Adlerovská psychológia získala svoje meno po jej zakladateľovi Alfredovi Adlerovi (1870-1037). Adler bol jedným z troch zakladateľov modernej psychológie, ktorá vznikla na začiatku 19.storočia vo Viedni.  Adler nazval svoju psychologickú myšlienkovú školu a svoj systém psychoterapie individuálnou psychológiou, pretože chcel zdôrazniť jednotu a nedeliteľnosť ľudskej osobnosti.

Podľa adlerovskej psychológie ľudia sami rozhodujú o svojom správaní, ich rozhodnutia majú svoj účel, i keď danému účelu často nerozumejú. Dynamickou silou správania je naša súkromná logika, ktorá i keď býva iracionálna, dáva svojmu nositeľovi zmysel. Ako uviedol Rudolf Dreikurs, nasledovník Adlera,  každé, i problémové správanie, je z hľadiska svojho nositeľa správne. Ľudský život je dynamické úsilie po dokonalosti, pohyb od menejcennosti k nadradenosti, smerom k svojim fiktívnym cieľom. Ciele sú základom motivácie a správania. Sú to konštrukcie, ktoré si človek utvára, sú subjektívne a pre každého jedinečné. Pre nás je realita taká, akú ju vnímame. Nie je dôležité to, čo je pravdivé, ale to, o čom sme presvedčení, že je pravdivé. To, čo človek robí, nezávisí od objektívnych okolností, ale od toho, ako si ich interpretuje. Cit spolupatričnosti sa vyznačuje záujmom o iných, angažovaním sa, pomocou a spoluprácou, čím jednotlivec rozvíja interakcie a vzťahy s inými. Tým sa súčasne začleňuje, pretože od iných dostáva na oplátku dôveru a povzbudenie. Cit spolupatričnosti je podľa adlerovskej psychológie kritériom duševného zdravia.

Adlerovská psychológia je pozitívna psychológia, akcentuje silu osobnosti a schopnosti jednotlivca poradiť si so svojimi ťažkosťami. Dôraz na optimizmus, presvedčenie o reziliencii človeka, o význame vzťahov a začlenenosti pre zdravie demonštrujú nadčasovosť Adlerovho myslenia a integratívnosť jeho pohľadu na človeka pre súčasné myšlienkové a psychoterapeutické smery. I keď sa adlerovská individuálna psychológia naďalej vyvíja a obohacuje v oblastiach metód a procesu, jej teória ostáva konzistentná a pozoruhodne stabilná a neustále je schopná svojím pojmovým rámcom integrovať a interpretovať poznatky objavujúce sa v súčasnej odbornej literatúre.

Adlerovská psychoterapia sa realizuje ako:

  • individuálna
  • skupinová
  • rodinná
  • párová

Zaoberá sa bežnými i klinickými prípadmi.

Adlerovskú psychoterapiu možno charakterizovať ako analyticko-behaviorálno-kognitívnu.

Terapeut je ten, kto povzbudzuje a napráva, stará sa a učí, ako fungovať v živote konštruktívnejšie.

Adlerovská psychoterapia sa uplatňuje pri práci s rodinou, v manželskom a partnerskom poradenstve, pri skupinovej a individuálnej terapii s deťmi, adolescentmi a dospelými.

Proces adlerovskej individuálnej psychoterapie

Adlerovská psychoterapia sa od Dreikursovho rozdelenia r. 1956 obvykle realizuje v štyroch fázach

Klient prichádza za terapeutom s ťažkosťami, s ktorými si nevie poradiť v súčasnom živote. Na jeho ťažkosti sa pozeráme ako na symptómy, jeho vlastné spôsoby riešenia podstatného problému. Pracujeme s klientom na tom, aby sme spolu zadefinovali zákazku pre terapiu. V zásade však vždy na počiatku a aj v priebehu terapeutického procesu je najdôležitejším prvkom nadviazanie rešpektujúceho a rovnocenného vzťahu (1. fáza) medzi terapeutom a klientom.

Nasleduje fáza analýzy, vyšetrenia a konceptulizácie (2. fáza,) ktoré pozostáva z vyšetrenia subjektívnych symptómov klienta, skúmania toho, ako funguje v oblastiach životných úloh (v práci-škole, priateľských-sociálnych vzťahoch a najintímnejších vzťahoch v pôvodnej a/alebo súčasnej rodine, ako aj ďalších oblastiach ako je spiritualita, self, voľný čas, širšia rodina a podobne) v prítomnosti. Taktiež v rámci psychologického vyšetrenia skúmame jeho rodinnú históriu v období detstva, keď sa tvoril jeho životný štýl. Spoznávame klienta a rozvíjame s ním autentický, vrúcny aj keď pracovný vzťah (spojenectvo).

Tým mu umožňujeme rozširovať perspektívy jeho vnímania sveta a seba. V ďalšej fáze sa klientovi koncízne prezentujú závery z analýzy životného štýlu, základné premisy o jeho presvedčeniach, stratégiách, účele správania a umožní sa mu tak získať vhľad (3. fáza) do jeho cieľov a metód. „Oslobodený“ od zaujatosti vlastných percepcií a subjektívnych úsudkov sa klient posúva k pochopeniu svojho správania.

Terapeut ho v celom procese a najmä v 4. fáze reorientácie povzbudzuje, aby bol schopný nahradiť svoje správanie užitočnejším, čo nebýva jednoduché, nakoľko človek je veľmi lojálny k sebe, k svojmu životnému štýlu. Porozumieť sebe, iným, v terapii vhľad do súvislostí medzi súčasnými ťažkosťami a interpretáciou udalostí v ranom detstve v pôvodnej rodine, to všetko pomáha posilniť jednotlivca k ochote a odvahe robiť zmeny v sebe a v svojom okolí.

Metódy adlerovskej individuálnej psychológie

Adlerovci vyvinuli rôzne metódy – techniky, ktoré terapeutom umožňujú porozumieť životnému štýlu jedinca. Za základné z nich považujeme rané spomienky a rodinnú konšteláciu. Okrem toho sú však používané aj iné techniky: príbeh narodenia, obľúbená rozprávka, rodinné príbehy, podobenstvá, technika „ako keby“, paradox, interpretácia snov, arteterapia či psychodráma.

Analýzou rodinnej konštelácie získame relevantné informácie o tom, ako si klient našiel miesto v rodine ako primárnej skupine, ako si na základe interakcií v spleti rodinných vzťahov utvoril obraz seba, iných ľudí, života v spoločnosti, osobného cieľa a metód, ako dosiahnuť význam, preto sa zaujímame najmä o tieto otázky:

  • vplyv rodičov, hlavne ich hodnoty, roly, vzťah ku rodovým otázkam, obľúbené dieťa otca/matky, štýly rodičovstva
  • vplyv súrodencov, ich postavenie v rodinnej konštelácii, podobnosti a rozdiely medzi nimi, ktoré indikujú priateľstvo a rivalitu, súrodenec, od ktorého sa klient najviac líši,  špecifiká: adopcie, postihnutia, faktor obľúbeného súrodenca
  • vzájomné interakcie medzi jedincom a jeho súrodencami, vzťah medzi rodičmi navzájom, medzi rodičmi a deťmi, rodinná atmosféra, zmeny v rodinnom systéme, riešenie výziev z vonkajšieho prostredia rodiny

 

Rané spomienky sú konkrétne a jedinečné zážitky, ktoré si jednotlivec pamätá tak, že ich považuje za prvé spomienky zo svojho života. Prvé spomienky sú udalosti, ktoré sa odohrali pred desiatym rokom života, keď človek nemá vyvinutú kontinuálnu pamäť. Keď sa potom v dospelosti rozpamätáva na zážitky z detstva, subjektívne dopĺňa informácie, ktoré si nepamätá tak, aby spomienka tvorila celok. Rané spomienky vždy súvisia s aktuálnou situáciou, ktorú klient prežíva. Psychoterapeut nechá klienta vyrozprávať spomienku tak, ako si ju pamätá, zachytáva najjasnejší moment (fotografiu) spomienky a emócie, ktoré sa k nej viažu. Adler považoval rané spomienky za koncentráciu životného štýlu. A uviedol, že nikdy by nepracoval s klientom bez toho, aby sa ho nespýtal na jeho ranú spomienku.  Rané spomienky sú takou užitočnou technikou, že sa používajú rané spomienky prvého dňa v škole, prvého stretnutia s partnerom a iné, pretože prinášajú bohatstvo projektívneho materiálu. Je to kráľovská metóda individuálnej psychológie.