Je psychoterapia iba pavedou intelektuálov?

Keby sme robili prieskum názorov na psychoterapiu, pravdepodobne by sme rozpoznali tri štádiá porozumenia, o čom psychoterapia je a ako funguje. Väčšina Slovákov sa nikdy nepohne z tej prvej, zatiaľ čo do tretieho štádia sa ich dostane reálne iba veľmi málo. Dokonca mnoho psychoterapeutov a takmer všetci absolventi psychológie či psychiatrie sú ešte stále zaseknutí v druhom štádiu a dosiaľ sa neprepracovali k tomu poslednému. Poďme si ich všetky prejsť:

1. fáza: Neviem nič o psychoterapeutických školách (smeroch, prístupoch – tieto slová budem v priebehu článku používať ako synonymá). Neviem o tom, že psychoterapia sa ďalej vetví na mnoho samostatných nezávislých psychoterapeutických prístupov, a s voľbou terapeuta si automaticky volím jeden z nich – totiž ten, v ktorom bol daný terapeut vyškolený.

Naivne verím, že psychoterapia je jednotná, ucelená veda, ktorá disponuje presnými vedeckými poznatkami o ľudskej mysli. Tiež verím, že tieto poznatky mi za pomoci vzdelaného terapeuta pomôžu dosiahnuť bájny stav šťastia, alebo ma minimálne spravia normálnym. Mimochodom, pravdepodobne ešte sám verím na existenciu normality.

Pokiaľ vyhľadám terapeuta v tejto fáze, vyberám si ho v podstate náhodne – na základe kritérií typu vzdialenosť od môjho domu, cena či tituly. V tom najlepšom prípade si vyberiem na základe referencií svojho známeho. Terapeutovu príslušnosť k nejakej škole pritom vôbec neriešim. Pokiaľ sa mi pošťastí, budem zhodou okolností s jeho terapeutickým prístupom spokojný a terapia bude viac či menej úspešná. V horšom prípade moje očakávania tento človek nesplní, a tak psychoterapiu ako takú nadobro odsúdim. Snáď namiesto nej v budúcnosti skúsim niečo s prívlastkom alternatívne (predsa oficiálnu – „systémovú“ formu pomoci som už skúsil a nefungovala). Alebo usúdim, že mi niet odbornej pomoci, a na svoje trápenia ostanem už navždy sám.

2. fáza: Zisťujem, že existuje čosi ako psychoterapeutické školy. Týchto škôl je navyše pomerne veľa  a vidím, že každá z nich nazerá na človeka inak. Vytriezvel som z prvotnej naivity a zrazu chápem, že psychoterapia vôbec nie je jednotnou, a vlastne ju nemožno tak celkom nazývať ani vedou. Namiesto toho začínam na psychoterapeutické školy nahliadať skôr ako na postmoderný súbor filozofických názorov, v ktorých panuje značný chaos. Pravdepodobne sa o ľudskej psychike v skutočnosti nevie nič.

Pokiaľ vyhľadám terapiu počas tejto fázy, zvolím si pravdepodobne terapeuta, náležiaceho k takej terapeutickej škole, ktorej myšlienky budú s mojím vlastným svetonázorom najviac rezonovať. Takáto voľba terapeuta už vedie oproti prvej fáze k podstatne väčšej pravdepodobnosti toho, že mi terapeut „sadne“ a budem s našou spoluprácou spokojný. Avšak stále je tu prítomné riziko, že možno práve pre mňa a práve na môj problém by bol vhodnejší iný terapeutický prístup. Taký, ktorý som však zamietol pre jeho filozofickú nezlučiteľnosť s mojím vlastným svetonázorom. Všimnem si to pravdepodobne až po niekoľkých mesiacoch či dokonca rokoch terapie, keď si uvedomím, že sa stále akosi točíme dokola po povrchu môjho problému, ale v skutočnosti sa nikam neposúvam.

3. fáza: začínam si uvedomovať, že rozpory medzi jednotlivými psychoterapeutickými školami sú len zdanlivé, a všetky veľké školy majú vo svojich kľúčových otázkach pravdu. Zisťujem, že skutočné rozdiely sú tu len v uhle pohľadu, z ktorého tieto smery na človeka nazerajú.

V tomto štádiu si už vďaka širšiemu náhľadu na problematiku dokážem spomedzi týchto škôl zvoliť veľmi jednoducho a efektívne – chápem totiž, ktorý psychoterapeutický prístup mi vie dať práve to, čo potrebujem.

Psychoterapeutické školy

Pokiaľ ste sa našli v prvej uvedenej fáze, potrebujete sa najskôr oboznámiť s existenciou psychoterapeutických škôl – totiž s tým, že v psychológii neexistuje jednotný a ucelený pohľad na ľudskú myseľ, ale že sa tejto problematike venujú rôzne psychoterapeutické školy, ktoré na ňu nazerajú rôzne. Cieľom tohto blogu nie je vysvetľovať, čo sú to psychoterapeutické smery, a tak pokiaľ máte hlbší záujem sa o tejto téme niečo dozvedieť, pozrite si radšej tento článok a následne si môžete zalistovať v našom online katalógu psychoterapeutických škôl.

Kľúč k prechodu do tretej fázy

Za mojich študentských čias som sa, podobne ako väčšina mojich spolužiakov, dlhodobo nachádzal v druhej z popísaných fáz. Z môjho dnešného pohľadu mi chýbalo, aby som počas svojho štúdia od svojich učiteľov počul jednu vec. Tá jediná by mi v tej dobe bola pomohla preniknúť v porozumení psychoterapii až k jej koreňom.

A totiž, že tí veľkí psychológovia, o ktorých sa učíme, si tie svoje teórie nevymysleli. Že žiadna zo skutočne významných psychologických teórií nepochádza z unudenej hlavy svojho (pseudo)intelektuálneho tvorcu.

Že Jung si nevymyslel rozprávky o akýchsi archetypoch a kolektívnom nevedomí z dlhej chvíle. Rovnako tak Freudovo tvrdenie, že sexuálna a tvorivá energia sú na hlbšej úrovni jedno a to isté. A nikto tiež nevymyslel ani myšlienku, že to, čo nám vadí na druhých ľuďoch, je výlučne tým, čo odmietame sami na sebe. Že tieto a stovky ďalších veľkých psychologických právd majú naozaj väčšiu váhu, než stredoveké filozofovanie o tom, koľko anjelov sa zmestí na špičku ihly.

Chýbalo mi počuť, že žiadna veľká psychologická teória nemá v skutočnosti pôvod v intelekte jej šialeného autora (pretože práve to som si často myslel), ale v čomsi hlbšom. A hoci toto “čosi hlbšie” mnoho ľudí nepozná, môže to byť prístupné každému z nás prostredníctvom priamej skúsenosti, pokiaľ sa oddáme ceste sebapoznania. Možno to vo svojich blogoch opakujem dokola, avšak žiada sa mi tu spomenúť Sokratov celoživotný odkaz, ktorý zhrnul do jednej vety na svojom náhrobnom kameni: Poznaj sám seba. Je z neho zrejmé, že nič iné na tomto svete nepovažoval tento múdry človek za hodnotnejšie než poznanie seba samého. Pochopiteľne však, človek, ktorý sa zatiaľ poznávaniu seba samého skutočne venovať nezačal, si nedokáže predstaviť, prečo by to tak malo byť.

Všetky veľké psychologické teórie, ktoré obstáli v čase, majú svoj pôvod v sebareflexii ich tvorcov. Sú to vlastne slovné popisy vlastných vnútorných skúseností so sebou samým. Jediný háčik je v tom, že skutočná sebareflexia neznamená, že o sebe premýšľam. Skutočná sebareflexia v sebe naopak zahŕňa vypnutie racionálnej mysle a vnímanie toho, čo v našom vedomí ostáva aj po jej odpojení. Pri troche tréningu a správnom vyladení v takomto stave začneme zreteľne vnímať, ako to s tým naším vnútorným svetom naozaj je. V tomto bode o tom viac nemusíme rozmýšľať. Jednoducho to v sebe vnímame a celému tomu rozumieme. A toto je skutočný pôvod psychoterapeutických náuk.

V kontexte psychoterapie z toho vyplýva jedna zásadná vec. A síce, že to, čo poznal Jung, Freud či ktorýkoľvek iný významný psychológ, môžete dosť pravdepodobne jedného dňa spoznať sami v sebe i vy. A z toho vyplýva jasný odkaz – že všetko je to vo svojej podstate pravdivé. Veď čo by mohlo byť pravdivejšie než to, čo môžete vy i ja rovnako vidieť vo svojom vnútri? Dva psychoterapeutické smery sa teda môžu navonok vylučovať, ale v rámci svojho uhlu pohľadu je každý z nich pravdivý.

Intelektuálne poznanie je vo svojej podstate labyrintom, plným zradných uličiek a slepých ciest. Na tejto ceste sa môžeme kedykoľvek vydať nekonštruktívnym smerom a zablúdiť. Je preto celkom prirodzené, že všeobecná dôvera v psychoterapiu je veľmi nízka, pokiaľ na ňu nahliadame ako na súbor „filozofických smerov“. Desiatky, ba stovky psychoterapeutických smerov, ktoré sa navzájom líšia a mnohokrát dokonca vylučujú – presne rovnako ako učenia rôznych filozofov – nás nabáda k skepticizmu. A keby neexistoval žiaden hlbší zdroj poznania, než je intelekt, bol by tento skepticizmus voči psychoterapii až príliš oprávnený! Prečo by som predsa mal odovzdávať zodpovednosť za svoje životné trápenia a osobné šťastie do rúk nejakému intelektuálovi, ktorého životná filozofia je koniec koncov len jedna z mnohých, a možno je aj úplne scestná?

Lenže tento hlbší zdroj poznania než intelekt existuje, hoci väčšina ľudí o ňom nevie. Naša súčasná spoločnosť nie je nastavená tak, aby ho v nás rozvíjala. A to je celé tajomstvo psychoterapie. S týmto tajomstvom na pamäti môžeme psychoterapii ako takej dôverovať a nemusíme ju viac vnímať ako labyrint intelektuálnej pavedy.