BLOG

Pasce ľudskej mysle, časť 2

V predošlej časti série o pascách ľudskej mysle som písal o nezmyselnosti univerzálnych múdrych rád a o tom, ako dokážu človeku popliesť hlavu a spôsobiť viac škody než úžitku. Nie je totiž našou povinnosťou riadiť sa žiadnymi múdrosťami, s výnimkou tých, ktoré nám v danom čase vyplynú z aktuálnej životnej situácie. Lenže v dnešnej dobe mnohým ľuďom zakrpatel zdravý sedliacky rozum. Vytráca sa jasná myseľ jedno-duchého človeka, a aby sme si ju nahradili, snažíme sa namiesto toho často nachádzať univerzálne psychologické, filozofické či spirituálne odpovede na to, ako žiť. Stotožníme sa s kadejakými životnými pravdami a pravidlami, aby sme žili “správne”, a ani si nevšimneme, že sme si tieto myšlienky začali zamieňať so životom samotným. Napokon sa v tom svete (alebo skôr vo svojich myšlienkach) strácame.

Mysli pozitívne. Buď sám sebou. Nasleduj svoje sny. Nechaj život voľne plynúť. Vezmi svoj život do vlastných rúk. Aké veľké pravdy uznávate vy? 

Dnes by som chcel pokračovať v načrtnutej téme a zvedomiť vám, že všetky životné múdrosti, ktorým verím – nech už som k nim dospel čítaním, počúvaním, pozorovaním či premýšľaním – sú iba hrou mysle. Koho mysle? Tej mojej, samozrejme. 

Príbehy ukryté v životných pravdách

Podstatou všetkých životných múdrostí sú totiž príbehy. Každá rada o tom, ako žiť, ako sa rozhodovať, čo v akej situácii spraviť a čomu sa, naopak, veľkým oblúkom vyhýbať, v sebe skrýva nevyslovený príbeh. V skutočnosti vlastne na každú radu pripadajú hneď dva príbehy – dobrý a zlý. Príbeh o tom, aké to bude super, keď bude človek túto radu nasledovať, a súčasne príbeh o tom, aké peklo by sa mohlo rozpútať, keby sa ju rozhodol ignorovať a vydať sa opačným smerom. Pozrime sa napríklad na nevyslovené príbehy, ktoré stoja za niektorými z vyššie uvedených právd. Všimnite si, že za každou z nich sa skrývajú hneď dva – dobrý a zlý príbeh.

Mysli pozitívne, aby si si pritiahol do života pozitívne skúsenosti a mal šťastný život. Ak nebudeš mať svoje myslenie pod kontrolou a budeš myslieť negatívne, pritiahneš si do života negatívne skúsenosti a budeš trpieť.

Buď sám sebou a ľudia si ťa budú vážiť a mať ťa radi pre to, kým naozaj si. Ak nebudeš sám sebou a budeš sa pretvarovať, budeš falošným a povrchným človekom, nehodným úcty.

Nasleduj svoje sny a budeš žiť šťastný a naplnený život. Ak svoje sny nasledovať nebudeš, pretečie ti tvoj život pomedzi prsty a na smrteľnej posteli budeš ľutovať, čo si mohol spraviť a nespravil.

Aké príbehy živíte vo svojej mysli vy?

Príbehy sú myšlienky – nič viac, nič menej

Takéto príbehy v pozadí životných múdrostí v sebe často nesú záhadnú silu – akoby za nimi stáli celé generácie, ktoré túto pravdu oprávňujú a robia ju nedotknuteľnou a nespochybniteľnou. Často ide o príbehy archetypálneho typu, ktoré by sme si v živote nedovolili spochybniť. A predsa nie sú ničím iným než myšlienkami. Každá myšlienka má pritom (len) takú silu, akú jej sami prisúdime.

Dokážeme si to malým experimentom s použitím jednej z mojich obľúbených techník systému NLP. Táto technika vychádza z jednoduchého psychologického princípu: slová, ktoré v duchu zvykneme sami sebe rozprávať, a sú pre nás nositeľmi určitých emócií, v skutočnosti neukrývajú svoj emocionálny náboj vo svojom obsahu, ale vo svojej vonkajšej forme. Tú tvoria predovšetkým zvukové charakteristiky vnútorného hlasu, ktorým k nám daná myšlienka prehovára. Tón hlasu, zafarbenie, sebaistota „vnútorného rozprávača“ a iné. Zámerným experimentovaním s týmito charakteristikami hlasu našich myšlienok dokážeme vziať emocionálnu silu akejkoľvek myšlienke a bleskurýchle sa od nej odosobniť.

Demonštrujme si to na spoločnom príklade. Predstavte si, ako by tak asi znel hlas múdreho starca, ktorý by pre vás bol dostatočnou autoritou na to, aby vám rozdával životné rady. Až to máte, vložte mu do úst radu – napríklad takúto: „syn môj / dcéra moja, jednu vec si o živote zapamätaj. Dvakrát meraj, raz strihaj.“ Nechajte hlas starca či stareny niekoľkokrát zopakovať túto múdru radu a sledujte, čo to s vami robí. Má pravdu? Poslúchli by ste ho? Až budete pripravení, prehrajte si v duchu rovnaké slová, ale tentokrát hlasom Mickeyho Mousa. Zmenilo sa niečo? Poslúchli by ste túto múdru Mickeyho radu?

V tomto bode by ste mali byť schopní nadhľadu, potrebného na preskúmanie a spochybnenie vlastných presvedčení o živote. Keďže neviem, aké životné múdrosti a príbehy ste si vybrali vy, vrátim sa k tým trom ilustračným, ktoré som popísal vyššie. Každý z príbehov, ktoré za nimi stáli, môžeme spochybniť a zrelativizovať (ak vo vás narastá vnútorná nasrdenosť z toho, že si dovoľujem snáď všetko spochybňovať a relativizovať, nechajte prosím Mickeyho Mousa, aby tento hnev vyjadril. Za strachom z relativizácie životných princípov často nestojí nič iné než príbeh o tom, že človek je vo svojej podstate zlý a musí mať niečo pevné, čím sa má v živote riadiť, aby sa nevtrhol z reťaze a nespravil nejakú katastrofu. Pravdaže, aj tento príbeh môžete spochybniť). V prípade ilustračných príkladov by som sa mohol pýtať napríklad nasledovné otázky:

Naozaj znamenajú pozitívne skúsenosti šťastný život a negatívne skúsenosti utrpenie? Je trvalo udržateľné zažívať iba pozitívne veci a obchádzať tie negatívne?

Ľudia si ťa budú vážiť preto, kým si… A kým vlastne si? Ty to snáď vieš? Si svojimi názormi, emóciami, osobnostnými charakteristikami, zamestnaním, hudbou, ktorú počúvaš, účesom alebo oblečením, ktoré nosíš? Čo teda vlastne znamená, byť sám sebou? Naozaj je dôležité, aby si ma ľudia vážili práve preto, čím si sám myslím, že som?

Aký je to šťastný a naplnený život? Naozaj závisí šťastie a životné naplnenie od toho, či nasledujem svoje sny?

Podľa toho, aké životné múdrosti s nami rezonujú, sa vieme jednoducho dopátrať k tomu, akým príbehom o živote veríme. Akonáhle si uvedomíme, že tieto príbehy sú iba myšlienkami a nie životom samotným, máme šancu podrobiť ich dôkladnej analýze, aby sme sa následne mohli nanovo rozhodnúť, či sú pre nás stále prospešné, alebo im už viac nechceme veriť a živiť ich.

Čas – rozdiel medzi životom a príbehom

Príbehy sú jazykom ľudskej mysle. Myseľ človeka z veľkej miery funguje práve v príbehoch a naopak, do príbehov sa premieta samotná povaha mysle. K tejto povahe patrí napríklad prítomnosť niečoho, čo voláme čas. Kým v živote samotnom existuje vždy – včera, dnes i zajtra – iba jedno veľké teraz, myseľ a jej príbehy existujú v čase. „Ak budem dnes myslieť pozitívne, zajtra si pritiahnem do života šťastie“, a „ak najneskôr zajtra nezačnem pracovať na naplnení mojich snov, jedného dňa budem umierať s trýznivým pocitom, že som žil (v minulosti, ktorá je zatiaľ však ešte len budúcnosťou) nenaplnený život. Takáto je povaha príbehov.

Kde je čas, tam si môžeme byť istí, že nejde o skutočnosť, ale o predstavu. Vyššie uvedený príbeh o nenaplnení životných snov nemá napríklad so skutočnosťou bežného človeka absolútne nič spoločné. Skutočnosť je totiž z pohľadu človeka, ktorý ju prežíva, večne plynúcim a premenlivým prítomným okamihom, v ktorom je v zásade vždy všetko viac-menej v poriadku. Miestami bolí, ale nikdy nie večne. Keď máme 5 rokov, snívame o tom, že sa staneme kozmonautom, smetiarom alebo princeznou. Päťročný chlapec môže byť presvedčený o pravdivosti svojej predstavy, že ak si nikdy nenaplní svoj sen a nestane sa smetiarom, bude to navždy ľutovať a stane sa z neho nešťastný človek. Samozrejme však bude už o pár rokov neskôr vnímať svet úplne inak, prídu iné sny, neskôr príde prvá láska, potom deti, nové priority a znova nové vnímanie sveta a vlastnej role v ňom. A pri tom všetkom si v zásade ten svoj život nejako bude žiť až do smrti, a to úplne nezávisle od svojich myšlienok (snov). Samozrejme, niektoré sny môžu byť silnejšie a zmysluplnejšie než sen päťročného dieťaťa o kariére smetiara. Všetci sa občas pristihneme pri ľútosti nad niečím, čo sme chceli spraviť a nespravili. A niektorí z nás možno naozaj investovali do rozvíjania jednej myšlienky (snívania svojho sna) toľko energie, že budú v posledných momentoch pred smrťou myslieť na to, ako zlyhali a premárnili svoj život, pokiaľ túto myšlienku nezrealizovali.

A ja vravím: no a čo? Prečo by malo záležať na tom, aké myšlienky mi prejdú hlavou kedysi v budúcnosti, v momente mojej smrti, čo i len o kúsok viac, než mi záleží na tom, aké myšlienky mi prejdú hlavou v ktoromkoľvek inom momente môjho života? Veď celý ten príbeh o tom, že až raz budem umierať, budem niečo ľutovať, je iba obyčajnou predstavou, myšlienkou! Takou istou myšlienkou, ako je moje presvedčenie, že by som v živote niečo mal spraviť. Čo by tak už mohlo byť také tragické na tom, aká myšlienka mi v jednom špecifickom momente života prejde hlavou? Že by to bola znova len myseľ, ktorá robí z tohto príbehu tragédiu? Ach, tá myseľ – zasa ma dostala!

Poznámka autora: prosím, neinterpretujte si moje slová tak, že môžete žiť svoj život vedome zle a nedostatočne a na konci dní to bude aj tak jedno! Na konci dní to možno jedno bude, ale dnes to jedno nie je. Nič nás neospravedlňuje, ak vieme, že dnešný deň nežijeme najlepšie, ako vieme, a nehľadáme cestu z bodu, v ktorom sme sa ocitli zaseknutí. Tú cestu už možno hľadať ktorýmkoľvek smerom – nájdeme ju všade. Podstatné je však v živote nestáť na mieste, na ktorom sme nešťastní. Keďže viem, ako veľmi môžu človeka cudzie slová zamotať, prosím vás, aby ste aj k tým mojim slovám pristupovali so zdravou skepsou a na pozadí si boli vedomí toho, čo som písal v prvej časti tejto trilógie – že nie každá téma, o ktorej niekto píše, pre nás musí byť v danom období života nutne relevantná!

Ak áno, riaďte sa touto životnou radou aj naďalej. Ak nie, máte možnosť voľby. Môžete sa tejto rady, príbehu za ňou a presvedčeniami za ním vzdať. To, že ľudia alebo ich celoživotné presvedčenia sa nemenia, nie je tiež ničím iným, než ďalším obyčajným príbehom. Spochybnime ho!