Analytická psychológia

Pokiaľ sa o psychológiu aspoň trochu zaujímate, meno Jung ste už určite počuli. Bol to „taký ten podivín“, spočiatku Freudov žiak, ktorý sa od neho neskôr odklonil a začal rozpracovávať koncepty ako kolektívne nevedomie, archetypy či synchronicita. Slová, ktorým dnes málokto skutočne rozumie. Preto považujem za prínosnejšie, než formálne popisovať priebeh sedenia analytickej psychológie, v tomto článku posvietiť na teóriu v jej pozadí.

Psychológia mysticizmu

Jungova psychológia je psychológiou, založenou na mysticizme. Bola z veľkej miery založená na vhľadoch, ktoré Jung nadobudol v pozmenenom stave vedomia prostredníctvom jeho vlastnej metódy, ktorú pomenoval aktívna imaginácia. Aby sme ju preto pochopili, musíme si uvedomiť jedno: z pohľadu dnešnej doby (a Jungovej doby o to viac) je jeho učenie herézou. Nepodobá sa na nič, čo ste kedy mali možnosť počuť v akademických či odborných kruhoch. Samotný mysticizmus, teda schopnosť človeka priamo spoznávať povahu reality skrz nazeranie do svojho vlastného vnútra, je dnes hlavným vedeckým prúdom považovaný za nezmysel. Sám Jung trval na tom, aby jeho najosobnejšie celoživotné dielo, Červená kniha, v ktorej popisoval svoje vnútorné zážitky, ktoré v priebehu jeho života dali vzniknúť jeho psychológii, nebola zverejnená prinajmenšom niekoľko desaťročí po jeho smrti. Až niekoľko rokov dozadu jeho pozostalí usúdili, že spoločnosť začína byť pripravená na to, aby táto kniha uzrela svetlo sveta i bez toho, aby to automaticky znamenalo diskreditáciu celého Jungovho učenia.

Zapamätajme si teda, že Jungova psychológia je kacírstvom a na jej pochopenie potrebujeme prijať úplne odlišnú optiku na svet, než je tá, ktorá dominuje dnešnej dobe. Analytická psychológia dáva zmysel a stáva sa uchopiteľnou jedine z perspektívy, známej ako mysticistická, alebo jazykom filozofie gnostická či platonistická. Ide o spôsob, akým sa javí svet mystikovi, keď sa vnára hlboko do svojho vnútra, aby spoznával povahu reality. Aby Jungiánska psychológia bola pravdivá, predpokladá to, že práve tento spôsob nazerania na svet musí byť pravdivý. Pokiaľ by mystikovo vnímanie sveta bolo čírou ilúziou a rozprávkou v jeho vlastnej mysli, Jungova psychológia by bola iba súborom prázdnych fráz, ktoré o ničom skutočnom nevypovedajú. Jediný problém je v tom, že v odbornej sfére nenájdete ani zmienku o tom, že by takýto pohľad na realitu (ktorý je v prísnom rozpore s filozofiou, ktorú celospoločensky v súčasnosti prijímame) by mal byť pravdivý. Za pravdivý ho považujú iba spirituálne a ezoterické prúdy, ktoré „u nás na Západe“ tvoria skôr perifériu poznania než hlavný prúd. Je teda na vás, na vašej vlastnej intuícii a na vašej zodpovednosti, či sa rozhodnete dať Jungovi šancu. Pokiaľ áno, jeho psychológia je tu pre vás.

Nevyslovená paradigma

Začnime po poriadku. Keď hovorím o perspektíve, akou sa pozeráme na svet, hovorím špecificky o tom, čo nazývame slovom paradigma. Paradigma je súbor nevyslovených predpokladov o povahe sveta, ktoré sú vryté hlboko do nášho spôsobu zmýšľania a ktoré preto nielen že automaticky považujeme za pravdu, ale zvyčajne si ich ani len nie sme vedomí. Nie sme si vedomí toho, že ide iba o predpoklady, ktoré majú povahu hypotéz. Nie sme si vedomí toho, že ide iba o naše vlastné (hoci často celospoločenské) myšlienky a nie o svet taký, aký je. Paradigma spoločnosti je niečo, čo sa v priebehu dejín vyvíja tak, ako sa mení filozofické myslenie danej doby. Napríklad v stredoveku bola spoločenská paradigma definovaná katolíckou teológiou. Dnes je tvorená malým počtom filozofických prúdov, z ktorých najdominantnejší je materializmus. Ten poznáme všetci. Máme ho v žilách, pretože sme ho zdedili s naším kultúrnym dedičstvom. Materializmus je názorová pozícia, podľa ktorej jediné, čo skutočne existuje, je hmota – svet, rozložiteľný na najmenšie hmotné častice, ktoré sú zbavené ducha a interagujú spolu na základe pôsobenia fyzikálnych zákonov. Všetko, vrátane vás, vašej mysle i vedomia, je podľa filozofie materializmu iba viac menej náhodným produktom pôsobenia týchto častíc. Vaša myseľ nie je ničím iným, než produktom vášho mozgu. Tento svetonázor zodpovedá tomu, čo si dnes predstavujeme pod pojmom „vedecký“. Nie však preto, že by z vedy vyplýval, ale preto, lebo veda samotná tento pohľad na svet predpokladá.

Vaša myseľ sídli podľa „vedeckého“ pohľadu na svet vo vašej hlave a je totožná s aktivitou vášho mozgu. To, že vôbec vznikla, je rovnako ako vznik sveta samotného iba náhodným výsledkom pôsobenia fyzikálnych síl na svet častíc. Pre Boha ani ducha v takejto mape sveta niet miesta. Naopak, správneho materialistu by už len výskyt slova „Boh“ na portáli o psychológii mal odpudiť natoľko, aby si ani túto vetu nedočítal dokonca. Myseľ je produktom ľudského mozgu, mozog je súčasťou smrteľného tela, ktoré vzniklo v procese evolúcie z nižších foriem života vďaka miliónom náhodných genetických mutácií na planéte, ktorá vznikla rovnakou náhodou v rovnako náhodnom, ducha a zmyslu zbavenom vesmíre. To, že tu dnes ste a čítate si tieto riadky, je výsledkom sledu miliárd a miliárd náhod, ktorých počiatok siaha k vzniku sveta. Tiež náhodnému. Toto je spôsob, akým dnes chápeme svet. Spôsob, ktorého sme si všetci minimálne okrajovo vedomí a o ktorom zároveň všetci vieme, že sa o ňom nediskutuje rovnako, ako sa ešte pár storočí dozadu nediskutovalo o existencii Boha.

Materialistická filozofia je v skutočnosti pokusom o riešenie zásadnejšieho problému duality medzi vedomím a hmotou, na ktorý upozornil René Descartes v 17. storočí. Ide o problém (zdanlivého) rozdelenia reality na objektívny svet hmoty, ktorého súčasťou sú i naše telá, na jednej strane, a myseľ, ktorá si je sama seba i objektívneho sveta vedomá, na strane druhej. V objektívnom svete existujú kamene a planéty, zatiaľ čo v mysli prebývajú myšlienky či vnemy. Je zrejmé, že svet hmoty a svet mysle sa spolu stretávajú v ľudskom mozgu. Avšak čo sa však deje v mojom mozgu v momente, kedy sa elektrický nervový impulz, prichádzajúci z môjho oka, transformuje na obraz, ktorý JA vidím vo svojej mysli, je záhadou. Táto záhada v skutočnosti ani nie je vedeckou otázkou. Je to otázka filozofická. Preto v snahe o jej zodpovedanie vstupujú do hry viaceré filozofické prístupy, ktoré sa snažia záhadu vzťahu medzi vonkajším a vnútorným, fyzikálnym a mentálnym, preklenúť po svojom. Materializmus je iba jedným z nich. Tento problém vyriešil jednoducho tak, že aj myseľ je v skutočnosti iba hmotou. Presnejšie jej vedľajší produkt, ktorý za určitých okolností z hmoty, náhodou vzniká. To, čím v skutočnosti ste, je teda jeden či viac elektrónov, atómov či buniek, lokalizovaných vo vašom mozgu. Preklad z jazyka elektrických impulzov vo vašom mozgu do jazyka obrazov a myšlienok vo vašej mysli teda už nie je žiadnym mystériom. Oboje totiž na konci dňa používajú iba jediný jazyk – jazyk hmoty. Výklad materialistickej filozofie však v tomto bode useknem. Nie je účelom tohto článku rozpracovávať ho do jeho najhlbších dôsledkov. Mojím zámerom bolo skôr zvedomenie toho, že tento výklad sveta je rovnako ako každý iný výklad sveta iba filozofiou a nie jedinou a konečnou pravdou o svete.

Opačným prístupom je filozofická perspektíva idealizmu. Kým podľa materializmu je všetkým, čo existuje, hmota, podľa idealizmu je to, naopak, myseľ. Problém prekladu z jazyka elektrických impulzov do jazyka obrazov vo vašej mysli, ktorý sa odohráva vo vašom mozgu, je teda vyriešený presne opačne ako pri materializme: za závojom ilúzie sú totiž aj elektrické impulzy, ba i váš mozog iba čímsi podobným ako vaše myšlienky a predstavy. Sú tvorené „látkou mysle“. Rovnako ako všetká hmota i fyzický svet sú len akýmsi rozšírením mysle, jej ilúziou. A hoci modernému človeku znie na prvé počutie táto hypotéza šialene, práve takýmto spôsobom vnímajú svet mystici všetkých kultúr i období sveta. Navyše je takýto spôsob výkladu sveta už takmer celých sto rokov, od takzvanej druhej kvantovej revolúcie, v podstatne väčšej zhode s poznaním modernej fyziky, než je filozofia materializmu. Či už sa vám to páči alebo nie, práve takýto uhol pohľadu na svet je potrebné prijať na uchopenie jungiánskej psychológie. Povaha sveta je myšlienková, nie hmotná; subjektívna, nie objektívna. Centrálnu úlohu v tomto svete pritom má vedomie, ktoré tento svet vníma a prežíva – v tomto prípade to vaše. Vaše vedomie z idealistického pohľadu nie je náhodným produktom pôsobenia fyzikálneho sveta. Naopak, je práve tým dôvodom, prečo sa tu svet objavil. Toto bol Jungov svet.

Koncept nevedomia

Jung bol pôvodne psychoanalytik. Čo to znamená? Znamená to, že pri svojej terapeutickej práci vychádzal z učenia svojho učiteľa Freuda, ktorého nosným konceptom bolo nevedomie. Podľa Freuda vzniká veľká časť našich psychických problémov tým, že takpovediac bojujeme sami so sebou a zatláčame nepohodlné obsahy svojho psyché, ktoré sa nám z rôznych dôvodov nepáčia, mimo svojho „zorného poľa“, niekam, odkiaľ nám dajú pokoj a nebudeme sa s nimi musieť konfrontovať. Kde je takéto miesto? Správne. V čomsi, čo Freud pomenoval nevedomie. Je to časť našej vlastnej psychiky. Podľa výsledkov Freudovej celoživotnej práce je naše nevedomie tvorené prevažne vytesnenými sexuálnymi a agresívnymi obsahmi, ktoré sme tam „poslali“ pre ich nezlúčiteľnosť so všeobecnou morálkou našej doby alebo s našou osobnou morálkou, ktorú sme prijali v procese výchovy od rodičov. Lenže Freud zistil, že vytesnením psychických obsahov do nevedomia tieto obsahy nezanikajú. Naďalej na nás skryto pôsobia skrz neurotické symptómy, psychickú nepohodu a v niektorých prípadoch i zdravotné problémy a po nociach nás navštevujú v snoch. Analýza snov sa preto stala jedným zo základných nástrojov psychoanalýzy.

Freudova teória je i v súčasnosti mimoriadne populárna a z veľkej časti prispela k vybudovaniu kapitalistického systému. Ide o teóriu, ktorá je veľmi ľahko uchopiteľná a jej pochopenie ani napriek niektorým Freudovým „zvláštnostiam“ nevyžaduje, aby moderný človek musel zásadne meniť pohľad na štruktúru sveta. Freudovo nevedomie je i pre sedliacky rozum konceptom, ktorý je logický a ľahko pochopiteľný. To sa však už zďaleka nedá povedať o koncepte nevedomia tak, ako ho v neskorších fázach svojho života začal chápať Jung. Aj preto je jeho odnož psychoanalýzy, ktorú nazval analytická psychológia, skôr psychológiou pre fajnšmekrov.

Jungovo chápanie nevedomia prešlo vývojom smerom, ktorý dnes nemožno nazvať inak než „spirituálny“ či „ezoterický“. Na školách sa učí iba toľko, že rozdelil nevedomie na individuálne a kolektívne. Kým individuálne nevedomie človeka bolo naďalej totožné s tým, ako chápal nevedomie Freud, v kolektívnom nevedomí má svoj domov čosi, čo Jung nazval archetypmi. Vraj má ísť o určité všeobecné princípy, ktorými je pretkaný náš svet podobne ako fyzikálnymi zákonmi. Cieľom analytickej psychoterapie má byť podobne ako pri psychoanalýze integrovať obsahy svojho nevedomia, či už individuálneho alebo kolektívneho. Iným spôsobom, spraviť z nevedomého vedomé.

Príliš abstraktné a neuchopiteľné? Presne tak. Čo je to naše kolektívne nevedomie? Kde sa nachádza? Ako súvisí so mnou a ako súvisí so svetom? Ako so mnou a so svetom súvisia archetypy? Aká hranica odddeľuje moje individuálne nevedomie od kolektívneho? Pre modernú myseľ je tu príliš veľa otázok. A práve na ich preklenutie navrhujem siahnuť po idealistickej perspektíve. Jungovo nevedomie náhle naberie viditeľné kontúry a stane sa bežnou súčasťou ľudskej skúsenosti. Minimálne pre niektorých z vás. Tí ostatní si radšej zvolia psychoanalýzu a je to tak v poriadku.

Z idealistického hľadiska sme vo svojej najhlbšej podstate vedomím. Skrz naše vedomie je nám prístupná ako zmyslová skúsenosť z viditeľného sveta, tak i jemnejšie roviny reality – tie, ktoré sú z hľadiska materializmu iba výtvormi našich vlastných myslí. Napríklad i také aspekty sveta, ako je krása, dobro či láska, existujú iba v našich mysliach. Znamená to, že nie sú skutočné? Z perspektívy materializmu áno. Podľa nej sú iba ilúziou (čo neznamená, že aj materialista nemôže považovať niektoré ilúzie za lepšie a iné za horšie). Podľa idealizmu sú, naopak, tieto idey skutočnosťou podobným spôsobom, akým je skutočný kameň. Ba naopak. Na rozdiel od kameňa, ktorý je súčasťou ilúzie hmoty, sú nadčasové a trváce. Pre idealistu je teda vnáranie sa do vlastných psychických zážitkov procesom poznávania – poznávania seba samého i sveta zároveň. Svet je totiž pre mňa ako pre idealistu od môjho JA neoddeliteľný. Je mojou ilúziou, zrkadlom, nadstavbou. V každom prípade, moje vlastné psyché z tejto perspektívy nie je len obsahom jednej izolovanej mysle, uzavretej v mojej hlave. Moje psyché je pre mňa vstupnou bránou, skrz ktorú reflektujem jemnejšie vrstvy reality. Tie, ktoré figurujú pod závojom viditeľného. Moje psyché, moje vnútorné zážitky a obrazy, ktoré sa v ňom vynárajú, sú pojítkom medzi mnou a neviditeľnými dimenziami sveta.

Takže čo je to nevedomie? Je to nevedomý svet. Sú to všetky aspekty sveta – či už viditeľného alebo neviditeľného, ktorých si nie som vedomý. Jungovo ponímanie nevedomia zodpovedá širšej a hlbšej skutočnosti, ktorej si nie som vedomý. Toto nevedomie nesídli vo mne a už vôbec nie v mojom mozgu. Je všetkým, čo je, no zatiaľ o tom neviem. Je všetkým, čo chce byť prejavené v mojom živote, no zatiaľ som mu túto šancu nedal.
Pozor. Byť si čohosi vedomý z idealistickej perspektívy neznamená mať o niečom intelektuálnu vedomosť. Byť si niečoho vedomý znamená byť schopný to vidieť a pokiaľ možno, tak i žiť (pod videním, pochopiteľne, nemyslím zrakové vnímanie, ale našu schopnosť určité aspekty sveta reflektovať tak, ako reflektujeme napríklad gravitáciu). Zvedomovanie sa nedeje učením. Deje sa žitím.

Integrácia nevedomého sveta

Cieľ analytickej psychológie je teda naoko totožné s cieľom Freudovej psychoanalýzy: integrovať nevedomé do vedomia. Avšak o podobnosti tu možno hovoriť nanajvýš tak na úrovni slov. Ich význam je v skutočnosti dosť odlišný. U Junga znamená integrácia nevedomého do vedomia jednoducho to, že voči určitému aspektu sveta, ktorý sa vám snaží dobiť do vedomia, otvoríte oči a začnete ho žiť.

Najlepšie príklady sú vždy tie osobné. Ak si chcete pod takouto integráciou predstaviť niečo konkrétne, môžem vám ponúknuť dva príklady zo svojho života. Ešte pár rokov dozadu som prakticky nevedel, čo je to vôľa. Nevedel som, aký je skutočný význam slova „chcieť“. Až v procese rastu som si uvedomil, čo to vlastne znamená. Uvedomil som si podstatu slobodnej vôle a zodpovednosti za smerovanie svojho vlastného života. Naučil som sa chopiť sa svojej osobnej moci a nepátrať po tom, čo chcem, nikde mimo svojho srdca. Naučil som sa sám udávať svojmu životu smer podľa toho, ako to vnútorne cítim, a nebáť sa toho, že by sa moje rozhodnutia mohli ukázať ako nesprávne.

Ako druhý príklad vám ponúkam očosi neskorší príbeh, v ktorom som sa naučil žiť kvalitu, ktorú pracovne pomenujeme ako „nemilosrdná úprimnosť“. Po celý dovtedajší život som býval ten „good guy“, s ktorým ste mali pocit, akoby som tu bol na to, aby som vám pomáhal v sebaklame, že ste zo všetkých najlepší a vlieval tak energiu do vašich ilúzií, na ktorých máte vystavané svoje vlastné ego. Mojím základným mottom bolo „len niekoho náhodou nezraniť“. Časom som si však začal uvedomovať, že takýmto postojom nielen podkopávam sám seba a svoju mužnosť, ale navyše to v rámci širšej perspektívy vôbec nie je prospešné ani pre toho druhého! Jediné, čomu tento môj typ vzťahovania k druhým ľuďom slúžil, bolo zakonzervovanie druhých ľudí v aktuálnom, hoci nezdravom a deštruktívnom stave; oddiaľovanie ich uvedomenia o tom, že ešte majú kam rásť. V procese toho svojho rastu som sa teda napokon naučil žiť kvalitu nemilosrdnej priamosti a naučil som sa druhým ľuďom hovoriť pravdu, pokiaľ som presvedčený, že ju zo psychospirituálneho hľadiska potrebujú počuť, a hovoriť ju priamo a bez okľúk. Naučil som sa uniesť to, že druhého človeka krátkodobo zraním či urazím za cenu jeho neskoršieho osobnostného či duchovného rastu, v ktorom potreboval nakopnúť.

Synchronicita

Jung vo svojom diele rozpracoval koncept o povahe vzťahu medzi vonkajším a vnútorným svetom. Že takýto typ vzťahu existuje, nebolo ani v jeho, ani v žiadnej inej dobe žiadnou novinkou. Keď pritom hovorím o takomto vzťahu, nehovorím o vzťahu medzi mojím mozgom a mojím telom. Mám pod tým na mysli vzťah medzi vonkajšími udalosťami, ktoré sa dejú v mojom živote a z fyzikálneho hľadiska na ne nemám žiaden vplyv, a mojou vlastnou mysľou. Naše skúsenosti sa nám totiž až pričasto javia ako akékoľvek iné, len nie náhodné. Akoby to, čo sa nám deje, malo v rámci širšieho celku našich životných ciest svoj špecifický a nenahraditeľný význam. Akoby boli udalosti v našich životoch dokonale načasované. Akoby sme si vysnívali svoju realitu. Alebo jednoducho, akoby si z nás život opakovane pokúšal spraviť srandu. Akúkoľvek povahu majú skúsenosti ľudí, ktorí popisujú určitý typ vzťahu medzi vonkajšími udalosťami a ich vnútorným svetom, jedno majú všetky spoločné. Svet sa až pričasto javí tak, akoby sa točil okolo vás.

Hoci z materialistickej perspektívy ide o čisté kacírstvo, z perspektívy idealistickej to opäť raz nie je žiadna novinka. Ale ako prekonať rozpor medzi existenciou takéhoto typu vzťahu na jednej strane a vedou na strane druhej? Len si pripomeňme, že veda bola v Jungovej dobe ešte stále pod silným vplyvom filozofií mechanicizmu a determinizmu, čo znamená, že vnímala svet ako jeden obrovský mechanizmus, ktorý sa nanajvýš na počiatku natiahol ako hodinky a od tej doby je riadený výhradne fyzikálnymi zákonmi Newtonovského typu. Keby sme podľa takéhoto ponímania sveta boli (teoreticky) schopní poznať polohu i pohyb všetkých častíc vo vesmíre, mali by sme (teoreticky) byť schopní vypočítať polohu tých samých častíc v akomkoľvek inom čase od vzniku vesmíru až po jeho zánik. Inými slovami: všetky udalosti, ktoré tu kedy boli a ktoré kedy nastanú, a to vrátane vašich rozhodnutí a činov, sú predom dané a absolútne podriadené princípom fyziky. Samozrejme, že pokiaľ máme o svete takúto predstavu, vedomie človeka by malo byť to posledné, od čoho by vývoj akýchkoľvek udalostí závisel.

Jungovi sa podarilo tento rozpor prekonať. Do karát mu pritom nahrali aj vtedajšie nové objavy vo fyzike, ktoré čoskoro viedli k rozpadu mechanicistickej a deterministickej paradigmy. Nová fyzika, ktorá mala nastúpiť, bola, zdá sa, s Jungovým konceptom synchronicity plne zosúladiteľná. Svedčí o tom aj záujem, ktorý o Jungove teórie prejavili svetové špičky fyziky.

Dobre, dobre, a čo to teda bolo? V užšom zmysle hovoril Jung o „synchronicitách“ ako o jedinečných situáciách, ktoré sú svojou nepravdepodobnosťou tak nápadné, že sa aj rozumný človek zdráha uveriť, že šlo iba o náhodu. Na tieto udalosti však Jung poukazoval s cieľom poukázať na existenciu vyššieho princípu, ktorý mal byť pojítkom medzi mysľou a vedomím človeka a svetom hmoty.

Synchrónny vzťah je podľa Junga vzťahom medzi dvoma nesúvisiacimi, a predsa zdanlivo prepojenými udalosťami, ktorý nemá kauzálnu (teda príčinno-následkovú) povahu. Môžeme o ňom hovoriť, keď je zjavné, že dve udalosti sa vyskytujú spoločne a že spolu súvisia, no ich vzťah nie je vzťahom typu „A spôsobuje B“ a „B je dôsledkom A“. Jediné, čo vieme povedať, je, že vždy, keď pozorujeme A, môžeme pozorovať súčasne aj B. Povedzme, že A je vaša myseľ a B sú udalosti vonkajšieho sveta, o ktorých sa dozvedáte prostredníctvom vašich zmyslov. Udalosti sveta v takomto ponímaní celkom isto nie je dôsledkom vašej myšlienkovej aktivity, no zároveň existujú prípady, kedy máme vážne dôvody si myslieť, že s ňou súvisia. Vieme, že udalosti sveta sú spôsobené výsledkom pôsobenia vonkajších síl, ktoré s našou mysľou nijako nesúvisia. Plne podliehajú fyzikálnym zákonom, spolupôsobiacich s fyzickými činmi ľudí. Triezvo uvažujúci človek to musí chápať a rovnako to chápal i Jung. A predsa vedel, že určitá súvislosť tu existuje.

Tieto úvahy Junga viedli k formulácii princípu synchronicity ako vyššieho princípu, ktorý pôsobí o úroveň vyššie než fyzikálne zákony, akoby v samotnom akte vytvárania sveta. Pripomeňme si, že Jung bol idealista a pre idealistov je svet určitým typom ilúzie. Tento vyšší princíp má na starosti to, aby obraz sveta, ktorý do mojej mysle preniká skrz moje zmysly, v každej chvíli zodpovedal niečomu, čo pre mňa má v rámci širšieho celku môjho života význam. Inými slovami, aby vonkajší svet, ktorý ku mne preniká, bol v istom zmysle zrkadlom mojej mysle, alebo sa prinajmenšom vzťahoval k jej obsahom. S fyzikálnymi zákonmi sa tento princíp nijako nevylučuje. Jednoducho s nimi ráta a prispôsobuje im všetko ostatné – všetko, čo podlieha prvku „náhody“. Svet je navrhnutý práve tak, aby tento princíp mohol v každom okamihu platiť pre každú živú (alebo prinajmenšom ľudskú) bytosť.

Vďaka princípu synchronicity náš život už viac nemusí byť vnímaný ako jedna obrovská náhoda, ktorá sa ná náhodou deje, no v skutočnosti s nami nijako nesúvisí. Vďaka nej môžu byť udalosti a skúsenosti v našich životoch zmysluplné, a to nielen preto, že sme do nich sami premietli svoju túžbu po zmysle. Sú zmysluplné preto, lebo takými vzhľadom na naše duchovné poslanie učiť sa a rásť sú.

Svet tak navyše dostáva priestor na to, aby sa v ňom mohli prejavovať ďalšie univerzálne princípy, ktoré sa spolupodieľajú na tom, aby nás ako ľudské bytosti viedli k stále väčšej celistvosti a k rozširovaniu nášho „vedomého sveta“ na úkor nevedomého. Vďaka princípu synchronicity je tak napríklad možné pôsobenie takzvaného archetypu Tieňa, ktorý nám ako skrz vnútorné zážitky, tak i prostredníctvom reálnych udalostí v našich životoch zrkadlí aspekty nášho nevedomého sveta, ktorých sa najviac bojíme a bojujeme s nimi bez toho, aby sme o tom sami vedeli. Integrovať svoj tieň znamená prekonať svoj strach a začať tieto aspekty sveta reflektovať a následne i žiť. Zameriavanie pozornosti takýmto smerom tvorí nosnú časť každého cyklu analytickej psychológie.

Ako teda vidíme, Jungova psychológia je psychológiou spirituality. Medzi mystikmi celého sveta je mimoriadne obľúbená a opakovane je citovaná mnohými duchovnými učiteľmi i filozofmi posledného storočia. Inšpirovali sa ňou do väčšej či menšej miery aj ďalšie psychologické smery, ako napríklad procesorientovaná, transpersonálna či katatýmne-imaginatívna psychológia. Pre jej „mimoparadigmatickosť“ je však radovo nepochopená. Keďže väčšina ľudí nevie, aký je rozdiel medzi vierou a poznaním a že vôbec existuje, väčšina ľudí ju považuje len za zvláštnu a iracionálnu vieru. Je to tak v poriadku. Ako som už povedal, jungiánska psychológia je psychológiou pre fajnšmekrov.