Vedenie psychologického poradenstva a psychoterapie detí vyzerá podobne ako u dospelých – od nadviazania terapeutického vzťahu a vytvorenia dôvernej atmosféry, cez psychoterapeutickú prácu, až po odpútanie sa detského klienta od terapeuta (poradcu) a ukončenie procesu.
Ak sa však pozrieme na to, či sa dieťa rovnako ako dospelý môže rozhodnúť o tom, či vyhľadá terapeutickú pomoc alebo nie, tak je nám jasné, že deti za terapeutom privedú rodičia. Prichádzajú s ťažkosťami a problémami v oblasti správania, sociálnych vzťahov a/alebo prežívania ich detí (často skloňovanými pojmami sú práve poruchy správania, psychosomatické ťažkosti, emočné poruchy ako napríklad úzkosti, narušené medziľudské vzťahy, prežité traumatické situácie alebo náročné životné obdobia). Dieťa v závislosti od veku často nedokáže slovami vyjadriť (alebo presne vyjadriť), že potrebuje pomoc. Veľmi často sa to, že niečo nie je v úplnom poriadku, odzrkadľuje na jeho správaní alebo emocionálnom prežívaní (je často smutné, plačlivé, podráždené až nahnevané, úzkostné a pod., sťažuje sa na bolesti a pod.).
Psychoterapia detí je aj v iných aspektoch odlišná od psychoterapie dospelých, čo vyplýva práve z toho, že ide o maloletého klienta, ktorý je závislý od dospelých osôb. Úlohou psychoterapeuta je získať si dieťa pre spoluprácu a viesť terapiu.
Úloha rodičov
Vo vzťahu terapeuta a dieťaťa významnú úlohu hrajú predovšetkým rodičia, ktorí sú cennými partnermi v psychoterapii dieťaťa. Neznamená to, že terapeut im hovorí o dôverných informáciách, ktoré mu dieťa zdieľalo, ani o podrobnostiach terapie, kedže terapia je dôverným časom pre dieťa. Vychádza sa z jeho rodinnej a školskej situácie a pracuje sa na jeho skvalitnení, ktoré rovnako pomôže dieťaťu rásť. Rodičia svojím postojom sami ovplyvňujú priebeh terapie – závisí od nich, či dieťa bude vnímať terapiu ako trest alebo formu pomoci, aby sa cítilo lepšie.
Rodičia nerozhodujú len o tom, či budú nosiť dieťa do terapie. Čím je dieťa mladšie, tým viac sa treba zameriavať na rodinné prostredie dieťaťa, a to bez ohľadu na to, či je toto prostredie zdravé alebo problematické. Rodičia, ktorí prichádzajú za terapeutom so zákazkou (teda s požiadavkou, čo by sa malo počas terapie rieši a čo by sa malo zlepšiť), vkladajú do procesu terapie svoje vlastné očakávania. Tie sa však môžu líšiť od toho, čo ich dieťa naozaj potrebuje alebo čo aktuálne počas psychoterapie rieši. Terapeut to s nimi musí prekonzultovať, podať im potrebné informácie a vysvetliť im, v čom sú ich očakávania problémové.
V niektorých prípadoch rodičia spolupracujú len formálne, teda dieťa nosia na terapiu, ale sami nežiadajú o konzultácie. Som presvedčená, že aj v takých prípadoch môže byť prínosné pokračovať v psychoterapii. Stále je tu totiž možnosť pracovať s potenciálom dieťaťa, posilniť ho, podporiť jeho stratégie zvládania stresu či odolnosť. Už len samotný vzťah terapeuta môže podporiť samouzdravovací potenciál dieťaťa a tiež mu poskytnúť tzv. korektnú skúsenosť, kedy sa dieťa vo vzťahu s terapeutom sa učí reagovať na známe situácie novým spôsobom.
Forma a metódy psychoterapie sa volia vzhľadom na vek a vývinovú úroveň dieťaťa. Treba si uvedomiť, že dieťa vníma, myslí a cíti inak ako dospelý a nie je malým dospelým. Terapeut je ten, ktorý presne vie, ako reagovať na dieťa vhodným spôsobom, vzhľadom na jeho vek a skúsenosti. Dokáže nájsť taký spôsob komunikácie s dieťaťom (a to nie len slovami), ktorý má najväčší potenciál pomôcť. Mylné presvedčenie mnohých rodičov, že “moje dieťa sa u terapueta len hrá, alebo si len kreslí”, pretrváva bez uvedomenia si toho, že deti nemajú natoľko rozvinuté rečové zručnosti, usudzovacie schopnosti, nedisponujú toľkými skúsenosťami ako dospelí napr. pri prežívaní a spracovávaní emócií, aby to mohli vhodne a hlavne presne verbalizovať. Hra, kresba, dramatizácia a iné činnosti sú však pre nich prirodzeným komunikačným kanálom. Psychoterapia detí sa teda uskutočňuje pomocou psychologických prostriedkov. U detí to okrem rozhovoru znamená predovšetkým hru, kresbu a iné výtvarné činnosti, pohybové či hudobné činnosti, dramatizácia a pod. Účinné sú aj iné zážitkové, abreaktívne a relaxačné techniky a ďalšie. Terapeuticky pôsobí už samotný vzťah terapeuta s maloletým klientom, ktorý mu venuje absolútnu pozornosť, vyjadruje porozumenie, reflektuje jeho pocity, buduje sebavedomie, prijíma a rešpektuje dieťa ako ľudskú bytosť so všetkými jeho pozitívnymi aj negatívnymi stránkami.
Detský terapeut citlivo prihliada okrem veku a vývinovej úrovne dieťaťa aj na sociálne prostredie, ktoré sa podieľalo na jeho vývine, na výchovne uznávané normy (ako by sa dieťa malo správať vzhľadom na všeobecne platné sociálne normy spoločnosti) a na odchýlky v rýchlosti psychického vývinu dieťaťa.
Kedy zvážiť možnosť psychoterapie?
Odporúčame konzultáciu so psychológom a zváženie psychologického poradenstva či psychoterapie vášho dieťaťa v každom prípade, keď:
- sa rodičom zdá, že ich dieťa nie je v poriadku
- sa správanie dieťaťa zmenilo
- sa u dieťaťa prejavujú znepokojivé silné alebo dlhotrvajúce pocity
- má dieťa psychosomatické ťažkosti
- má dieťa problémy vo vzťahoch s vrstovníkmi
- rodina zažíva náročnejšie obdobie
