ju považujú za nepoznateľnú a skúsenosti neprístupnú. V protiklade s nimi, tie smery, ktoré spiritualite kladú vo svojej mape človeka dôležité miesto, sú do väčšej či menšej miery inšpirované duchovnými náukami a mysticizmom, a tak považujú spiritualitu nielen za existujúcu, ale aj ľudskej skúsenosti priamo prístupnú sféru existencie. Spiritualitu tieto smery nestotožňujú s náboženstvom a nepovažujú ju preto za otázku viery, ale za otázku priameho poznania.
Jednotlivé psychoterapeutické smery sa líšia i v terapeutovej roli. V niektorých je terapeut aktívnejší, oboznamuje klienta s vlastnými pohľadmi na nevedomé príčiny jeho problémov, vysvetľuje mu psychologické princípy, alebo mu dáva domáce úlohy. Takéhoto terapeuta voláme direktívnym.
Príslušníci iných terapeutických škôl do priebehu terapie zasahujú iba minimálne a nechávajú ho určovať predovšetkým klientom a tým, čo on sám v danej chvíli do terapie vnáša a čo sám považuje za dôležité. Vychádzajú z predpokladu, že pokiaľ bude klient v terapeutickom vzťahu cítiť podporu, bezpečie a voľnosť, sám skôr či neskôr začne hovoriť o tom, čo je pre neho skutočne dôležité. Veria totiž, že iba klient sám najlepšie vie posúdiť, čo v kontexte jeho problémov je dôležité. V takomto prípade hovoríme o terapeutovi nedirektívnom.
PSYCHOTERAPEUT JE VŽDY ČLOVEK
Akýkoľvek poctivý však bude váš prieskum psychoterapeutických škôl, jedno treba mať na vedomí. Totiž, psychoterapeut nie je školou, z ktorej vzišiel. Psychoterapeut je vždy v prvom rade konkrétnym človekom. Ako som už napísal, nie je inžinierom, ktorý sa vždy a za každých okolností pevne drží príslušnej školy ako návodu na použitie prístroja. Je skôr umelcom, ktorý vo svojej škole načerpal prevažnú časť svojej inšpirácie, no jeho práca je závislá od rozsahu jeho vlastného vedomia, od jeho skúseností a od jeho schopností empatie a intuície. Navyše je väčšina psychoterapeutov do väčšej či menšej miery inšpirovaná viacerými než len jedným psychologickým smerom, hoci svoj dlhodobý výcvik si pre jeho časovú a finančnú náročnosť (psychoterapeutický výcvik zvyčajne trvá 5 a viac rokov) spravili iba jeden. V praxi pokojne môžete naraziť na terapeuta, ktorý svoju inšpiráciu čerpá v troch či štyroch psychologických prístupoch, ktoré zdanlivo nemajú žiaden prienik. Takýto terapeut zvyčajne medzi jednotlivými smermi prepína v závislosti od konkrétneho klienta a jeho problému.
VŠETKO JE O POCITOCH
To, čo je na konci dňa dôležité, je, aby vám terapeut „sadol“, a to je niečo, o čom sa dozviete iba na základe svojich pocitov. Chápem, že ako deti našej civilizácie ste možno zvyknutí na konkrétnejšie, objektívnejšie a vecnejšie popisy vecí. Ako napríklad v medicíne. „Ak máte problém so srdcom, choďte za kardiológom. Ak s pľúcami, vyhľadajte pneumológa.“ V psychológii to takto nechodí. V jej svete žiadne objektívne kritéria neexistujú. Existujú len kritériá subjektívne. Ak ste niekedy niekde čítali niečo iné, šlo o používanie zavádzajúceho jazyka. Iba vy sami ste kompetentní posúdiť, či je pre vás daný terapeut „ten správny“. Ak však raz dospejete k názoru, že áno, pripravte sa na dlhoročnú spoluprácu, ktorá bude zákonite – z povahy samotnej psychoterapie – plná aj vyhrotených momentov, hnevu a konfliktov. Tie k psychoterapii nevyhnutne patria, predovšetkým v neskorších fázach terapie, keď už je medzi klientom a terapeutom vybudovaný pevný vzťah. Práve tieto konflikty sú často znamením, že pozitívna zmena je na dosah – pravda, pokiaľ to kvôli nim so svojím terapeutom v tomto momente nevzdáte. Nie sú teda pocity ako pocity. Pri voľbe terapeuta je dôležité dať na svoju intuíciu. Terapeutov, ktorí neveria v to, čo vy viete, je najlepšie odfiltrovať hneď zo začiatku behom počiatočných sedení. Avšak negatívne pocity voči terapeutovi v neskorších fázach terapie sú v poriadku a v psychoterapii sa s nimi ráta ako s niečím, o čom je treba komunikovať a čím sa treba zaoberať.
Mgr. Martin Oravec
Som zakladateľ projektu VHLAVE.SK. Založil som ho s cieľom zhromaždiť na jednom mieste ľudskou rečou podané, konzistentné a explicitné informácie v oblasti tak chaotickej, ako je psychológia, psychoterapia a duševné zdravie. Nikdy ma neuspokojil rozporuplný a polovičatý spôsob, akým sú informácie tohto druhu prezentované štandardne, a tak som sa rozhodol to spraviť inak, hoci psychoterapiu nevykonávam.
