Procesorientovaná psychoterapia

Tento pomerne mladý psychoterapeutický prístup v sebe spája prvky viacerých terapeutických škôl, ktoré navyše obohacuje o prvky tradičných duchovných náuk Východu i Západu. Jeho zakladateľ Arnold Mindell pôvodne vyštudoval modernú fyziku. Toto jeho teoretické pozadie možno v jeho diele cítiť – z veľkej časti je totiž jeho procesorientovaná psychológia pokusom popísať poznatky z kvantovej fyziky v psychologických pojmoch. Mindell sa vyškolil za jungiánskeho analytika a jeho psychoterapeutický prístup sa často považuje za voľné pokračovanie a prehĺbenie Jungovej analytickej psychológie.

Kanály, prostredníctvom ktorých prežívame svet

Na rozdiel od väčšiny psychoterapeutických prístupov sa v procesorientovanej psychoterapii (ďalej POP) obsahu klientovych slov nevenuje kľúčová pozornosť. Slová sú podľa POP iba jedným z mnohých „kanálov“, prostredníctvom ktorých môžete odkomunikovať obsah svojo vnútorného sveta, hoci v našich euroamerických kultúrnych podmienkach sme zvyknutí považovať tento kanál za jediný. So slovným prejavom, intelektom a verbálnym myslením sme sa natoľko identifikovali, že sme si zvykli ignorovať všetky ostatné aspekty nášho vnútorného prežívania sveta – našu predstavivosť, denné i nočné sny, pocity v našom tele či jeho tendencie k pohybu. Toto všetko sú príkladmi ďalších kanálov, prostredníctvom ktorých prežívame svoj vzťah k sebe, k druhým a k svetu.

Všetky psychoterapeutické školy vo väčšej či menšej miere pracujú s nevedomým (neuvedomovaným) obsahom nášho psyché, hoci preň používajú rôznu terminológiu. Väčšina škôl sa snažia viesť klienta najskôr k ich uvedomeniu a následne k jeho integrácii (zapracovaniu do každodenného vedomého prežívania). Hoci POP pojem „nevedomie“ nepoužíva, vďaka svojmu zameraniu na prácu s neverbálnymi kanálmi patria jej metódy k tým najrýchlejším a najúčinnejším cestám k pochopeniu našich zatiaľ neuvedomovaných psychických pochodov. Obchádzaním slov totiž tieto metódy nepriamo obchádzajú aj logickú a analytickú myseľ, ktorá má potrebu neustále niečo hodnotiť, škatuľovať a s niečím sa identifikovať. Vďaka tomu nám umožňujú o neuvedomovaných stránkach nášho psyché nielen hovoriť, ale ich i plne prežiť.

Ukážka bežného POP terapeutického sedenia

Neznamená to však, že terapeut sa nezaujíma o to, čo mu hovoríte. Sedenie u POP terapeuta vyzerá do veľkej miery rovnako ako akékoľvek iné „štandardné“ psychoterapeutické sedenie – klient prevažne rozpráva o svojich problémoch a terapeut ho pozorne počúva, občas mu poskytne vlastný náhľad. Popri tom sa terapeut v prvom rade snaží usmerňovať klientovu pozornosť takým smerom, v ktorom vidí liečivý potenciál. Preto je v praxi počas sedenia POP celkom možné, že sa terapeut po chvíli vášho rozprávania pokúsi upriamiť vašu pozornosť na niečo iné, čo vám zo začiatku môže pripadať irelevantné. Možno sa vás spýta, čo cítite vo svojom tele pri tom, ako to hovoríte. Alebo vám navrhne, aby ste niekoľkokrát zopakovali svoj posledný pohyb rukou, ktorý ste pri rozprávaní nevedome vykonali, a následne popísali, ako sa pri jeho vykonávaní cítite. Možno vás vyzve, aby ste sa týmto pohybom dokonca na chvíľu „stali“. Alebo aby ste sa postavili a na chvíľu zahrali rolu človeka, s ktorým máte ten konflikt, o ktorom poslednú polhodinu rozprávate. Toto všetko sú drobné činy, ktoré presunú vašu pozornosť od dôverne známych a zmapovaných myšlienok, v ktorých sa neustále zacykľujete, k novému a nepoznanému – a predsa sa pritom nevzdiaľovať od vlastných pocitov k abstraktným myšlienkam a logickým interpretáciám (výkladom).

Prečo „proces-orientovaná“?

POP sa človeka nesnaží zmeniť. Naopak, jej cieľom je napomôcť mu navrátiť sa na „tú jeho“ cestu. Terapeut sa pritom nepovažuje za toho kompetentného, kto by mal mať právo vyjadrovať sa k tomu, čo touto správnou cestou pre jeho klienta je a čo nie je. Namiesto slova „cesta“ má POP vo svojej terminológii samostatný pojem proces, pod ktorým chápe to, čo k človeku prichádza a smer, ktorým ho život vedie. Odtiaľto pramení i jej pomenovanie procesorientovaná, teda na proces orientovaná.

V tomto pojme cítiť určitý vplyv taoizmu. Niekedy sa procesorientovaný pojem proces používa ako synonymum k slovu Tao, avšak POP pracuje s touto inštanciou v odlišnom rámci než taoizmus, preto nie je vhodné ich zamieňať. Ideálnym (a zároveň pre bežného človeka dosiahnuteľným) stavom bytia je podľa POP žiť v súlade so svojím procesom, teda s tým, čo pre nás Život pripravuje. Ako ľudia sa od svojho procesu prirodzene občas odchyľujeme a inokedy sa k nemu znova navraciame. POP nás učí si aspoň v malej, nevyhnutnej miere svoj proces uvedomovať. Až sa naučíme vnímať vo vlastnom vnútre náznaky, ktoré nám o ňom napovedajú, a prijímať to, čo sa nám snaží odkázať, staneme sa spokojnými a sebarealizovanými ľuďmi. A práve to možno označiť za primárny cieľ tohto psychoterapeutického prístupu.

Smerovanie k osobnostnej celistvosti

Avšak to, čo označujeme ako proces, v sebe nesie zo spirituálnej perspektívy (snáď najlepšie popísanej v psychológii C.G. Junga) i ďalšie aspekty, ktoré súvisia s povahou človeka a sveta. Podľa Junga je totiž hlavným cieľom života ľudskej bytosti pohyb smerom k celistvosti. V skratke vysvetlené, naša duchovná podstata v sebe zahŕňa všetko – všetky protikladné vlastnosti, všetky aspekty sveta a všetky spôsoby nazerania na veci. Inými slovami, našou podstatou je presne taká rôznorodosť, akú má svet sám.

My sa však stotožňujeme iba s niečím. Vidíme vždy dve oproti sebe stojace polarity a máme pretrvávajúcu potrebu sa vždy s jednou z týchto polarít identifikovať a druhú odmietnuť, odsunúť zo zorného poľa, zničiť. Sme iba „dobrí“ a nie je v nás nič „zlé“. Sme za každých okolností racionálni a kriticky mysliaci, a neuznávame ľudí emocionálnych či intuitívnych. Alebo naopak. A tak ďalej – podľa toho, čo považujeme za dobré a čo za zlé. Avšak vo svojej podstate v sebe zahŕňame vždy obe tieto polarity. Bojom proti ktorejkoľvek z nich tak na istej úrovni bojujem sám proti sebe, a môj proces (ktorý vždy smeruje k celistvosti) mi preto túto odmietanú polaritu bude neustále vnášať späť do vedomia, až kým nepochopím, že jej podstata je tiež neoddeliteľnou súčasťou mňa samotného. Proces mi ju môže ukazovať rôznymi spôsobmi – cez sny, mimovoľné predstavy či telesné ochorenia, ale tiež prostredníctvom mojich vzťahov s druhými ľudmi. Proces mi dokonca môže odmietané stránky mojej osobnosti pripomínať cez reálne udalosti vo vonkajšom svete na globálnej a politickej úrovni, ktoré so mnou zdanlivo nijako nesúvisia. Z tohto uhlu pohľadu teda možno povedať, že cieľom procesorientovanej psychoterapie je priblížiť človeka osobnostnej integrite a celistvosti.

Hľadanie významu toho, čo sa nám deje

Poslednými vetami sme sa dotkli témy tzv. synchronicity, ktorá je pre hlbšie porozumenie POP jedným z kľúčových konceptov. Podobne ako Jungova analytická psychológia, aj POP verí, že udalosti vonkajšieho sveta, ktoré sa nám dejú, sú vždy synchrónne s duševnými udalosťami, ktoré sa v danej dobe odohrávajú v našom vnútornom svete. Inými slovami, nič na svete sa nám nedeje náhodou, pretože vonkajšie udalosti, ktoré sa mi dejú, sú v každej chvíli odrazom či analógiou toho, čo sa na hlbšej úrovni deje v mojom vnútornom svete.

Prostredníctvom svojich psychoterapeutických metód sa nám POP snaží pomôcť pochopiť osobný psychologický význam udalostí, ktoré sa nám dejú. Učí nás porozumieť skutočnému významu udalostí, ktoré sa nám opakovane dejú napríklad v našich vzťahoch. Nie je náhodné, kto nám je sympatický, kto nás vytáča, či do koho sme sa zamilovali. Rovnako tak nie je náhodné, že nás trebárs šikanujú, a nie je náhodné ani to, že sme neúspešní v práci. Ak skutočne porozumieme aspektom seba, ktoré sa nám prostredníctvom týchto vonkajších situácií tlačia do vedomia, a tieto aspekty do svojho života vedome integrujeme, viac sa nám už diať nebudú.

O „vyliečení“

Rovnakým spôsobom vie byť POP veľmi nápomocná pri „liečbe“ telesných chorôb, ktoré vo svojom pôvode nesú psychosomatický faktor. Stáva sa, že klient sa zo svojho ochorenia pri takomto spôsobe práce skutočne spontánne vylieči. Ale pozor! POP nič takéto nikdy negarantovala, a ostatne to ani nie je jej cieľom. A kým bude mať klient v hlave jediný zámer – vyliečiť sa – tak môžeme naopak garantovať, že sa nevylieči, pretože doposiaľ nič nepochopil.

Cieľom procesorientovanej psychoterapie je totiž pomôcť klientovi poznať sám seba a vďaka tomu sa priblížiť k osobnostnej celistvosti. Dosiahnuť čosi také je pre našu najhlbšiu podstatu obrovskou službou. Dokonca väčšou než akékoľvek vyliečenie. A preto sa POP na vyliečenie nikdy nezameriava, hoci by na psychoterapeutickom „trhu“ dlho neobstála, pokiaľ by k nemu nedochádzalo. Avšak vyliečenie, či už z psychickej poruchy, vzťahového či kariérneho problému alebo fyzického ochorenia, je v POP vždy považované iba za sprievodný jav zmeny, ktorá je omnoho hlbšia.