BLOG

Pasce ľudskej mysle, časť 3

Podobne ako v predošlých častiach série, aj v tejto sa budem zaoberať rozdielmi medzi aktivitou mysle a životom samotným, ktorý si s touto aktivitou často zamieňame. Dnes však zájdeme do ešte väčších hĺbok a ponoríme sa do témy kontroly versus odovzdania. 

Kontrola – čo to vlastne znamená?

Mať svoj život pod kontrolou a nenechávať veci na náhodu je v podstate super. Svojím spôsobom to znamená žiť vedome, na základe vlastnej vôle a rozhodnutí z vlastného stredu. Má to len jedinú nevýhodu – naša vôľa a naše rozhodnutia môžu byť pod vplyvom našich presvedčení hlúpe – a život nám túto hlúposť vždy v priebehu času odzrkadlí. Predsa však na tom nie je nič zlé, pretože ak v živote konáme na základe vlastných rozhodnutí, akokoľvek sú hlúpe, aspoň žijeme. Niekam už ten život smeruje – koniec koncov, všetci robíme chyby.

Mať pod kontrolou seba samého tiež vôbec nie je zlé, hoci naša Freudom poznačená západná civilizácia je možno presvedčená o opaku. Ale dokázať v mene vízie lepšej budúcnosti či vyšších cieľov odložiť vlastné okamžité uspokojenie je veľmi silná cnosť, ktorá je mladými ľuďmi stále viac a viac prehliadaná. Rovnako cennou je schopnosť povzniesť sa pri medziľudských konfliktoch nad svoje okamžité emócie a reagovať v najvyššom záujme vzťahu. Či menej hovoriť a viac počúvať. Všetko toto od nás vyžaduje čosi, čo človeku nie je prirodzené, ale je to užitočné (nerád používam slovo správne – nikto totiž nevie, čo je pre vás správne). Aby sme to dokázali, potrebujeme ovládnuť sami seba, a teda získať nad svojím správaním kontrolu.

Existuje však jeden prípad, v ktorom je snaha o kontrolu zaručenou cestou do pekla – a to prípad, kedy sa snažíme držať pod kontrolou to, čo zatiaľ ešte neexistuje – teda budúcnosť.

Paradox nešťastného jasnovidca

Predstavme si spoločne modelovú situáciu. Povedzme, že sa pozriete do krištáľovej gule, ktorá neomylne ukazuje budúcnosť, a uvidíte, že v priebehu nasledujúcich desiatich rokovsa vaše náboženské presvedčenie (alebo, ak chcete, svetonázor) otočí o 180 stupňov a váš pohľad na svet bude úplne opačný než je dnes. Pokiaľ ste ateista, svoje budúce ja môžete uvidieť ako presvedčeného kresťana, ktorý chodí každú nedeľu do kostola, a naopak. Poprípade sa v guli uvidíte ako šamanista, svedok Jehovov, “slniečkár“ či scientológ – skrátka čokoľvek, čo vám z vášho dnešného pohľadu pripadá absolútne uletené a neprijateľné. Túto predstavu si môžete ešte trochu okoreniť a pri lepšom pohľade do gule zistiť, že ste sa medzičasom stali kňazom, mníškou, šamanom či zarytým materialitickým vedcom, ktorý sa pridal do Českého klubu skeptiků.

Nech ste si už predstavili čokoľvek, teraz nás bude zaujímať iba to, ako na túto predstavu vaša myseľ reagovala. Mysli úzkostného človeka, ktorý má problém vzdať sa kontroly, sa totiž takáto predstava vôbec nebude páčiť. Predstavu tejto vzdialenej skúsenosti by táto myseľ pravdepodobne dnes opísala slovami ako ohlúpnutie, zablúdenie, zabudnutie na to, čo je v živote dôležité, strata kontaktu s Bohom či strata zdravého úsudku, prípadne strata iného z osobných pokladov, ktoré patria ku mne a k môjmu životu a ja si ich na sebe nesmierne cením.

Naproti tomu, až by raz v budúcnosti v živote človeka k takejto premene naozaj došlo, s najväčšou pravdepodobnosťou nastane táto zmena vedome a dobrovoľne a bude ju prežívať skôr ako uvedomenie nových súvislostí, zahodenie starých a viac neužitočných ilúzií a objavenie nového, pravdivejšieho či užitočnejšieho uhlu pohľadu na život. Rozhodne žiadne ohlúpnutie, ktorého by sa bolo treba báť. Tomuto princípu budem pracovne hovoriť paradox nešťastného jasnovidca.

Tento paradox demonštruje rozdiel medzi životnou skúsenosťou a príbehom, ktorý si myseľ človeka vytvorí ešte predtým, než sa v reálnom živote odohral. Úzkostný človek je s aktuálnym naladením vlastnej mysle tak silno identifikovaný, že nie je schopný sa od neho odosobniť a premýšľať o neprijateľnej budúcnosti bez toho, aby pritom cítil úzkosť. Budúcnosť dokáže vidieť iba skrz svoje prítomné presvedčenia, ciele a hodnoty a vidí v nej ohrozenie svojej súčasnej identity. Avšak pravda je taká, že v čase sa človek mení a prirodzene sa vzdáva rôznych ilúzií, presvedčení, predstáv a hodnôt, aby ich nahradil novými, ktoré sa mu v danom okamihu ukazujú ako užitočnejšie a zmysluplnejšie. Ako život plynie, človek sa mení. 

Lenže naša myseľ premýšľa o najrôznejších príbehoch práve teraz – s našimi presvedčeniami, predstavami o živote a hodnotami takými, aké sú dnes, a nie aké budú o desať rokov. To, čo nám skrz optiku našich súčasných presvedčení a pohľadu na svet pripadá dnes ako tragédia, pre nás bude úplne samozrejmou banalitou o desať či dvadsať rokov, až si prejdeme nevyhnutnou cestou, na ktorej niektoré zo svojich súčasných predstáv zahodíme. Máme tendenciu neuvedomovať si, že naše vnímanie a chápanie sveta, ako aj naše priority, nebudú vždy rovnaké. Často sa dokonca bránime tomu, aby ich niečo ohrozilo. Je to však úplne márne, pretože jedným zo základných charakteristík života je plynutie a zmena, a kým sa im budeme brániť, budeme doslova i metaforicky iba stáť na mieste. Musíme si preto pripustiť, že v budúcnosti s veľkou pravdepodobnosťou budeme vnímať veci inak než dnes a to, čo je pre nás dnes dôležité, už možno o pár rokov dôležitým nebude. A predsa budeme spokojní a snáď i šťastní.

Dohody, ktoré uzatvárame sami so sebou

Vyvoláva v tebe premýšľanie o neprijateľnej budúcnosti úzkosť? Tak o nej nepremýšľaj – problém je vyriešený! To nie je žiadne humorné zjednoduchšenie, myslím to smrteľne vážne. Aj tak je tá tvoja domnelá budúcnosť, o ktorej toľko premýšľaš a potom máš úzkosť, iba predstavou, ktorá sa možno nikdy nestane realitou. Ale neurotická myseľ sa s nepremýšľaním neuspokojí a chce sa poistiť. Poistiť, aby k obávanej budúcnosti nikdy nedošlo. A s týmto zámerom začneme sami so sebou uzatvárať určité dohody o tom, že ten či onen scenár budúcnosti nikdy nepripustíme, alebo si, naopak, taký či onaký postoj, myšlienku či emóciu zachováme navždy. Navždy a nikdy, to sú dve silné slová, ktoré sú neoddeliteľné od mysle človeka, posadnutého kontrolou. 

Aby sme svoje dohody so sebou posilnili, pridávame k nim ďalšie dohody, ktoré majú zabezpečiť, že pôvodné dohody naozaj splníme. Akýchsi kontrolórov. Títo kontrolóri majú najčastejšie podobu dohody o tom, že sa určitým myšlienkam, emóciám či skúsenostiam (ktoré tieto myšlienky a emócie zvyknú vyvolať) budem vyhýbať. Niektorí ľudia to však dotiahnú do dokonalosti a vytvoria si aj sofistikovanejších kontrolórov. Napríklad si mohli prečítať o takzvanom zákone príťažlivosti (ktorý vraví o tom, že to, naše myšlienky sa časom zhmotňujú a to, na čo dnes myslím, si priťahujem do svojho zajtrajšieho života), alebo o Murphyho zákonoch (ktoré, naopak, hovoria v kocke o tom, že život vždy zrealizuje práve tú najmenej očakávanú a pravdepodobnú možnosť), a na základe toho sa budú snažiť prostredníctvom „magických aktivít“ vlastnej mysle vyjednávať s Vesmírom – a to všetko len preto, aby náhodou raz nenastala konkrétna obávaná situácia.

Čítanie článku, ako je tento, je pre týchto ľudí taktiež sprevádzané silnou úzkosťou, pretože často očakávajú, že odovzdanie sa životu a vzdanie sa kontroly nad vlastnou budúcnosťou (ktorú dosahujú prostredníctvom spomínaných dohôd o obmedzení svojho slobodného myslenia a cítenia) nejakým spôsobom automaticky povedie k onému najhoršiemu obávanému scenáru, ktorého sa tak boja. Pritom by im stačilo pochopiť, že nie, nevedie. Stačilo by im pochopiť, že z prítomnosti určitej myšlienky alebo emócie samo osebe absolútne nič nevyplýva – určite nič, čo by nejakým spôsobom súviselo s našou budúcnosťou. Vzdať sa kontroly a odovzdať sa životu neznamená prijať obávanú budúcnosť (teda strachom opantanú predstavu vlastnej mysle o tom, čo bude). Znamená to iba prestať venovať pozornosť tvorbe tragickýh príbehov mysle, nechať budúcnosť budúcnosťou a prijať prítomnosť. Nič viac než prítomnosť nie je treba prijímať. Na čo by sme mali prijímať niečo, čo neexistuje?

Oheň horí, kým doň prikladáme (rozdiel medzi zdravou a chorobnou kontrolou)

Nie je zlé snažiť sa o to, aby oheň vydržal horieť aj dlhšie než v tejto chvíli. Lenže jediným spôsobom, akým sa o to postaráme, je starať sa oň teraz. Oheň bude horieť tak dlho, kým doň budeme prikladať. Modlenie či vizualizovanie toho, ako horí do rána, nám nepomôže. Vyhýbanie sa pomysleniu na to, že vnoci zhasne, nám tiež nijako nepomôže, za to nás však psychicky poriadne vyčerpá. Jediný moment, kedy môžeme s budúcnosťou niečo spraviť, je teraz – a tak dlho, pokým budeme mať zámer, budeme do ohňa prikladať a starať sa o to, aby v bezprostrednej budúcnosti nevyhorel. Ak raz tento zámer stratíme (čo bude len naše vlastné rozhodnutie, za ktoré sami nesieme zodpovednosť), oheň pomaly vyhasne. Kým však bude horieť, bude svojím teplom náš zámer posilňovať.

Podobný princíp platí pri lyžovaní. Ak budeme pri lyžovaní celý čas myslieť iba na to, aby sme si nezlomili nohu, pravdepodobne si ju zlomíme. V tej rýchlosti máme pod kontrolou iba aktuálny okamih a pádu či havárii predídeme jedine tým, že budeme po celú dobu zjazdu absolútne prítomní. Jediné, čo máme skutočne pod kontrolou, je prítomnosť, a ak prítomnosť žijeme múdro (ale hlavne prítomne), je o bezprostrednú budúcnosť postarané.

To platí vo všetkých oblastiach života, a predovšetkým vo vzťahoch, pretože tie sú oblasťou, kde sa téma kontroly vs. odovzdania zosobňuje najviac. Keď človek vstupuje do manželstva (alebo dlhodobého partnerstva), má zvyčajne zámer zotrvať v tomto zväzku dlhodobo. Človek, ktorý sa bráni odovzdaniu, so sebou môže pouzatvárať desiatky dohôd, ktoré mu zabezpečia, aby ho jeho ani jej láska, ktorá ich spája (teplo ich ohňa), jedného dňa neopustila. Bude v sebe zámerne pestovať určité myšlienky a pocity a iným sa vyhýbať. V extrémnom prípade môže snaha o kontrolu prerásť v OCD, poruchu, pre ktorú je neochota vzdať sa kontroly nad budúcnosťou (a obzvlášť nad budúcim obsahom vlastnej mysle) charakteristická, a vyhýbať sa dokonca i kontaktu s opačným pohlavím – aby sa sám pred sebou poistil, pre istotu. Môže tiež uzavrieť sám so sebou dohodu o tom, že sa nebude vyvíjať a rásť – pre istotu, aby náhodou nestratil náklonnosť a lásku svojej polovičky. Snaží sa z pozície prítomnosti ovládnuť budúcnosť svojho ja. Navyše môže spraviť i pár opatrení vo vonkajšom svete, aby ovládol i budúce ja svojho partnera či partnerky, a obmedzí podobným spôsbobom i jeho či jej slobodu. Všetko toto s postupom času spraví partnerstvo neznesiteľným, a len pri dávke šťastia bude schopný vidieť, že za túto neznesiteľnosť je zodpovedný iba on sám. Pritom by stačilo žiť vo vzťahu naplno v prítomnosti a prikladať do jeho ohňa dostatok dreva (investovať doň pozornosť a energiu) práve dnes.

A presne v tom tkvie rozdiel medzi tým, kedy je snaha o kontrolu nad svojím životom dobrá (ak uchopíme do vlastných rúk svoj život tu a teraz) a kedy je chorobná (ak sa snažíme vyjednávať s budúcnosťou a pritom nám uniká moment, kedy sa pre budúcnosť tvoria základy – teda prítomnosť).

Snaha rozumieť nebýva vždy rozumná

Z paradoxu nešťastného jasnovidca vyplýva jedna vec – čím väčšími jasnovidcami si prajeme byť, tým budeme nešťastnejší. Čím viac sa naša myseľ snaží porozumieť životu a predvídať ho ako súperove ťahy v šachu, tým viac sa bude zaoberať vymýšľaním príbehov o možnom budúcom vývoji životných ciest. A keďže sa našej mysli tieto príbehy (ktoré, samozrejme, často nemusia mať vôbec nič spoločné s budúcnosťou, ktorá reálne nastane) spravidla nepáčia, tým viac nám bude krvopotne brániť v tom, aby sme sa pohli z miesta a umožnili budúcnosti proste existovať. Nie preto, lebo by budúcnosť bola neúnosná. Ale jednoducho preto, lebo predstava budúcnosti, ktorú si myseľ vytvorila, je nezlúčiteľná s presvedčeniami, hodnotami a zámermi, s ktorými sa tá istá myseľ dnes, v prítomnosti, identifikuje.

Tým sa dostávam k záveru, a síce, že je úplne jedno, či sa nad budúcnosťou zamýšľame, či s ňou kalkulujeme, či ju prijímeme alebo s ňou bojujeme. Je to jedno, pretože to všetko nie je nič viac, než hra našich myslí. Tú pomyseľnú budúcnosť v skutočnosti dnes nie je vôbec potrebné prijímať, pretože ona v skutočnosti neexistuje – dnes je moja predpokladaná budúcnosť iba predstavou v mojej mysli, vychádzajúca z príbehov a presvedčení o živote, ktorým dnes verím. Ak teda niekto vraví, že budúcnosť treba prijať, pravdepodobne sa iba chce cítiť odvážnym a vidieť sám seba ako človeka, ktorý prekoná všetky svoje strachy. Nie je dôležité dnes prijímať budúcnosť – pretože zatiaľ neexistuje. Je samozrejme super, ak niekto dokáže prijať realitu smrti a pominuteľnosti (ktorá leží v budúcnosti) v zmysle, že sa naučí oceňovať posvätnosť toho, čo má v prítomnosti, a pristupovať k tomu s vďačnosťou. Ale tam to končí – akékoľvek ďalšie lamentovanie o budúcnosti je iba čiernou dierou. Smrti je na konci dňa aj tak jedno, či si myslíme, že sme ju prijali a pripravili sa na ňu. Dôležité je prijať iba prítomnosť – budúcnosť prijímeme, až bude tiež prítomnosťou. A jediné, o čo sa nám v prítomnosti stačí starať, je užívať si a udržiavať pri živote dnešný oheň. V prítomnosti je vždy všetko v poriadku a pokiaľ tu budeme i o desať rokov (dokonca i pokiaľ tu už nebudeme), bude o desať rokov všetko v absolútnom poriadku tiež. Tak na čo si kaziť dnešný deň premýšľaním o tragédii, ktorá sa buď nikdy nestane skutočnosťou, alebo v skutočnosti nikdy tragédiou nebude?

Vraví sa, že pravda bolí. To možno platí, pokiaľ ste sa príliš zamotali do svojich lží a tie vás začínajú doháňať, ale vo všeobecnosti s týmto tvrdením nesúhlasím. Pravda nebolí, pretože pravdou je iba neustále plynúci prúd života, ktorý vnímame v prítomnom okamihu. A v prítomnom okamihu je vždy všetko v poriadku. Čo bolí, je iba snaha mysle túto pravdu uchopiť svojimi obmedzenými možnosťami a skrz filtre svojich vlastných príbehov a presvedčení. Čo bolí, je snaha mysle prekladať z jazyka života do jazyka príbehov, slov – a času. Preto sú tí, ktorí milujú príbehy a ktorí sa príliš snažia životu porozumieť, tak často smutní a vo svojej podstate sú melancholikmi. Pravdou je, že je úplne zbytočné a márne snažiť sa premýšľať nad budúcnosťou, ktorá nie je bezprostredná. Pravdaže, všetko s mierou – nezabúdajte na moju základnú radu z prvej časti série – totiž neriadiť sa žiadnymi radami.