Terapia hrou alebo umenie vzťahu
O začiatkoch
Rousseau, francúzsky filozof, v 18. storočí písal o dôležitosti detskej hry. Pozoroval svoje deti práve pri hre, aby im dokázal lepšie porozumieť. Od tej doby sme prešli veľkú cestu, a terapia hrou sa vyformovala a zaradila medzi bežné metódy v detskej psychológii a psychoterapii.
O terapii hrou ako psychologickej metóde môžeme hovoriť od 30 rokov minulého storočia, kedy ju Freudová, Kleinová a Lowenfeldová zakomponovali do teraputického prístupu k deťom. Priekopníčkou je Axlineová, ktorá začala využívať nedirektívnu na klienta zameranú terapiu podľa Rogersa so svojimi detskými klientmi. Terapia hrou má rôzne formy: direktívna a nedirektívna, individuálna a skupinová. Rozdiel je aj v tom, z akej psychologickej školy konkrétny terapeut vychádza, napríklad Rogersovská /Guerney (1983), Landreth (2002)/, Jungovská /Allan (1997)/, Gestalt terapia hrou /Oaklanderová (1988)/, KBT prístup /Knellová (1993)/, Adlerianska /Kottman (2003)/ a ďalšie.
Podstatou každej je však vytvoriť s dieťaťom počas hry hlboký, láskyplný a rešpektujúci vzťah a použiť hru ako nástroj v komunikácii s dieťaťom.
Pár slov o hre
Pre zdravý vývin dieťaťa je hra nevyhnutnou súčasťou. Hra je totiž taká spontánna činnosť, do ktorej žiadne dieťa netreba nútiť a každé z nej má radosť. Zmyslom hry je samotný proces.
V 90-tych rokoch sa robilo niekoľko významných výskumov, ktoré potvrdili nevyhnutný význam hry pre rozvoj mozgu. Hra totiž stimuluje neurálne štruktúry v mozgu (in Homeyer, Morrison). Pokiaľ dieťa nemá dostatok prietoru na hru, nevytvárajú sa v mozgu kortikálne nervové spoje, dieťa teda nedokáže riadiť svoje pudy a pocity. Panskepp ako jednu z príčin vysokého výskytu ADHD, autizmu a opozičného správania v dnešnej spoločnosti uvádza práve nedostatok priestoru na hru (in Vindišová, 2015). Práve vzhľadom na výsledky neurobiologických výskumov by som rada zdôraznila, že hra je hlavnou náplňou a najdôležitejšou činnosťou detstva.
Prostredníctvom hry si môže dieťa v bezpečnom prostredí terapeutickej miestnosti, ale následne aj v domácom prostredí, uvedomiť, vyjadriť a spracovať svoje pocity: uvoľniť napätie a frustráciu, vybiť hnev a agresiu, spracovať smútok. Vďaka svojej predstavovivosti môže uspokojovať svoje potreby aspoň v imaginárnom svete. Spracováva negatívne životné skúsenosti alebo náročnejšie obdobia tým, že ich prináša do hry presne tak, ako to samé chce. Hra dokáže pripraviť deti na náročnejšie situácie (operácia, rozvod rodičov, odlúčenie od rodičov, smútenie…) a pomáha im lepšie zvládať a spracovávať tieto situácie.
Hra umožňuje dieťaťu stávať sa viac kompetentým a samostatným, tým získavať nové skúsenosti. Zvyšuje sa sebavedomie a sebadôvera dieťaťa. Posilňuje sa pozitívny vzťah k sebe a tým aj k iným ľuďom.
V rámci rolovej hry môže vyskúšať rôzne role a z nich vyplývajúce rôzne formy reagovania. Rozvíja sa empatia. Počas terapie hrou dieťa má možnosť zažiť korektnú emocionálnu skúsenosť vo vzťahu s terapeutom.
Dieťa počas hry rozvíja svoju fantáziu, dostáva možnosti ku kreatívnemu mysleniu, stáva sa flexibilnejším. Naučí sa zvládať frustráciu, prehru, riadiť sa pravidlami. Toto všetko je dôležitou súčasťou socializácie.
O čom terapia hrou je?
Asociácia pre terapiu hrou (The Association for Play Therapy, 2008) definuje terapiu hrou ako “systematické používanie teoretického modelu na vytvorenie interpersonálneho procesu, kde trénovaní terapeuti používajú terapeutickú silu hry na pomoc klientom predchádzať alebo riešiť psychosociálne tažkosti a získať optimálny rast a vývin”.
Terapia hrou sa v súčastnosti stáva k najčastejšie používaným terapeutickým a poradenským metódam pri práci s detským klientom. Podľa mnohých odorníkov, ktorí ju používajú, predstavuje aj životnú filozofiu v prístupe k deťom.
Terapia hrou je založená na fakte, že hra je pre deti prirodzeným vyjadrovacím prostriedkom. Terapia hrou sa odohráva v špeciálne vytvorenej miestnosti, kde sú hračky starostlivo vyberané. Potom už je na terotickej orientácii každého terapueta, nakoľko bude alebo nebude usmerňovať a ovplyvňovať hru dieťaťa.
Úlohou terapeuta je počúvať, pochopiť a reagovať na dieťa nápomocným spôsobom. Jedným z takýchto princípov je napríklad pomenovávanie pocitov dieťaťa. Umožňuje tak dieťaťu uvedomovať si a spracovať pocity, ktoré ho sužujú, a dáva im možnosť vyjadriť samých seba slobodne. Tým deti získavajú silu a možnosť samostatne riešiť svoje problémy. Terapeut dovoľuje deťom vyjadriť ich pocity, nech sú akékoľvek.
Dieťa vstupuje do interakcie s vyškoleným terapeutom, ktorý mu dokáže porozumieť práve cez hru, a reaguje na jeho potreby špecifickým spôsobom, ktorý pomáha dieťaťu porozumieť sebe a svetu. Úlohou terapeuta je vytvoriť prostredie a vzťah, v ktorom sa dieťa cíti natoľko bezpečne a má v terapeutovi takú dôveru, že postupne dokáže odhaliť svoje zranené Ja a vďaka tomu rozvinie svoju osobnosť. Niektoré deti zažívajú bezpodmienečné prijatie a rešpektovanie svojej osoby len v tomto terapeutickom vzťahu. Terapeut venuje celú svoju pozornosť dieťaťu, vníma ho, počúva ho a reaguje na neho. Pomáha mu vyjadriť a akceptovať pocity, posilňuje jeho kompetenciu a sebavedomie, zadáva terapeutické hranice, prijíma ho so všetkými slabosťami a nedokonalosťami. Učí dieťa rozumieť sebe, prijímať svoje pocity a seba takého aký je, a tým mu pomáha osobnostne rásť.
Hračky umožňujú, aby sa dieťa vyjadrilo kreatívne a emocionálne, testovalo hranice a pravidlá, dajú priestor rolovej, symbolickej, agresívnej, spoločnej hre.
Terapeuti pracujú pod pravidelnou supervíziu, samozrejmosťou je práca na sebe, na vlastnom osobnostnom raste a neustále vzdelávanie sa pre zabezpečenie kvalitnej terapie pre dieťa.
K neodmysliteľnej súčasti terapie hrou patria aj pravidelné konzultácie s rodičmi, aby vedeli, aké terapeutické “témy” ich dieťa aktuálne rieši a ako mu môžu byť oni nápomocní.
Pre koho je určená?
Terapia hrou je určená pre deti aj dospelých rôzneho veku. Na Slovensku sa však najčastejšie využíva vo vekovej kategórii od 3 do 12 rokov.
Terapia hrou sa využíva individuálne aj skupinovo, aj ako súčasť rodinnej terapie. Nápomocná je pri širokej škále ťažkostí od miernejších až po závažné (pri práci so zneužívanými, traumatizovanými, dlhodobo chorými, smútiacimi deťmi).
Efektivita terapie hrou bola potvrdená početnými rozsiahlymi výskumami pri ťažkostiach s prispôsobovaním, rečových problémoch (zajakávanie, mutizmus), problémoch so spánkom a jedením, pri hyperaktivite, úzkostiach a iných emocionálnych ťažkostiach, impulzivite, agresivite, psychosomatických ťažkostiach a iných.
Z terapie hrou môže profitovať každé dieťa, ktoré aktuálne prežíva náročnejšie obdobie, potrebuje podporiť či posilniť, ale aj predchádzať prípadným problémom psychického vývinu.
Použitá literatúra
Linda E. Homeyer, Mary O. Morrison: Play Therapy. Practice, Issues, and Trends. American Journal of Play, 2008, s. 210-228
Garry L. Landreth: Play Therapy. The art of the Relationship. 2012 by Taylor and Frnacis Group, LLC
Jana Vindišová: Neurobiologické aspekty detskej hry. Teoretická práca pre Výcvik v terapii hrou, 2014-2015.
