Čo sú to psychické poruchy

Psychické (tiež mentálne či duševné) poruchy sa v minulosti označovali ako duševné choroby. Tento názov evokoval, že ide o reálne choroby duše či mozgu. Avšak medzi chorobami v pravom slova zmysle a duševnými poruchami existuje celý rad odlišností. Máloktoré z nich majú známu univerzálnu príčinu. Často nie je ani jednoznačne diagnostikovateľné, kedy človek tú-ktorú poruchu už má a kedy ešte nie. Aj preto sa už v súčasnosti zavádzajúce pomenovanie duševné choroby nepoužíva a bol vystriedaný slovom poruchy. A predsa ani toto slovo nie je omnoho šťastnejšie, nakoľko presne tak isto ako slovo choroby evokuje, že je niečo chybné, narušené, „nie v poriadku“. Vhodnejší názov by mohol byť napríklad „duševé inakosti“, čo by napovedalo, že v mysliach ľudí, ktorí na ne trpia, niečo funguje inak, než v mysliach štatistickej väčšiny ľudí. Nie horšie ani nesprávne – jednoducho inak, a táto inakosť robí ich životy v ľudskej spoločnosti oproti „tým normálnym“ ťažšími.

Oficiálna psychiatrická náuka popisuje psychické poruchy ako  syndrómy, čo v jazyku medicíny znamená spoločný výskyt niekoľkých typických, vzájomne súvisiacich symptómov (príznakov). Keďže hovoríme o psychických poruchách, ich „príznaky“ nemajú telesnú podobu (ako napríklad bolesť hrdla či horúčka), ale psychickú. Týkajú sa teda nášho vnútorného života alebo určitých aspektov nášho správania. Avšak i slovo syndróm pochádza zo sveta medicíny a nesie so sebou preto určité, pre medicínu typické predpoklady. To, čo robí zo súboru symptómov jeden syndróm, robí ich spoločný menovateľ, ktorým by mal byť určitý chorobný proces. V prípade psychických porúch preto intuitívne predpokladáme, že by ich mal zapríčiňovať objektívny chorobný proces v mozgu. Takýto predpoklad však zďaleka nie je možné považovať za univerzálny vedecký fakt.

Psychická porucha je v skutočnosti zadefinovateľná ako súbor takých vzorcov v myslení, cítení, vnímaní či správaní človeka, ktoré:

• sú netypické (väčšina ľudí ich nemá)
• v histórii ľudstva sa opakovane vyskytujú v podobnej forme u rôznych ľudí
• zhoršujú kvalitu života ich nositeľa či  jeho okolia. V niektorých prípadoch môžu byť tieto vzorce doslova život ohrozujúce (napr. pri depresii, kedy sú častým prejavom samovražedné sklony, alebo pri mentálnej anorexii, kedy mladé dievča odmieta prijímať potravu). Iným príkladom je napr. antisociálna porucha osobnosti, čo je určitý typ mentality, ktorý sa štatisticky spája so sklonmi ku kriminálnym činom. To, čo psychické poruchy spája, je, že buď obmedzujú kvalitu života daného človeka, alebo ohrozujú jeho okolie.

Už z uvedeného popisu je zrejmé, že pojem psychická porucha v skutočnosti nezodpovedá zaužívanej predstave určitého objektívneho nálezu v mozgu, a teda istej formy choroby.

Poruchy mozgu alebo problémy mysle?

Tak moment. Čosi také ale počujem prvýkrát, vravíte si. Veď psychické poruchy majú mať svoj základ v mozgu – preto sa liečia liekmi. Nuž, majú, ale to je len polovica pravdy. Možno ich v mozgu vystopovať, práve tak, ako je v ňom možné vystopovať akúkoľvek emóciu, úzkosť, vzrušenie, sústredenosť, relaxáciu či akúkoľvek inú duševnú činnosť. Práve tak ako všetky iné kvality duševného prežívania, aj psychické poruchy sa spájajú s určitým zvýšením či znížením hladín určitých chemikálií alebo určitých elektromagnetických frekvencií v ľudskom mozgu. Toto zvýšenie alebo zníženie je však vždy iba zvýšením či znížením oproti niečomu. Týmto niečím je štatistická norma – hodnoty, aké možno namerať v mozgoch väčšiny ľudí. Nie je to odchýlka oproti zdraviu, ale oproti norme.

Psychické poruchy majú svoj základ v mozgu presne tak isto ako každý duševný stav. O nič viac a o nič menej. A predsa má každý duševný stav zároveň pôvod i v našej mysli. Čo bolo skôr? Mozog alebo myseľ? V odpovedi na túto otázku sa konvenčná psychiatria a psychológia rozchádza. Psychiatria predpokladá, že biochemické zmeny v mozgu sú samé osebe primárnou príčinou vzniku a rozvoja psychických porúch. Preto sa psychiatria snaží liečiť tieto poruchy liekmi, ktoré merateľné odchýlky v hladinách hormónov oproti norme zrážajú smerom k „normálnym“ hladinám. Psychológia naopak predpokladá, že primárnou príčinou psychických porúch, ako aj všetkých iných psychických problémov, je vnútorná psychická dynamika človeka, pričom zmeny v mozgu túto dynamiku iba odrážajú, respektíve tvoria jej biologický ekvivalent. A tak psychológovia vynašli psychoterapiu ako nástroj, ktorý má umožňovať prácu na úrovni psychickej dynamiky, o ktorej predpokladajú, že je dôležitejšou, než biologické ukazovatele v mozgu.

S väčšinou psychických porúch je preto možné pracovať minimálne dvoma spôsobmi: psychologickou zmenou zvnútra, teda psychoterapiou, alebo zásahom zvonka na biologickej úrovni, ktorý má najčastejšie podobu farmakoterapie, teda liekov. Prvé je doménou psychoterapeutov, druhé psychiatrov. Náš web je venovaný psychoterapii, ale voľbou medzi týmito dvoma cestami sa v tomto článku ešte budeme venovať nižšie.

Celý koncept psychických porúch sa spája s medicínskym spôsobom nazerania na človeka skôr než so psychologickým. Jeho hlavným účelom je pomenovať problémy toho-ktorého človeka a zaradiť ich do určitých kategórií tak, aby odborníci na duševné zdravie mohli o týchto problémoch jednoducho a účinne komunikovať medzi sebou a v neposlednom rade i so zdravotnými poisťovňami. Na tomto mieste by bolo vhodné dodať, že slovo porucha, podobne ako choroba, je samo osebe doménou medicínskeho nazerania na človeka. Ako som už uviedol vyššie, oboje evokujú čosi pokazené, patologické. Je treba povedať, že pohľad psychiatrie hlavného prúdu sa s tým, ktorý prezentujem v tomto článku, nezhoduje. Vedecká psychiatria stále predpokladá, že psychické poruchy vo svojej podstate skutočne poruchami v medicínskom zmysle slova sú, pričom tie základné chorobné procesy v mozgu, ktoré ich spôsobujú, ešte len čakajú na svoje vedecké odhalenie. Avšak väčšina psycholoterapeutických škôl, ktorým sa darí držať si od konvenčnej psychiatrie svoju nezávislosť, sa na takomto vnímaní duševných porúch so psychiatrami nezhodujú. Väčšina psychologických škôl chápe tieto „poruchy“ skôr ako viac či menej prechodné stavy, signály, ktoré nás upozorňujú na hlbšie duševné alebo životné problémy, či dokonca krízy, ktoré sú síce bolestivé, avšak ich prekonanie nás napokon vždy obohatí a spraví múdrejšími a šťastnejšími ľuďmi.

Mám za to, že najrozumnejšie je vnímať mentálne poruchy ako kategórie na zatriedenie ľudských duševných problémov, s ktorými si človek sám zvyčajne nevie rady. Tieto kategórie boli vytvorené na základe vyše storočného systematického zbierania údajov z praxe psychiatrov po celom svete. Títo odborníci napríklad opakovane pozorovali, že niektorí ľudia mávajú dlhodobo smutnú náladu, stratu záujmu o každodenné radosti, celkovú stratu záujmu o svet a niekedy i samovražedné myšlienky – a tak vznikla duševná porucha depresia.

Vďaka týmto systematickým poznatkom dnes vieme pomerne presne povedať, čo zhruba môže taký človek s depresiou prežívať, s čím sa v živote potýka, čo jeho stav zlepšuje a čo naopak zhoršuje.

Znamená to, že psychické poruchy neexistujú?

To, že psychická porucha nie je chorobou, neznamená, že neexistuje. Klasifikácia psychických porúch vznikla v dôsledku rozvoja psychiatrie a psychiatria vznikla preto, lebo po nej vo svete vznikla potreba. V každom období žilo množstvo ľudí, ktorí boli ponorení hlboko v utrpení svojich vlastných myslí a sami si s ním nedokázali poradiť. A tak boli odkázaní na pomoc zvonka. Úlohu tých, ktorí im túto pomoc mali poskytnúť, zohrali psychiatri, ktorí spočiatku robili prevažne psychoterapeutickú prácu.

Na klasifikáciu psychických porúch sa dá pozrieť aj ako na vytvorenie kategórií, ktoré by mali pokryť duševné stavy všetkých ľudí, ktorí sú odkázaní na vyhľadanie psychiatrickej pomoci, pretože sami si so svojimi psychickými problémami nevedia rady. Je to teda čosi ako triediaci systém, mapujúci územie všetkých temných zákutí, v ktorých sa ľudská myseľ môže z času na čas ocitnúť. Hoci sú tieto kategórie vytvorené umelo, no problémy, ktoré označujú, sú skutočné a pre ľudí, ktorí nimi trpia, predstavujú skutočný problém. Často ide dokonca o najväčší problém ich života.

Psychické poruchy a vedecká paradigma

Ďalšou nevýhodou používania klasifikácie duševných porúch je ich naviazanosť na vedeckú paradigmu našej doby. Paradigma je preferovaný spôsob vedeckého myslenia, ktoré je vždy určené dominantným filozofickým prúdom danej doby. Názorové odklonenie od tohto štýlu myslenia pre človeka automaticky znamená vylúčenie z mainstreamových odborných kruhov. Kedysi bolo paradigmou, že Zem je stredom vesmíru. K základným paradigmám dnešnej doby patrí predovšetkým filozofia materializmu, ktorá predpokladá, že všetko, čo vo svete existuje, vrátane ľudskej mysle i vedomia, je iba náhodným produktom hmoty, slepo riadenej fyzikálnymi zákonmi. Okrem atómov, ktoré tvoria podstatu všetkého, v skutočnosti nič iné neexistuje. Táto paradigma v akademickej psychológii stále prevláda i napriek tomu, že moderná fyzika nám už takmer sto rokov tvrdí niečo iné. Avšak paradigma znamená, že je niečo brané tak samozrejme, že sa nad inými možnosťami jednoducho ani neuvažuje. V psychológii sa paradigma prejavuje napríklad tým, že žiadna psychologicá vedecká teória, ktorá by predpokladala existenciu vedomia, ktoré presahuje mozog, či napríklad intuície, telepatie alebo moci ľudskej myšlienky nad hmotou, nemôže dostať šancu, aby bola vedou oficiálne uznaná. Ako si však počať s ľuďmi, ktorí skúsenosti takéhoto typu majú?

Obmedzovanie nášho sveta na možnosti, vytýčené hranicami materialistickej paradigmy, automaticky vylučuje možnosť všetkých skúseností, ktoré do nej nezapadajú. A tak všetky takéto skúsenosti, ktoré by sa na Východe alebo v domorodých národoch označovali ako spirituálne a boli by oslavované, sú podľa západnych merítok začlenené spolu so schizofréniou do kategórie psychóz a sú teda chápané ako vážne mentálne poruchy. Rozvoj transpersonálnej psychológie sa koncom minulého storočia pričinil o spopularizovanie konceptu psychospirituálnej krízy, pod ktorý zaradili práve takéto typy neštandardných skúseností, aby ich tak vyčlenili z kategórie psychóz a nebolo k nim pristupované ako k chorobám. Na rozdiel od tradičnej farmakologickej liečby psychóz, ku psychospirituálnej kríze sú transpersonálni psychológovia školení pristupovať presne opačne. Proces klienta, prežívajúceho mimoriadne stavy vedomia, nepotláčajú, ale naopak ho v bezpečnom a chápajúcom prostredí podporujú. Ukazuje sa, že keď je človeku dovolené takýmto typom procesu bezpečne prejsť a úspešne ho zavŕšiť, napokon zvyčajne po istej dobe odozneje a človeku otvorí nové horizonty, v dôsledku ktorých bude istým spôsobom šťastnejší a vedomejší, než bol predtým, keď bol „ešte zdravý“.

Nakoľko súčasnej akademickej vede vládne materialistická paradigma, nie je dnes možné, aby bol koncept psychospirituálnej krízy v širokých odborných kruhoch, obzvlášť v psychiatrii, braný vážne. Napriek tomu už v súčasnosti existujú vo svete s takýmto prístupom k neštandardným skúsenostiam pozoruhodné úspechy. Niekoľko odborníkov sa zaoberá psychospirituálnou krízou už aj na Slovensku, avšak ohnisko tohto typu práce sa nachádza v susednom Česku, kde má transpersonálna psychológia silnú tradíciu. Bohužiaľ nie ku všetkým ľuďom so schizofréniou je možné pristupovať týmto spôsobom. Ukazuje sa, že pacienti, s ktorými je možné úspešne pracovať týmto spôsobom, sa od pacientov so schizofréniou odlišujú rýchlejším a prudším nástupom komplikácií (v protiklade s pomalým a plíživým rozvojom schizofrénie), nadhľadom nad tým, čo sa im deje, zahrňujúcim schopnosť rozlišovať medzi zážitkami z pozmenených stavov vedomia a každodennou realitou, a neprítomnosťou paranoje – teda neopodstatnených presvedčení o tom, že druhí ľudia, celý svet či temné duchovné sily sa proti mne spikli a chcú mi ublížiť.

Príčiny mentálnych porúch a ich liečba

Teraz, keď už viete, že psychické poruchy nie sú skutočnými chorobami, bude vám v tomto novom svetle pravdepodobne pripadať celkom logické, že neexistujú ako univerzálne príčiny týchto porúch, tak ani ich univerzálna liečba. V skutočnosti nikdy nie je možné ani len hovoriť o ich vyliečení, pretože na to, aby niečo bolo možné vyliečiť, musí to najskôr byť chorobou. Otázky na príčiny a liečbu psychických porúch sú teda zle formulovanými otázkami. To, čo vás skutočne zaujíma, je, ako možno váš stav zlepšiť a ak to je možné, tak ako sa z neho úspešne dostať a prekonať ho. Ak to možné nie je, ako napríklad pri autizme, zaujíma vás, ako sa s ním naučiť kvalitne žiť.

Zabudnite na to, že by depresia mala mať u všetkých ľudí jedinú rovnakú príčinu, zatiaľ čo napríklad panická porucha druhú. Podobná psychická dynamika môže u jedného vyvolať depresiu, u druhého panickú poruchu a u tretieho napríklad sociálnu fóbiu. A platí to i naopak – traja ľudia môžu mať sociálnu fóbiu, pričom jej najhlbšia psychická príčina môže byť u každého z nich úplne odlišná. Na to, aby sme sa dopracovali k najhlbším koreňom svojich duševných problémov, slúži práve psychoterapia. Avšak pozor – nie so všetkými duševnými poruchami dokáže psychoterapia pohnúť.

Ktorý z dvoch základných prístupov k liečbe si zvoliť, psychoterapiu či lieky? Voľba záleží v prvom rade na jednotlivcovi. Lieky so sebou nesú vedľajšie účinky a často síce vedú k rýchlemu zlepšeniu symptómov, ale nevyriešia skutočné problémy vášho života, ktoré pravdepodobne v rozvoji vášho stavu zohrali svoju rolu. Psychoterapia však nemusí nutne viesť k želanému odstráneniu symptómov, alebo môže trvať i niekoľko rokov, kým k nemu dôjde. Jej úspech vyžaduje čas, vôľu a aktívnu angažovanosť klienta. Psychoterapia kladie na človeka určité osobnostné nároky: vyžaduje ochotu pozrieť sa na seba samého vo svojej plnej malosti a zraniteľnosti, ochotu pripustiť, že „to nie tí druhí, ale ja“, a v neposlednom rade ochotu zmeniť seba a možno i svoj život. Je to tá ťažšia cesta a nie každý je schopný na nej uspieť. Okrem toho úspech psychoterapie do veľkej miery závisí od výberu terapeuta. Takmer vždy sú však k dispozícii obe možnosti.

V dvoch prípadoch je na mieste zvažovať farmakoterapiu ako metódu prvej voľby. Prvým z nich sú takzvané psychotické poruchy, najviac zastúpené schizofréniou. Ide o poruchy, charakteristické zmenami vo vedomí a vnímaní, spájané so stratou schopnosti orientovať sa v bežnej realite. Pre tieto poruchy zatiaľ neexistuje účinná a vedecky potvrdená forma psychoterapie. Lieky sú preto doposiaľ tým najlepším, čo bolo pre týchto ľudí na umožnenie ich fungovania v spoločnosti vymyslené. Za výnimku možno považovať vyššie popísanú psychospirituálnu krízu, ktorá však nie je oficiálnou psychiatriou ani akademickou psychológiou uznaná ako samostatná diagnostická jednotka. Pre rozlíšenie medzi kategóriami schizofrénie a psychospirituálnej krízy je nutné vyhľadať odborníka, ktorý sa problematikou psychospirituálnych kríz zaoberá. Zohľadňujú sa pritom predovšetkým tri vyššie zmienené kritériá – rýchlosť nástupu poruchy, schopnosť nadhľadu a rozlišovania medzi každodennou realitou a zážitkami zmenených stavov vedomia a prítomnosť paranoje. Pokiaľ tieto kritériá rozhodnú v prospech diagnózy schizofrénie, je nevyhnutné obrátiť sa na farmakoterapiu. To však už v dnešnej dobe nie je ničím, čoho by sa bolo treba báť. V súčasnosti už existujú lieky, ktoré dokážu aj tieto komplikované duševné stavy pomerne úspešne stabilizovať a bez výraznejších vedľajších účinkov tak klientovi umožniť plnohodnotný život.

Druhý prípad sa týka pokročilých štádií psychických porúch. Akúkoľvek poruchu totiž môže človek nechať zájsť do viac či menej závažnej formy. Pri skutočne rozvinutých štádiách psychických porúch býva farmakoterapia často dôležitá na to, aby bolo vôbec možné s takýmto človekom nadviazať kontakt, udržať ho v realite a následne s ním eventuálne psychoterapeuticky pracovať. Lieky ho totiž dokážu relatívne rýchlo stabilizovať i v prípade takého vnútorného rozpoloženia, v ktorom by na psychoterapii jednoducho nebol schopný aktívne spolupracovať. Pri ťažších formách mentálnych porúch je teda zo začiatku liečby často tou najlepšou voľbou kombinácia farmakoterapie so psychoterapiou.

Avšak pozor. Je dobré vedieť, že účinky niektorých typov liekov automaticky rušia efekt istých psychoterapeutických metód. Napríklad používanie neuroleptík (antipsychotík) pri iných než psychotických poruchách pravdepodobne bude narúšať efekt väčšiny známych psychoterapeutických prístupov, nakoľko k ich základným účinkom patrí otupenie emocionality, kreativity a spontaneuity, čo sú základné piliere nemála hĺbinne orientovaných psychoterapií. Tak isto niektoré druhy liekov na spanie spôsobujú bezsenný spánok, čo automaticky znemožňuje prístup k snom, ktorých analýza je v mnohých psychoterapeutických tradíciách taktiež kľúčová.

Prešli sme si teda niekoľko najdôležitejších pravidiel. Zvyšok už záleží od vášho poznania svojho stavu a osobných preferencií.

Zhrnutie

Ukázali sme si, že psychické poruchy nie sú skutočnými chorobami. Že ich objektívna existencia, zakotvená v mozgu, je často relatívna. A predsa existujú a ich existenciu ako opakujúcich sa vzorcov v ľudskom psyché nemožno poprieť. Psychoterapeuti a psychiatri poskytujú celý repertoár možností, čo s nimi. Je dôležité rozumne sa rozhodnúť pre psychoterapiu, farmakoterapiu alebo ich kombináciu. Pokiaľ sa rozhodnete pre psychoterapiu, náš web je tu práve preto, aby vám pomohol spraviť si o jednotlivých psychoterapeutických metódach potrebný prehľad.